Osemdesiatpäť percent z Kamenického konsolidácie zhltli nové vládne výdavky

Pohľad na slovenský štátny rozpočet pripomína jazdu bez bŕzd, no z vládnych kruhov počuť len pokojné pokrčenie plecami. Od priaznivcov koalície neustále počúvame rovnakú pesničku: veď na sekeru žije celý moderný svet, tak načo robiť paniku. Keď dlhujú Spojené štáty či Francúzsko, prečo by si nemohli požičiavať aj súdruhovia v Bratislave?

Takáto obhajoba stojí na nebezpečnom sebaklame. Spojené štáty síce tlačia svoj verejný dlh k 124 percentám HDP, no ich pozícia sa so slovenskou nedá porovnať. Amerika sa opiera o status dolára ako svetovej rezervnej meny a obrovský hospodársky výkon, hoci aj tam už úroky z dlhu prekonávajú vojenské výdavky.

Druhým štítom našich kaskadérov býva Francúzsko, ktorého dlh sa v druhom štvrťroku 2026 vyšplhal na rekordných 119 percent HDP. Paríž vyrába schodky rok čo rok, v roku 2025 to bolo 5,1 percenta HDP, a jeho hospodárenie dnes ústi do pouličných nepokojov. Porovnávať sa s potápajúcimi sa kolosmi je zvrátená logika. Je to ako skočiť z útesu len preto, že pred vami padá niekto ťažší.

Predstava, že moderný štát musí produkovať gigantické deficity, je obyčajným mýtom. Podľa oficiálnych údajov Eurostatu malo ku koncu minulého roka nižší pomer verejného dlhu k HDP než Slovensko až pätnásť krajín Európskej únie. Slovensko nepatrí k obetiam globálneho trendu, ale k nezodpovednej menšine rozhadzovačov.

Náš hrubý dlh sa nebezpečne šplhá cez šesťdesiat percent a podľa vládnych plánov dosiahne v roku 2027 úroveň 66 percent HDP. Ako opakovane upozorňuje ekonóm Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, bezpečná úroveň dlhu pre Slovensko leží pod päťdesiatimi percentami. My sme však akékoľvek záchranné pásmo prejedli.

Keď sever a susedia dokážu hospodáriť bez sekery

Pohľad na sever Európy a k našim susedom ukazuje, že fiškálna triezvosť nie je len utópiou z učebníc. Dánsko, Švédsko či Holandsko dokazujú, že štát nemusí fungovať ako chronický úverový podvodník. Dánsky verejný dlh dosahoval podľa Eurostatu koncom roka 2025 iba 27,9 percenta HDP, tretiu najnižšiu hodnotu v Únii, a medziročne klesol o 2,6 percentuálneho bodu. Kodaň teda dlh spláca v čase, keď ho Bratislava nafukuje.

Švédsko si prešlo tvrdou fiškálnou krízou v deväťdesiatych rokoch a zobralo si z nej skutočné ponaučenie. Namiesto každoročnej licitácie o to, kto minie viac, si zviazalo ruky fiškálnymi pravidlami a rozpočtom, ktorý v časoch rastu tvorí rezervy. Výsledkom je podľa Eurostatu verejný dlh na úrovni 35,1 percenta HDP, teda sotva polovica tej slovenskej záťaže.

Výhovorka, že Slováci nemôžu porovnávať svoje pomery so Škandináviou, definitívne padá pri pohľade cez Moravu. S Českou republikou sme do roku 1993 tvorili jeden štát a zdedili rovnaké podmienky. Kým sa však český dlh drží hlboko pod polovicou hospodárskeho výkonu, ten slovenský prekonal podľa Eurostatu šesťdesiat percent HDP a ďalej rastie.

Aj po turbulenciách posledných rokov dosahuje český dlh približne 44 percent HDP. Na Slovensku v rovnakom čase vlády počas hospodárskeho rozmachu veselo vyrábali schodky a peniaze pálili na populistické balíčky. Trefne to vystihol komentátor Lukáš Krivošík, keď pripomenul, že domáci politici v honbe za hlasmi pochovali aj Keynesa.

Keynes totiž vládam radil v dobrých časoch sporiť a tvoriť prebytky, aby mali vankúš na recesiu. Slovenskí mocipáni však jeho teóriu prekrútili na frašku. V kríze míňajú, lebo treba stimulovať, a počas prosperity míňajú ešte viac, lebo pokladnica je plná. Výsledkom je štát, ktorý nedokáže odložiť jediné euro a pred bankrotom ho drží len ochota veriteľov požičiavať.

Holandská skúsenosť navyše ukazuje, že disciplína vyžaduje nezávislú kontrolu sľubov. V Holandsku nezávislé inštitúcie prepočítavajú dosahy programov strán pred voľbami, takže politici nemôžu sľubovať nemožné. U nás koaličná rada funguje ako licitácia o to, kto z kasy uchmatne väčší balík, kým minister financií iba ráta, koľko nového dlhu bude musieť upísať.

Rothbardov recept namiesto Kamenického daňového pekla

Vládni plánovači radi predstierajú, že s dlhom bojujú, no ich liečba je toxickejšia než samotná choroba. Súdruh Kamenický presadil rozpočet na rok 2027 s deficitom 7,443 miliardy eur, teda takmer piatimi percentami HDP, a verejnosti ho servíruje ako ozdravenie. Nové dane v ňom síce nepribudli, lenže ani nemuseli. Vyššie sadzby DPH, zdvihnuté odvody aj transakčná daň z predchádzajúcich konsolidačných balíkov už bežia naplno a firmám ani domácnostiam ich nikto neodpustil. Šetrenie na strane štátu v rozpočte nenájdete.

Ekonóm Murray Rothbard na to mal jednoduché pravidlo. Rozpočtový deficit sa odstraňuje znižovaním vládnych výdavkov, nie zvyšovaním daní, ktoré iba dusia produktívnu časť ekonomiky. Vyššia daň nevytvorí ani jedno euro novej hodnoty, len presunie kapitál z rúk tých, čo ho zarobili, do rúk štátneho aparátu.

Skúsenosti z posledných mesiacov dávajú tejto analýze za pravdu. Ako na základe zistení rozpočtovej rady informovala redaktorka Kristína Votrubová, až 85 percent z trvalého prínosu konsolidačných balíčkov vláda obratom prejedla na nových výdavkoch. Z približne piatich miliárd eur zostalo na skutočné zlepšenie hospodárenia chabých 800 miliónov.

Celé vládne divadlo pripomína cynický podvod na občanoch. Štát vytiahne z vreciek pracujúcich ľudí miliardy eur, aby ich vzápätí cez druhé dvere porozdával na plošné energodotácie, trináste dôchodky a nové úradnícke miesta. Súdruhovia tak daňovníkom v priamom prenose potvrdili, že každé jedno zvýšenie vládnych príjmov slúži len na nakŕmenie ich vlastného politického apetítu.

Vyššie dane navyše spoľahlivo dusia hospodársky rast a obmedzujú investície súkromného sektora. Keď podnikateľom zoberiete zisk a každú bankovú platbu zaťažíte novým výpalným, obmedzia investície a zastavia tvorbu pracovných miest. Pomalší rast následne znamená nižší výber daní v budúcich rokoch a hlbší prepad do dlhov. Štát tak v mene boja proti deficitu systematicky ničí samotný zdroj svojich budúcich príjmov.

Rozpočtová rada vo svojom hodnotení rozpočtu upozorňuje, že vládny plán nezastavuje rast dlhu a priamo odporuje ústave. Dlhová brzda mala politikov donútiť k vyrovnanému rozpočtu, no koalícia mantinely ignorovala. Poslanci radšej schválili hotovostný schodok cez 7,7 miliardy eur, o čom informovala agentúra TASR.

Falošná dilema medzi bankrotom a sociálnym zmierom

Z tábora koalície okamžite zaznieva obohraná námietka: bez týchto výdavkov by padol sociálny štát a ohrozili by sme životnú úroveň ľudí. Súdruh Fico vyrovnané hospodárenie označil za totálnu deštrukciu štátu a spoločnosti a strašil pri ňom poklesom HDP o 3,5 percenta a stratou 140-tisíc pracovných miest. Podľa vládnej logiky je akékoľvek škrtanie výdavkov asociálnym útokom na občanov, ktorým štát údajne iba zabezpečuje dôstojné podmienky.

Táto téza je nebezpečnou demagógiou, ktorá zámerne zamieňa príčinu s následkom. Skúsenosti zo Švédska či Holandska ukazujú, že blahobyt nestojí na nekrytom zadlžovaní, ale na silnom súkromnom sektore a rozpočtovej disciplíne. Skutočnou deštrukciou nie je rozpočtová rovnováha, ale viera, že prosperitu a sociálny zmier možno donekonečna kupovať z požičaných peňazí.

Vládny aparát sa v praxi riadi starou marxistickou dogmou o uspokojovaní potrieb na účet cudzích zdrojov, lenže štát žiadne vlastné peniaze nemá. Každé euro rozdané na helikoptérové dávky musí najprv vyžmýkať z občanov alebo si ho požičať na úrok. Samotná energopomoc stála verejné financie od začiatku energetickej krízy vyše štyri miliardy eur a vláda v nej mieni pokračovať. To je luxus, aký si nedovolia ani omnoho bohatšie štáty.

Účet za toto hodovanie je neúprosný. Ako varujú zamestnávatelia z RÚZ, len úroky zo štátneho dlhu vyjdú daňovníkov v roku 2027 na 2,7 miliardy eur a do troch rokov presiahnu 3,5 miliardy ročne. To sú miliardy eur, ktoré vyletia komínom bez akejkoľvek protihodnoty. Namiesto investícií budeme obrovské sumy posielať veriteľom len za to, že si vláda kupovala voličov.

Keď zahraničným veriteľom dôjde trpezlivosť a naša riziková prirážka vyskočí nahor, príde tvrdé vytriezvenie. Presne touto cestou si prešlo Grécko. Tamojší politici tiež tvrdili, že štedré dávky sú nedotknuteľné. Keď bublina praskla, o výške platov a dôchodkov už nerozhodovali Atény, ale veritelia, a tvrdé škrty nikto nekonzultoval s odborármi ani s koaličnou radou.

Cesta von z pasce nevedie cez ďalšie balíčky daní, ale cez radikálne osekanie štátneho aparátu. Súdruhovia v Bratislave musia zrušiť zbytočné ministerstvá, stopnúť dotácie záujmovým skupinám a ukončiť plošné podplácanie voličov. Kým vláda nepochopí, že bohatstvo vzniká slobodnou prácou a nie štátnym prerozdeľovaním, budeme sa nezadržateľne rútiť ku gréckemu scenáru.