Kto zaplatí účet za lacnú energiu?

Ministerka hospodárstva Denisa Saková vystúpila v televíznej debate s radostnou správou, že štátna energopomoc bude v budúcom roku podstatne adresnejšia. Po novom ju totiž nedostane deväťdesiat percent slovenských domácností ako doteraz, ale už len osemdesiatšesť percent. Štátna kasa tak má podľa jej predpokladov ušetriť približne deväťdesiat miliónov eur, keďže výdavky na dotácie klesnú zo 430 miliónov na 340 miliónov eur.

Keď vláda označí dotovanie šiestich zo siedmich domácností za adresnú pomoc, ide o dokonalé popretie významu slov. V normálnom jazyku znamená adresnosť pomoc hŕstke tých najzraniteľnejších, ktorí sa bez cudzieho zásahu ocitnú v existenčnej núdzi. V newspeaku bratislavských úradníkov je adresnosťou stav, keď dotácie nedostane iba úzka skupina štrnástich percent domácností. Plošné rozdávanie sa iba premenovalo na adresné.

Súdružka Denisa Saková obhajovala toto kozmetické zúženie novými legislatívnymi pravidlami, podľa ktorých štát začne do posudzovania príjmov započítavať aj vyplatené dividendy. Zároveň sa má obmedziť počet odberných miest na jedného majiteľa, aby si ľudia za štátne peniaze nevykurovali chaty či prázdne garáže. Zásah, ktorý mal prísť pred tromi rokmi, tak vláda slávnostne predkladá ako prevratnú reformu verejných financií.

Oficiálna vládna námietka pritom znie stále rovnako a na prvé počutie vzbudzuje súcit. Keby štát nezasiahol a neprikryl ceny energií ochranným dáždnikom dotácií, slovenské rodiny by vraj čelili brutálnemu nárastu životných nákladov, desiatky tisíc ľudí by spadli do energetickej chudoby a inflácia by zničila kúpnu silu obyvateľstva. Vláda sa tak stavia do roly jediného záchrancu, ktorý stojí medzi občanom a krutým trhom.

Tento argument však stojí na hlinených nohách a ignoruje základné ekonomické zákonitosti. Cena na voľnom trhu nie je trestom pre spotrebiteľa, ale kľúčovým signálom o skutočnej vzácnosti komodity. Ak štát administratívnym rozhodnutím zníži cenu na faktúre, neznamená to, že plyn alebo elektrina reálne zlacneli. Plynárom aj elektrárňam musí trhovú cenu niekto doplatiť, a ten niekto je opäť len občan v úlohe daňovníka.

Kúzlo s číslami: Ako sa z deväťdesiatich stalo osemdesiatšesť

Opozičný poslanec Marián Viskupič v tej istej nedeľnej relácii V politike na TA3 oprávnene označil vládne plány za obyčajné helikoptérové rozhadzovanie peňazí. Upozornil na absurdnú realitu systému, v ktorom štát dotuje energie takmer každému bez ohľadu na majetok, no zároveň úplne zabúda na ľudí v najchudobnejších kútoch Slovenska, ktorí vykurujú svoje domy drevom či uhlím.

Pre týchto ľudí žiadna energopomoc neexistuje, hoci patria medzi najchudobnejších. Na druhej strane majiteľ luxusnej vily v satelite pri krajskom meste, ktorý má plynovú prípojku a vyhrieva si vonkajší bazén, vládnu dotáciu bez problémov dostane, pokiaľ sa jeho oficiálne príjmy zmestia pod stanovený strop. Štátny aparát tak z peňazí všetkých daňovníkov sponzoruje komfort bohatých, zatiaľ čo skutočne odkázaných necháva napospas osudu.

Dokonca aj premiér Robert Fico koncom septembra verejne pripustil, že miera adresnosti sa na ministerstve hospodárstva príliš nepodarila a bola spojená so zmätkami. Záver si z toho však vyvodil opačný než ktokoľvek pri zdravom rozume: namiesto lepšieho mierenia pomoci sa rovno prihlásil k helikoptérovým peniazom pre všetkých. Pre politikov je totiž predstava, že by prestali posielať miliónom voličov energošeky a zľavy priamo do poštových schránok, politickou nočnou morou, ktorá by ohrozila ich preferencie.

Podľa Rady pre rozpočtovú zodpovednosť zhltli energetické dotácie od začiatku krízy astronomické sumy prevyšujúce štyri miliardy eur. To je balík peňazí, za ktorý by sa dali postaviť špičkové nemocnice, zmodernizovať zdevastovaná železničná sieť alebo citeľne znížiť likvidačné zdanenie práce. Namiesto hmatateľných hodnôt sa však tieto miliardy doslova vyfúkli hore komínom v podobe umelo zlacnenej spotreby.

Klam rozbitého okna v podaní ministerstva

Rozpočtová rada vo svojom komentári priamo varuje, že predlžovanie plošných energodotácií si vyžiada tvrdšiu konsolidáciu. Ak by plošné dotovanie pokračovalo do konca volebného obdobia, dodatočná záťaž verejných financií môže podľa rady dosiahnuť miliardu eur. Každé jedno euro, ktoré štát minie na dotovanie plynu pre solventné domácnosti, bude musieť vybrať na nových daniach alebo ušetriť na základných službách. Vláda tak v priamom prenose vyrába deficit, aby ho následne hasila drakonickými balíčkami.

Analytik Martin Vlachynský z inštitútu INESS trefne skonštatoval, že vláda domácnostiam z jedného vrecka cez vyššiu daň z pridanej hodnoty či iné odvody peniaze vezme, aby im potom časť z nich vrátila v podobe dávky. Celá táto operácia vytvára ilúziu štátnej štedrosti, no v skutočnosti z peňaženky občana iba odčerpáva prostriedky na chod samotného štátu.

Bratislavskí súdruhovia predvádzajú ukážkový trik moderného sociálneho štátu. Na jednej strane sa na tlačových konferenciách chvália, ako chránia občanov pred energetickou drahotou. Na druhej strane tá istá koalícia postupne zdvihla základnú sadzbu DPH na dvadsaťtri percent, zaviedla daň z finančných transakcií pre firmy a podnikateľov a zvýšila zdravotné odvody. Výsledok cítiť v nákladoch podnikov aj v konečných cenách naprieč ekonomikou.

Občan síce na mesačnej faktúre za plyn uvidí nižšie číslo, no ten istý rozdiel, navýšený ešte o administratívne náklady ministerských úradníkov, zaplatí inde. Vo vyššej dani z pridanej hodnoty pri tovare v základnej sadzbe, v cenách, do ktorých si firmy premietnu transakčnú daň a vyššie odvody, a napokon v dlhu, ktorý splatia jeho deti. Vláda žiadne peniaze nevytvára, iba ich s nemalou stratou presúva z jedného vrecka daňovníka do druhého. Nejde o pomoc obyvateľom, ale o udržiavanie drahej politickej ilúzie na účet celej spoločnosti.

Tento prístup navyše úplne paralyzuje prirodzenú adaptáciu spotrebiteľov. Keď ceny energií na svetových trhoch vystrelia nahor, voľný trh vysiela jasný impulz: šetrite, zatepľujte, hľadajte efektívnejšie technológie a prispôsobte svoje správanie. Keď štát tento cenový signál vymaže dotáciami, ľudia nemajú dôvod plytvanie obmedziť. Štát svojím zásahom aktívne konzervuje plytvanie a bráni modernizácii slovenského bývania.

Prečo štátne dotácie nikdy nie sú zadarmo

Známy ekonóm Henry Hazlitt vo svojom diele Ekonómia v jednej lekcii vysvetľuje, že administratívne potláčanie cien a rozdávanie dotácií vždy vedie k bludnému kruhu. Keď štát umelo udržiava cenu pod trhovou úrovňou, spotrebitelia v skutočnosti prostredníctvom daní dotujú sami seba. Žiadna spoločnosť nikdy neobjavila spôsob, ako získať niečo za nič, a akékoľvek štátne dotovanie spotreby napokon niekto musí zaplatiť.

Aby celá táto administratívna fraška vôbec fungovala, musel štát vytvoriť nový byrokratický aparát. Úrady dnes prepájajú daňové priznania, registre odberných miest, evidenciu majetku a dividendy, a pribudli pracovné miesta len na to, aby posudzovali, či domácnosť s príjmom o jedno euro nad limit ešte má nárok na štátnu zľavu na kubík plynu. Koľko táto mašinéria stojí, ministerstvo hospodárstva nevyčíslilo. Viskupič hovorí o zbytočných nákladoch na nové pracovné miesta a úrad, ktorý systém spravuje, sumu zatiaľ neukázal nikomu.

Pripomína to socialistické centrálne plánovanie, v ktorom úradník od stola určuje, kto má aké potreby a aká cena je pre človeka primeraná. Rozdeľovanie podľa úradne uznaných potrieb je myšlienka z Komunistického manifestu, prepísaná do koeficientov a formulárov ministerstva hospodárstva. Pre trhovú ekonomiku je takýto dirigizmus čistá pohroma: namiesto jednoduchých a prehľadných pravidiel vzniká neprehľadná spleť výnimiek, v ktorej sa stráca akákoľvek spravodlivosť.

Analytik Radovan Ďurana z inštitútu INESS dlhodobo pripomína, že pomoc domácnostiam nie je energetická otázka, ale otázka sociálneho systému, a že má mať podobu adresnej dávky na žiadosť. Ak sa niekto ocitne v materiálnej núdzi, riešením je peňažná dávka, nie plošná deformácia trhových cien pre deväťdesiat či osemdesiatšesť percent domácností. Deformovanie cien komodít je ten najdrahší a najmenej efektívny spôsob pomoci, aký kedy štát vymyslel.

Kto teda v skutočnosti zaplatí účet za lacnú energiu, ktorou sa vládna koalícia tak rada pýši? Odpoveď je krutá a jednoznačná: zaplatia ho všetci daňovníci a ich deti. Zaplatia ho cez vyšší verejný dlh, cez úroky na štátnych dlhopisoch, ktoré sú najvyššie za pätnásť rokov, a cez dvadsaťtripercentnú DPH. Každé euro, ktoré dnes odíde na zlacnený plyn pre solventnú domácnosť, bude treba zajtra vybrať na daniach alebo ušetriť na niečom inom.

Jediným udržateľným riešením je okamžité zastavenie plošného dotovania cien a návrat k reálnym trhovým cenám. Štát má nechať ľuďom peniaze v peňaženkách cez nižšie dane a odvody, namiesto toho, aby ich najprv obral a potom im hral divadlo so zľavneným plynom. Kým však budú politici kupovať hlasy voličov za peniaze budúcich generácií, Slovensko sa z pasce nekonečného zadlžovania a hospodárskeho úpadku nevymaní.