Generačná exekúcia štátneho dlhu

Každé televízne štúdio a nejeden ministerský prejav skôr či neskôr vytiahnu starú keynesovskú uspávanku: štátneho dlhu sa netreba báť, veď ide len o účtovné položky a napokon ho „dlhujeme sami sebe“. Podľa tejto rozprávky nezáleží na tom, koľko miliárd si vláda požičia, pretože peniaze zostávajú vnútri ekonomiky a žiadna čistá strata bohatstva pre spoločnosť vraj nevzniká.

Táto veta patrí k najdrzejším ekonomickým sofizmom, aké kedy opustili ústa politikov. Predstiera totiž, že štát je harmonická rodina so spoločnou peňaženkou, kde otec požičal matke na nákup, syn to cez víkend vráti a rodinný majetok zostane nedotknutý. Lenže štát žiadnou milujúcou rodinou nie je a nikdy ňou nebol.

Spoločnosť netvorí jeden kolektívny organizmus s jedným spoločným vreckom, ale milióny jednotlivcov s vlastnými majetkovými právami a odlišnými záujmami. Keď si štát požičiava, nepožičiavajú si občania sami od seba. Požičiava si konkrétna politická garnitúra, ktorá peniaze obratom minie, a ako ručiteľov bez ich súhlasu zapíše daňovníkov, ktorí z transakcie nevideli ani cent.

Bájka o rodinnej pokladničke a prejedanie cudzieho majetku

Aby súdruhovia v Bratislave zakryli skutočnú povahu tohto mechanizmu, zahmlievajú realitu frázami o „budúcich generáciách“. Hovoria o nich tak nezáväzne, akoby šlo o vzdialených potomkov v neurčitom storočí. V skutočnosti však žiadne abstraktné generácie neexistujú; existujú len veľmi konkrétni ľudia z mäsa a kostí, ktorým štát siaha do vreciek už dnes.

Pozrime sa bez servítky na to, kto si požičané prostriedky reálne užil. Boli to doterajšie vládne garnitúry, ktoré si za cudzie peniaze kupovali politické prežitie. Z vypožičaných peňazí sa financovali neudržateľné sociálne balíčky, trináste dôchodky, plošné energodotácie, neefektívny štátny aparát a predražené zákazky pre vyvolených.

Peniaze, ktoré štát získal predajom svojich dlhopisov, sa nepremenili na zázračné stroje na bohatstvo. Väčšina z nich vyletela komínom v podobe okamžitej spotreby. Tí, ktorí tieto výhody čerpali, si užili vládne darčeky v čase ich rozdávania, no povinnosť zaplatiť účet elegantne presunuli na plecia niekoho iného.

Cenu za vládne dlhové večierky neplatia tí, ktorí hodovali, ale dnešní tridsiatnici a dvadsiatnici, ktorí vstupujú na pracovný trh. Platí ju mladý remeselník, inžinierka v továrni či zdravotná sestra, ktorým štát každý mesiac strhne z výplaty obrovský balík v odvodoch a daniach. Platí ju každý pri nákupe tovaru zaťaženého dvadsaťtripercentnou DPH, ktorou vláda pláta rozpočtovú dieru.

A čo je ešte podlejšie, tento účet zaplatia aj dnešné deti v laviciach a tí, ktorí sa ešte len narodia. Nezačnú s čistým štítom. Maastrichtský dlh vychádza za rok 2025 na 15 367 eur na každého obyvateľa, a keďže ho nesplácajú bábätká ani dôchodcovia, v prepočte na jedného pracujúceho je to 31 927 eur. Nikto z nich nepodpísal žiadnu zmluvu ani nehodil hlas do urny, no splátkový kalendár majú pripravený dávno pred prvou výplatou.

Mises a mŕtvy kapitál, ktorý nezmizne zázrakom

Už Ludwig von Mises vo svojom diele Ľudské konanie precízne rozdrvil dogmu o neškodnosti verejného zadlžovania. Pripomenul, že ak by štátny dlh nebol bremenom, pretože ho dlhujeme sami sebe, potom by jeho úplné vymazanie bolo neškodnou účtovnou operáciou. Stačilo by škrtnúť riadok v knihe a nikomu by sa nič nestalo.

V skutočnosti však verejný dlh stelesňuje nároky držiteľov dlhopisov voči všetkým, ktorí každodenne tvoria nové reálne hodnoty. Dlh nepripomína rodinnú dohodu, ale jednostranné uvalenie bremena na produktívne vrstvy obyvateľstva v prospech veriteľov. Štát nevytvára novú hodnotu, iba presúva kúpnu silu od tvorcov k poberateľom.

Kapitál, ktorý si vláda v minulosti požičala a minula na bežnú spotrebu, už dávno fyzicky neexistuje, no povinnosť splácať úroky trvá ďalej. Súkromný podnikateľ investuje úver do strojov, ktoré vyrobia tovary žiadané na trhu, a zo zisku pôžičku splatí. Štát peniaze preje. Na konci dňa zostane len prázdna špajza a daňový úradník vymáhajúci splátky mŕtveho kapitálu.

Občan je potom nútený platiť dane za služby, ktoré mu nikto neposkytol, a za peniaze premrhané pred rokmi. Ako vysvetľuje rakúska ekonomická škola, ide o čistý medzigeneračný transfer bez súhlasu dotknutej strany. Jedna skupina prejedla zdroje a povinnosť nahradiť ich uvalila na druhú skupinu, ktorá v tom čase nemala žiadnu šancu protestovať.

Bájka o domácom veriteľovi v zrážke so slovenskou realitou

Aj keby sme na chvíľu pristúpili na zvrátenú logiku, že prerozdeľovanie z jedného domáceho vrecka do druhého nespôsobuje hospodárstvu škodu, táto téza okamžite narazí na tvrdé čísla. Predpoklad, že štátny dlh vlastnia tí istí občania, ktorí platia dane, je na Slovensku totiž úplnou chimérou.

Podľa dát Agentúry pre riadenie dlhu a likvidity (ARDAL) podiel zahraničných investorov na slovenských štátnych dlhopisoch dlhodobo stúpa. Ku koncu roka 2025 držali nerezidenti rekordných 57,2 percenta štátnych dlhopisov. Kým v roku 2009 vlastnili domáce subjekty vyše deväťdesiat percent dlhopisov obchodovaných na domácom trhu, dnes má väčšinu zahraničie a domáci veritelia dožívajú v menšine.

Väčšinu slovenského štátneho dlhu nevlastnia domáce rodiny ani dôchodcovia, ale zahraničné banky, hedžové fondy a nadnárodní správcovia aktív. Domáci trh je štátnymi cennými papiermi presýtený a štátna pokladnica je životne závislá od ochoty zahraničných investorov nakupovať bratislavské vládne dlhopisy.

To v praxi znamená, že väčšina peňazí vybratých na daniach od slovenských pracovníkov sa do domáceho obehu nevracia. Odteká na účty finančných inštitúcií vo Frankfurte, Paríži, Londýne či Viedni. Slovenský pracujúci človek tak nefinancuje „sám seba“, ale z väčšej časti zabezpečuje kapitálové výnosy pre zahraničných veriteľov, ktorí kryjú chrbát vládnym výdavkom.

A tento transfer nadobúda gigantické rozmery. Podľa analýz Rady pre rozpočtovú zodpovednosť úrokové náklady na obsluhu nášho štátneho dlhu prudko vystrelili nahor. Éra umelo stlačených nulových úrokov z dielne Európskej centrálnej banky pominula a štát musí refinancovať staré pôžičky za trhové sadzby prevyšujúce tri percentá.

Kým v minulosti platilo Slovensko na úrokoch približne miliardu eur ročne, v roku 2025 stála obsluha dlhu približne 2,1 miliardy eur, teda 1,5 percenta HDP. Po plnom premietnutí dnešných sadzieb do dlhového portfólia ráta rozpočtová rada s 2,9 miliardy eur ročne, čo sú 2,1 percenta HDP. V preklade do kalendára: dnes to je zhruba 5,8 milióna eur vyhodených z okna každý jeden deň iba na úroky, pri 2,9 miliardy to bude takmer osem miliónov denne.

Úrokový účet za štátny dlh odčerpáva z peňaženiek občanov miliardy eur ročne bez toho, aby za to dostali čo i len meter opravenej cesty. Tieto peniaze jednoducho zmiznú v zahraničí a v bankových bilanciách. Predstavujú čisté odčerpanie vzácneho domáceho kapitálu, ktorý mohol slúžiť na súkromné investície, technologické inovácie alebo tvorbu pracovných miest.

Falošné alibi o budovaní svetlých zajtrajškov

Zástancovia štátnych zásahov na tomto mieste spravidla vyťahujú svoju poslednú obranu: čo ak si vláda nepožičiava na bežnú spotrebu, ale na infraštruktúru, z ktorej budú mať úžitok práve tí mladí ľudia, ktorí ju neskôr zaplatia? Mosty predsa stoja desaťročia a nová železnica poslúži aj o polstoročie.

Táto námietka však stojí na hlinených nohách. Stačí sa pozrieť na štruktúru slovenských štátnych rozpočtov za posledných dvadsať rokov. Hrubý dlh prekročil hranicu šesťdesiatich percent HDP nie preto, že by na Slovensku vyrástla sieť špičkových diaľnic a nemocníc, ale preto, že štát nezvláda udržať na uzde bežné transfery, sociálne balíčky a vlastnú réžiu.

Aj keby štát peniaze nalial do betónu, naráža na zásadný problém, ktorý popísal Friedrich August von Hayek. Štátni plánovači nedisponujú trhovými informáciami o skutočných potrebách ľudí. Súkromný investor riskuje vlastný kapitál a ak sa pomýli, zbankrotuje. Štátny aparát stavia politické pomníky, pri ktorých náklady nikoho netrápia, pretože zlyhanie vždy zaplatí daňovník.

V bežnom živote navyše platí elementárne pravidlo: nikto vás nemôže prinútiť zdediť zadlžený dom. Ak sú dlhy vyššie než hodnota majetku, dedičstvo jednoducho odmietnete. Pri štátnom hospodárení však štát upísal budúce generácie ako rukojemníkov bez možnosti úniku. Odmietnuť platiť dane za cudzie premrhané vládne dobrodružstvá legálne nemožno.

Tvrdenie, že štátny dlh nepredstavuje bremeno, je len cynickou propagandou na zakrytie medzigeneračnej krádeže za bieleho dňa. Skutočným liekom na túto dlhovú pascu nie sú ďalšie vládne konsolidačné balíčky a zvyšovanie daní, ale radikálne osekávanie výdavkov a vypratanie štátu z oblastí, kde nemá čo hľadať. Kým to neurobíme, budeme naďalej žiť v ilúzii, zatiaľ čo účet za ňu zaplatia tí, ktorí sa ešte nestihli ani brániť.