Kto by si kúpil softvér od daňovákov?

Ak sa rozhodnete ísť s niečím na trh, musíte ponúknuť niečo užitočné, čo ľudia budú považovať za prínos pre seba natoľko, že sa to rozhodnú od vás kúpiť. Čím väčší úžitok dokážete poskytnúť, tým je väčšia pravdepodobnosť, že počet zákazníkov bude narastať a ich spokojnosť stúpať. Toto je určite jedno zo základných pravidiel úspešného podnikania, ktoré prebieha na dobrovoľnej báze.

Ak vlastníte alebo pracujete vo firme, ktorá vyvíja softvér, je celkom pravdepodobné, že na začiatku bol nápad. Tento nápad ste následne museli s veľkým úsilím transformovať do konkrétnej podoby, ktorá vo finálnom štádiu predstavovala konkrétny produkt. Celý proces od nápadu, prípravy, realizácie, času a všetkých nákladov s tým spojených si musíte hradiť z vlastných zdrojov. Nikoho nezaujíma, že či počas dlhých hodín sedenia za počítačom a usilovného programovania a vylaďovania máte čo jesť alebo či máte z čoho zaplatiť nájom a energie. No napriek tomu máte ešte celkom šťastie, lebo robíte v oblasti s vysokou pridanou hodnotou a relatívne nízkym rizikom.

Budete sa snažiť využiť svoje predtým ťažko zarobené prostriedky čo najefektívnejšie a softvér spraviť takým spôsobom, aby bol čo najužitočnejší pre ľudí. No a keď vstúpite s produktom na trh, je celkom možné, že neuspejete a následne skrachujete. Musíte hľadať zákazníkov, investovať do marketingu a je celkom možné, že sa prerátate. Nik vám nič negarantuje. Nik vás z toho nevyseká, neexistuje žiadna kasa, žiadny stolček prestri sa, z ktorého by ste si mohli zobrať ľubovoľné množstvo prostriedkov, keď sa vám nedarí.

Je to zložité, náročné a plné rizík, no takto by to malo fungovať. Štát tento problém nemá.

Keď sa daňováci rozhodnú robiť softvér, nápad zväčša nemajú – ani ho mať nemusia. Nápad príde od ich „zákazníkov“, ktorí len žiadajú zjednodušenie svojej práce. Keď sa daňováci nakoniec rozhodnú, že nejaký softvér urobia, nejdú do žiadneho rizika a majú na to aj kopec času. Jedlo, nájom a všetky náklady s tým spojené im preplácajú ich budúci zákazníci. Zákazníci nie sú potenciálni, zákazníci sú istí. A ten kto má pri vývoji nôž pri krku sú stále len ich „zákazníci“. Oni sú tí, ktorí musia dodržiavať termíny, nie opačne. Tí istí zákazníci, ktorí vývoj toho softvéru financujú. Daňováci si nerobia ani ťažkú hlavu s použiteľnosťou softvéru. Z jednoduchého dôvodu – so svojim softvérom nevstupujú na konkurenčný trh – no ich „zákazníci“, ktorí vývoj softvéru financovali sú nútení (v konečnom štádiu až pod hrozbou basy) ho používať.

To že je softvér obmedzený na nejaké konkrétne systémové prostredie, potrebujete k tomu tie a tie doplnky, alebo funguje len pri určitej hviezdnej konštalácii daňovákov vôbec netrápi. Nemá prečo. Svoje peniaze za vývoj softvéru už majú na účte, a … ďalšie sa k nim už veselo hrnú. Mať takýto biznis by chcel asi každý – len možno nie každý by mal na to žalúdok.

Ako príklad skvelej „použiteľnosti“ by som uviedol len jednu špecifickú vec v spleti neprehľadného a komplikovaného byrokratického guľášu – tlač formulárov. Ak si myslíte, že ste už ukončili svoju prácu, všetko máte vyplnené a nasledovať bude len kávička a oddych, máte sa ešte na čo tešiť:

  • kliknete na tlačidlo „Tlačiť“ (nie, softvér neponúkne výber spôsobu tlače, ako by ste čakali)
  • softvér ponúkne uloženie archívu ZIP (!)
  • ste bezradný, hľadáte návod čo robiť, nikde nič nevidíte
  • máte možnosť súbor uložiť alebo otvoriť
  • otvoriť ho nemôžete, lebo obsahuje viacero prelinkovaných súborov
  • súbor dáte uložiť a vyhľadáte ho na disku (ak ho vôbec nájdete)
  • rozbalíte súbor do samostatného priečinka
  • otvoríte ten správny súbor (treba vedieť ktorý)

No a tento postup by mala (samozrejme intuitívne) zvládať cieľová skupina „zákazníkov“, ktorú tvoria zväčša ženy – účtovníčky, ktoré sú radi, že si vedia zapnúť počítač a orientovať sa v legislatívnych zmenách.

Skúsme si predstaviť, že ako by sa asi človek správal, ak by si takto nadizajnovaný softvér kúpil od nejakej softvérovej firmy na konkurenčnom trhu? Najskôr by sa sťažoval, požadoval nápravu, prípadne preplatenie technickej podpory ktorú by možno k tomu potreboval a v konečnom dôsledku aj vrátenie peňazí.

Zabudnite v prípade štátu. Štát vás núti takýto softvér používať či sa vám to páči alebo nie. Sťažovať sa môžete kde len chcete, ale nič vám to nepomôže. Za softvér ste už zaplatili a nik vám peniaze nevráti – naopak, platiť budete ešte viac! A ak softvér odmietnete používať, pôjdete do basy. Takto funguje štát.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Štát

Perpetuum mobile na úradnícke stoličky

Britské koloniálne ministerstvo naberalo stovky nových úradníkov práve v čase, keď sa impérium rozpadalo a kolónie získavali samostatnosť. Slovenská verejná správa predvádza rovnaký úkaz: obyvateľov v krajine ubúda, no armáda štátnych zamestnancov narástla za pätnásť rokov o stotisíc ľudí a zhltne takmer štvrtinu všetkých verejných výdavkov. Bujnenie aparátu nie je náhoda, ale zákonitý dôsledok systému bez zisku a straty, ktorý žiadny nový minister z princípu nedokáže zastaviť.

Martin Bulák

Štát

Ako zanikla Slovenská republika

Nevieme, kedy presne sa to stalo. Bolo to postupné. Slovenská republika vznikla 1.1. 1993 ako projekt úspešného mladého politika Vlada Mečiara. Zažila všeličo - mafiu, vraždy, kradnutie, iluminátov, privatizácie, a

George Voluntaryista

Diskusia (23)