Menej štátu… viac slobodyHľadať
Fiškálna politika

Keď expert etatista argumentuje…

Martin Odkladal1 min čítania22 komentárov

Hneď na úvod chcem napísať, že mám rád, keď niekto vyvracia principiálne absurdné veci, ktoré sa bežne v dnešnej spoločnosti považujú za úplne normálne. A ešte radšej mám, keď niekto rozbíja súčasné ekonomicko-politické doktríny, hlavné tú o tom, ako štát dokáže všetko lepšie a vie zaručiť bohatstvo občanov.

Jedným z takých sa snaží byť aj Anton Marcinčin, ktorý pôsobil vo Svetovej banke, v KDH ako ekonomický expert a teraz je poradcom súčasného šéfa rezortu financií. Ten v poslednej dobe hlavne brojí za väčšie míňanie štátu a v neposlednom rade spochybňuje prínos „rovnej dane“ pre Slovensko a jeho hospodárstvo. Ako napísali Hospodárske noviny:

Podľa Antona Marcinčina však bola rovná daň na Slovensku len ekonomickým náboženstvom, ktorého skutočné dosahy reálne nikto nespočítal. Slovensko sa malo pri daňovej reforme v roku 2004 inšpirovať skôr vyspelými západnými štátmi. Lebo aj základný argument, a to zjednodušenie daňového systému podľa neho padá na základnom čísle – umiestnenie v druhej stovke spomedzi daňových systémov v rebríčku Doing Business Svetovej banky.

Marcinčin naráža na výsledok z prieskumu Doing Busines, kde naša krajina za rok 2011 skončila v rámci hodnotenia daňového systému na 130. mieste (konkrétne toto umiestnenie uvádza potom v danom rozhovore pre Hospodárske noviny). Nie, nepomýlil som sa. Ten rok som napísal správne. Marcinčin sa odvoláva na rok 2011, teda na analýzu, ktorá vychádza z roku 2011 (samozrejme ten rok on už neuviedol), pričom samotná rovná daň bola zavedená ešte v roku 2004. Podľa toho, čo tvrdí, on pri jeho argumentoch nepotrebuje brať ohľad na kroky, ktoré spravila prvá Ficova vláda. Navyše, keby sa Marcinčin pozrel na vývoj tohto ukazovateľa v danom čase tak by zistil, že v roku 2006 (až v tomto roku Svetová banka hodnotí po prvýkrát daňové systémy v danej štúdii) sme skončili na 113. mieste. A od vtedy sme sa postupne prepracovali až na 130. miesto.

Čiže náš obhájca štátneho rozhadzovania nemá ani zapotreby porovnávať rok pred zavedením a rok potom (aj keď sa to nedá, ako som napísal vyššie). On si len vyberie jednoducho jedno číslo a hotovo.

Teraz fakt neviem, či Marcinčin je tak naivný a myslel si, že nikto sa trochu bližšie nepozrie na jeho argumenty, alebo tak arogantný a vychádzal z toho, že tomu ľudia nerozumejú.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Fiškálna politika

Päťdesiat miliárd eur v bankách a vládny hlad po cudzích úsporách

Slovensko patrí vďaka ročnému časovému testu medzi hŕstku európskych krajín, kde štát nezdaňuje dlhodobé výnosy z burzových investícií. Kým západné štáty oberajú sporiteľov o desiatky percent zo zisku, slovenskí sporitelia si môžu budovať majetok bez daňového zaťaženia. Prázdna štátna pokladnica a obrovský deficit verejných financií však z tejto slobody robia ďalší terč pre politikov hľadajúcich nové príjmy.

Martin Bulák

Fiškálna politika

Generačná exekúcia štátneho dlhu

Mýtus, že štátny dlh nepredstavuje bremeno, pretože ho údajne dlhujeme len sami sebe, patrí k najnebezpečnejším ekonomickým sebaklamom. V skutočnosti ide o jednostranný medzigeneračný transfer, pri ktorom dnešná politická moc prejedá zdroje a účet bez opýtania posiela mladým pracujúcim. Väčšina slovenského dlhu navyše patrí zahraničným veriteľom a miliardové ročné úroky natrvalo odčerpávajú domáce bohatstvo.

Martin Bulák

Fiškálna politika

Kto zaplatí účet za lacnú energiu?

Vláda sa chváli, že energopomoc v budúcom roku bude adresnejšia, keďže ju namiesto deväťdesiatich percent dostane už len osemdesiatšesť percent domácností. Tento kozmetický škrt nezastaví masívne plytvanie verejnými zdrojmi ani deformáciu trhových cien. Účet za politické kupovanie voličov napokon zaplatia všetci občania v podobe vyšších daní a rastúceho verejného dlhu.

Martin Bulák

Diskusia (22)