„Sociálne istoty sme uchránili pred konsolidáciou.“ Preklad: miliardovú sekeru zaplatia pracujúci

Súdruhovia v Bratislave opäť predstúpili pred kamery s hrdosťou vlastnou funkcionárom Ústredného výboru. Minister práce Erik Tomáš a minister zdravotníctva Kamil Šaško odprezentovali rozpočtové plány na rok 2027. Vraj chránia ľudí, garantujú sociálne istoty a zabezpečujú bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Z oficiálnych prejavov by človek nadobudol dojem, že štátna pokladnica je bezodný mešec, z ktorého vládni úradníci rozdávajú miliardy z čírej dobroty. Každé jedno euro, ktorým sa ministri na tlačovkách chvália, však najskôr museli pod hrozbou exekúcie vytiahnuť z peňaženiek pracujúcich ľudí.

Podľa schváleného vládneho návrhu rozpočtu na rok 2027 zostáva deficit verejných financií na úrovni 4,94 percenta HDP, čo predstavuje dieru 7,4 miliardy eur. Vláda tvrdí, že tvrdo konsoliduje. Po troch kolách uťahovania opaskov pre daňovníkov však iba prelieva rekordné príjmy do dvoch najväčších čiernych dier: do zdravotníctva a penzijného systému.

Výsledkom je absurdné divadlo. Pracujúci ľudia a podnikatelia platia jedny z najvyšších daní a odvodov v regióne, no na revanš dostávajú rozpadávajúce sa nemocnice a vyhliadku na penzijný kolaps. Štátny paternalizmus nefunguje, nikdy nefungoval a fungovať ani nemôže.

Miliardový lievik bez dna a ďalšie oddlženie za dverami

Rozpočet zdravotníctva na rok 2027 má podľa schváleného návrhu dosiahnuť 11,1 miliardy eur. Medziročne ide o nárast o 429 miliónov eur, pričom na samotnú zdravotnú starostlivosť smeruje 9,39 miliardy eur, teda o 540 miliónov viac ako v tomto roku. Minister Šaško hovorí o stabilizácii systému, realita je však presne opačná.

Za dve tretiny tohto nárastu nemôže kvalitnejšia liečba, ale platový automat. Na krytie osobných nákladov padne v budúcom roku 357 miliónov eur, čo je 66 percent z tých 540 miliónov, o ktoré stúpajú výdavky na zdravotnú starostlivosť. Bežné výdavky nemocníc dosahujú 4,09 miliardy eur, osobné výdavky zdravotníckych zariadení 2,49 miliardy eur, teda 51,9 percenta ich celkových výdavkov.

Keby súkromná firma pre mzdové náklady nedokázala platiť dodávateľom za elektrinu či materiál, čaká ju konkurz. V štátnom zdravotníctve však platí obrátená logika. Riaditelia nemocníc jednoducho prestanú platiť faktúry dodávateľom a odvody štátnej poisťovni.

Záväzky nemocníc po lehote splatnosti podľa podkladov rezortu zdravotníctva k 31. júlu 2026 dosiahli 1,528 miliardy eur. Dodávateľom dlhujú 634 miliónov eur a Sociálnej poisťovni ďalších 894 miliónov eur. Súdny dvor Európskej únie už v septembri 2024 rozhodol, že Slovensko porušilo európsku smernicu o oneskorených platbách, pretože verejné nemocnice neuhrádzajú faktúry do 60 dní.

Riešením v réžii bratislavských súdruhov je ďalšie gigantické oddlženie nemocníc za 1,58 miliardy eur. Vytvára sa tým ukážkový morálny hazard. Štátne nemocnice vedia, že bez ohľadu na svoju nehospodárnosť nikdy neskrachujú, pretože účet za nich vždy zatiahne daňovník.

Spisovateľka Ayn Rand opakovane upozorňovala na zhubnosť „bezplatných“ štátnych služieb. Akonáhle ľudia prijmú predstavu, že štát je dobrodinec rozdávajúci starostlivosť zadarmo, aparát neustále rastie. Z verejného sektora sa stáva nástroj záujmových skupín, ktoré sa navzájom oberajú o zdroje.

Penzijná pyramída s dvojmiliardovou záplatou

Druhým pilierom rozpočtovej propagandy je rezort práce a sociálnych vecí. Minister Erik Tomáš sa hrdí tým, že sociálne dávky uchránil pred škrtmi. Výdavky Sociálnej poisťovne v roku 2027 vystúpia na 15,5 miliardy eur, pričom na dôchodkové dávky z toho padne 13,7 miliardy eur.

Samotný plnohodnotný 13. dôchodok, ktorým si koalícia kupuje priazeň voličov, zhltne 916 miliónov eur ročne. Priebežný systém dôchodkov sa z vybraných odvodov už dávno neuživí. Aby Sociálna poisťovňa neskolabovala, dostane v roku 2027 priamy transfer zo štátneho rozpočtu vo výške dvoch miliárd eur.

Tieto dve miliardy eur pochádzajú priamo z daní pracujúcich. Nie je to pritom jednorazová výpomoc: zo štátneho rozpočtu putovala do Sociálnej poisťovne aj v roku 2026, vtedy ešte zhruba 2,2 miliardy eur, a demografia nedáva dôvod čakať, že by sa dotácia mala v ďalších rokoch zmenšovať. Priebežný systém sa tak premenil na štátom riadenú pyramídovú hru.

Ekonóm Murray Rothbard v knihe Man, Economy, and State with Power and Market popísal nezvratný mechanizmus zdaňovania. Každé ďalšie navyšovanie daní berie prostriedky producentom a odovzdáva ich daňovým konzumentom, čím podkopáva samotnú ochotu tvoriť hodnoty. Čím viac peňazí štát prerozdeľuje, tým slabšia je tvorba nového bohatstva.

Demografia je pritom neúprosná a pomer pracujúcich k penzistom sa prudko zhoršuje. Namiesto podpory súkromného sporenia v kapitalizačnom pilieri však vláda druhý pilier opakovane oslabuje, aby zaplátala okamžitú dieru. Zdroje potrebné na budúce investície štát prejedá v priamom prenose.

Námietka paternalistov: Veď štát predsa musí chrániť chorých a slabých

Obhajcovia štátnych zásahov na tomto mieste namietajú: Čo iné má vláda robiť? Ak by štát nenalieval miliardy do nemocníc a Sociálnej poisťovne, zdravotníctvo skolabuje a dôchodcovia zostanú bez prostriedkov. Štátne financovanie považujú za jedinú záruku dôstojného prežitia.

Táto námietka stojí na pomýlenej zámene cieľa a prostriedku. Nikto nespochybňuje potrebu liečiť chorých ani zabezpečiť seniorov. Kritizujeme centrálne riadený monopol, ktorý tieto služby zabezpečuje najdrahším a najmenej efektívnym možným spôsobom. Štát žiadne zdroje nevytvára, iba ich berie tým, ktorí ich vytvorili.

Dôkazom zlyhania je realita v teréne. Napriek rekordným výdavkom na zdravotníctvo pacienti čakajú na operácie celé mesiace a v ambulanciách platia skryté poplatky. Priebežný dôchodkový systém zasa zaručuje chudobu, pretože odvody vybrané dnes sa hneď minú a žiadne skutočné úspory sa netvoria.

Skutočnú udržateľnosť prináša osobná zodpovednosť a voľný trh. V slobodnom systéme by si ľudia volili poistenie podľa vlastných priorít a nemocnice by museli hospodáriť zodpovedne, inak by ich pacienti vymenili. Penzie zasa musia stáť na reálnych investíciách a vlastníckych právach, nie na milosti ministrov.

Ústavná brzda ako zdrap papiera

Na bezohľadné míňanie verejných peňazí otvorene upozorňuje Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Vo svojom hodnotení varuje, že vláda rezignovala na stabilizáciu verejného dlhu. Hrubý dlh má v roku 2027 dosiahnuť 65,9 percenta HDP a ak nepríde dodatočná konsolidácia, v roku 2029 presiahne 73 percent HDP.

Rozpočtová rada pripomína, že návrh rozpočtu zhoršuje ukazovateľ dlhodobej udržateľnosti o 0,6 percentuálneho bodu. S ústavným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti podľa nej v súlade nie je a veľmi pravdepodobne nespĺňa ani článok 55a Ústavy SR, ktorý ukladá chrániť udržateľnosť štátnej kasy. Vládnu väčšinu to netrápi, rozpočet pretlačila bleskovým tempom a neúmerne krátky proces schvaľovania označila rada za samostatný nedostatok.

Najvyšší kontrolný úrad pritom už päť doterajších oddlžení nemocníc od roku 2003 vyčíslil na 2,2 miliardy eur. Šieste je za dverami a bude samo osebe drahšie než všetky predchádzajúce dokopy. Koalícia zároveň dusí podnikateľov daňou z finančných transakcií, no vlastné populistické výdavky obmedziť odmieta. Z konsolidácie zostala len karikatúra.

Nalievanie ďalších miliárd do centrálneho plánovania neprinesie kvalitnejšiu liečbu ani vyššiu životnú úroveň. Prinesie len drahšie požičiavanie pre štát, zaostávanie ekonomiky a grécky scenár v priamom prenose. Čo súdruhovia nikdy nepochopia, je to, že blahobyt nevzniká v ministerských rozpočtoch, ale v slobodnej výmene hodnôt.