Kamenického rozpočtový bianco šek: Vybrakované rezervy a jadrové miliardy v utajení

Keď vládni politici začnú s vážnou tvárou prednášať o nevyhnutnosti konsolidácie, bežný daňovník už inštinktívne siaha po peňaženke. Predvolebné sľuby o sociálnych istotách sa v realite rýchlo premenili na transakčnú daň, zvýšenú základnú sadzbu DPH a bezprecedentné žmýkanie produktívnych ľudí. No zatiaľ čo občanom predpisujú súdruhovia v Bratislave drastickú odtučňovaciu kúru, pre samotný štátny aparát si v tichosti chystajú neobmedzený banket.

Ukážkovým dôkazom je spôsob, akým Národná rada 6. októbra 2026 schválila novelu zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Samotná novela prišla z dielne vlády a riadnym legislatívnym procesom aj druhým čítaním prešla. Najspornejšiu časť, teda zásah do pravidiel rozpočtového provizória, však priniesol až pozmeňujúci návrh poslanca Daniela Karasa zo Smeru podaný v deň hlasovania. Žiadne medzirezortné pripomienkové konanie, žiadny priestor pre ekonomických analytikov, iba 76 koaličných hlasov a hotovo.

Tento postup odhaľuje mechanizmus, ktorý je starý ako vládnutie samo. Keď byrokratická moc narazí na vlastné zákonné mantinely, ktoré jej bránia v ďalšom míňaní a zadlžovaní, nezačne hľadať úspory vo svojom rozsiahlom aparáte. Namiesto toho jednoducho prepíše pravidlá hry tak, aby jej už žiadne prekážky nestáli v ceste.

Novela rozpočtových pravidiel nepredstavuje žiadnu nevinnú technickú úpravu, ale cielenú demontáž posledných poistiek proti nekontrolovanému plytvaniu verejnými zdrojmi. Vládna koalícia si ňou vytvorila priestor na vybielenie štátnych finančných rezerv, zmenila núdzové rozpočtové provizórium na pohodlný vládny bankomat a pripravila pôdu pre utajovanie miliardových investícií pred zrakmi verejnosti.

Rozpustenie železných rezerv na bežnú spotrebu

Prvým pilierom tejto rozpočtovej kamufláže je uvoľnenie pravidiel pre nakladanie so štátnymi finančnými aktívami. Štátne finančné aktíva sú v preklade úspory štátu z minulosti. Mali slúžiť ako rezerva na horšie časy alebo na riadenie štátneho dlhu, nie na zalepovanie bežnej prevádzky úradov.

Súdruhom na ministerstve financií pod vedením Ladislava Kamenického však aj taká rezerva mimo bežného dosahu prekážala. Podľa opozičného poslanca Štefana Kišša si do rozpočtu naplánovali minúť zhruba 700 miliónov eur práve zo štátnych finančných aktív a novela im umožní presunúť tieto peniaze do bežných príjmov štátneho rozpočtu. Samotné rozpočtové dokumenty sumu v tomto smere nepotvrdzujú, návrh rozpočtu na rok 2027 naopak pracuje so 700 miliónmi eur presúvanými opačne, teda do štátnych finančných aktív. Nezávislé vyčíslenie plánovaného čerpania rezerv zatiaľ nikto nepredložil.

Ak to tak naozaj dopadne, pôjde o priezračný účtovný trik, ktorým vláda opticky zamaskuje skutočnú hĺbku deficitu. Rozpúšťať kapitálové rezervy štátu na bežnú spotrebu je rovnako nezodpovedné ako predať zariadenie bytu, aby bolo na nákup drahej večere. Peniaze daňovníkov sa okamžite prelejú do vládnych výdavkov, no ochranný vankúš pre prípad nečakanej krízy sa natrvalo vyparí.

Na tento manéver upozornili predstavitelia opozičného hnutia Progresívne Slovensko na tlačovej konferencii 12. októbra 2026. Kišš na nej povedal, že vláda si uľahčila míňanie odložených peňazí, dá si ich do príjmov a potom ich bude míňať. Aj keď opozícia v tomto bode mieri správnym smerom, jej kritika zostáva uväznená v obvyklom politickom spore a prehliada podstatu problému.

Progresívci totiž kritizujú iba to, ako s peniazmi narába súčasná koalícia, nie samotný princíp existencie štátnych rezerv. Čo si však štátni plánovači nikdy nepriznajú, je skutočnosť, že štát žiadne rezervy dlhodobo udržať nedokáže. Akýkoľvek balík peňazí na štátnych účtoch funguje ako neodolateľné lákadlo pre politikov. Skôr či neskôr príde vláda, ktorá zruší formálne obmedzenia a železnú rezervu bez váhania hodí do volebného kotla.

Z rozpočtového provizória sa stáva vládny bankomat

Druhým a systémovo ešte zhubnejším zásahom je radikálne uvoľnenie pravidiel rozpočtového provizória. Pôvodná koncepcia rozpočtových pravidiel vychádzala z jednoduchej disciplinárnej logiky. Ak vláda nedokáže získať v parlamente väčšinu pre riadny zákon o štátnom rozpočte na nasledujúci rok, štát nesmie pokračovať v bezstarostnom míňaní. Provizórium malo fungovať ako prísna zvieracia kazajka.

Kľúčovým prvkom tejto kazajky bol mesačný limit vo výške jednej dvanástiny výdavkov predchádzajúceho rozpočtového roka. Tento strop nútil vládu držať výdavky na absolútnom minime a motivoval ju čo najskôr predložiť kompromisný a priechodný rozpočet. Dlhšie trvajúce provizórium totiž znamenalo reálne a bolestivé brzdenie štátneho aparátu.

Zrušenie mesačného stropu jednej dvanástiny mení rozpočtové provizórium z trestnej lavice na pohodlný vládny nástroj bez akejkoľvek parlamentnej kontroly. Novela totiž ponecháva iba celkový ročný objem výdavkov a ministrovi financií dáva voľnú ruku pri stanovovaní a úpravách záväzných ukazovateľov. Vláda tak v prípade neschválenia rozpočtu môže bez problémov vyčerpať celoročný balík peňazí za niekoľko mesiacov.

Pred týmto scenárom varovali kritici novely z opozície aj z KDH. Odstránenie mesačného limitu oslabuje kontrolnú funkciu parlamentu, lebo pri neschválenom rozpočte môže vláda natlačiť čerpanie celoročného balíka do prvých mesiacov roka a na zvyšok nechať štátnu kasu takmer prázdnu. Pred riadnymi voľbami v roku 2027 je to pokušenie, ktorému sa politická moc bráni len veľmi ťažko.

Predkladatelia novely na čele s poslancom Danielom Karasom a ministerstvom financií tento krok obhajujú údajnou potrebou flexibility. Tvrdia, že mesačný limit jednej dvanástiny bránil realizácii kapitálových výdavkov a veľkých investícií, ktoré si vyžadujú nepravidelné financovanie v závislosti od sezóny. Provizórium vraj v modernej dobe nemôže ochromovať fungovanie verejných služieb.

Tento argument však celkom prevracia logiku rozpočtového provizória naruby. Provizórium má byť krízový stav, ktorý politickú moc bolí a núti ju k dohode, nie flexibilná kreditná karta pre ministra financií. Urobiť z núdzového mechanizmu pohodlné ihrisko znamená, že vládna garnitúra už rozpočet v parlamente schvaľovať prakticky nepotrebuje.

Miliardové megaprojekty za oponou štátneho tajomstva

Tretím rozmerom schválenej novely je podľa opozície snaha zakryť najdrahšie vládne plány pred očami daňovníkov. Poslanec Kišš tvrdí, že zákon rozširuje kategóriu obranných a bezpečnostných výdavkov natoľko, že za obranný výdavok bude možné označiť takmer čokoľvek vrátane energetickej infraštruktúry. Nezávislé potvrdenie priamo v texte novely či v dôvodovej správe zatiaľ chýba, overí to teda až prax ministerstva.

V praxi by to znamenalo, že vláda získava možnosť vyňať spod verejnej kontroly nielen samotné strategické stavby, ale aj ich prípravnú fázu. Podľa opozičného Progresívneho Slovenska takáto úprava dláždi cestu pre utajenie výdavkov spojených s plánovanou výstavbou nového jadrového bloku v Jaslovských Bohuniciach. Blok s výkonom 1 200 MW má podľa odhadu vlády stáť približne pätnásť miliárd eur.

Už samotná prípravná fáza takej obrej elektrárne, teda štúdie realizovateľnosti, geologické prieskumy a projektová dokumentácia, má podľa Kiššovho odhadu stáť stovky miliónov eur. Presné vyčíslenie verejne nepredložil nikto, čo je samo osebe výpovedné. Ak vláda označí jadrovú energetiku za prvok národnej bezpečnosti, tok verejných peňazí sa môže skryť pred verejnosťou úplne. Zahaliť civilné energetické projekty do plášťa obranných výdavkov je cynickým pokusom vyhnúť sa kontrole nákladov.

Čím menej čísel sa dostane na verejnosť, tým menej ľudí dokáže posúdiť, či taká investícia vôbec dáva zmysel. Úradníci potom nemusia nikomu skladať účty. Spomienka na dostavbu Mochoviec, kde sa pôvodný rozpočet viac ako zdvojnásobil na vyše šesť miliárd eur a meškanie presiahlo celú dekádu, jasne ukazuje, ako dopadnú štátne investície bez dozoru.

Štátne megalomanské projekty trpia neodstrániteľným defektom chýbajúcej trhovej kalkulácie. Súkromný investor riskuje vlastný majetok a pri fatálnom zlyhaní čelí bankrotu. Štátni plánovači však neriskujú vôbec nič. Ich primárnym cieľom je politický marketing a prestrihávanie pások, zatiaľ čo účty za miliardové predraženia a neefektivitu bez zaváhania prehodia na plecia daňových poplatníkov.

Štát bez bŕzd a ilúzia fiškálnych pravidiel

Celá táto legislatívna operácia potvrdzuje základnú skúsenosť so štátnou mocou. Spoliehať sa na to, že štát je možné natrvalo obmedziť formálnymi rozpočtovými brzdami a zákonnými stropmi, je nebezpečná ilúzia. Pravidlá totiž píšu, upravujú a schvaľujú tí istí politici, ktorých správanie by mali tieto pravidlá držať na uzde.

Akonáhle začnú rozpočtové mantinely vládnej garnitúre reálne prekážať v míňaní, politická väčšina ich bez mihnutia oka zruší alebo obíde cez nočné poslanecké návrhy. Očakávať od vládneho aparátu dobrovoľnú zdržanlivosť a rešpektovanie pravidiel je podobne naivné ako veriť, že vlk pred plným ovčincom dobrovoľne prejde na vegetariánsku stravu.

Zatiaľ čo súdruhovia v Bratislave nakladajú firmám transakčnú daň z platieb a domácnostiam vyššiu DPH, sami si vytvárajú legislatívne prostredie pre život na dlh bez pravidiel. Akákoľvek zodpovednosť voči budúcim generáciám sa vytráca v momente, keď štátna mašinéria potrebuje zdroje na udržanie politickej moci a rozdávanie volebných úplatkov.

Cestou k zdravým financiám preto nikdy nebudú nové deklaratórne zákony ani zložitejšie byrokratické pravidlá, ktoré politici pri prvej príležitosti opäť prepíšu. Skutočnou ochranou občanov pred bankrotom nie sú bezzubé rozpočtové stropy, ale iba radikálne zmenšenie štátu a jeho právomocí. Čím menej peňazí štát od ľudí vyberie a čím menej strategických projektov bude riadiť, tým menej škôd dokážu vládni plánovači napáchať.