Päťdesiat miliárd eur v bankách a vládny hlad po cudzích úsporách
Slovensko patrí vďaka ročnému časovému testu medzi hŕstku európskych krajín, kde štát nezdaňuje dlhodobé výnosy z burzových investícií. Kým západné štáty oberajú sporiteľov o desiatky percent zo zisku, slovenskí sporitelia si môžu budovať majetok bez daňového zaťaženia. Prázdna štátna pokladnica a obrovský deficit verejných financií však z tejto slobody robia ďalší terč pre politikov hľadajúcich nové príjmy.
Slovenské domácnosti dnes držia v hotovosti a na bankových vkladoch približne 50 miliárd eur. Tieto peniaze ležia v bankách takmer bez úroku a inflácia z nich ukrajuje kúpnu silu. V hotovosti a vkladoch máme vyše 45 percent finančného majetku, pričom priemer Európskej únie je necelých 30 percent. Nie sme teda pod priemerom, práve naopak: patríme ku krajinám, kde leží ladom najväčší podiel majetku.
Slovensko má napriek tomu v rukách daňový klenot, o ktorom väčšina ľudí vôbec netuší. Už roky u nás platí pravidlo v zákone o dani z príjmov. Ak jednotlivec nakúpi akcie či fondy na burze a podrží ich dlhšie než rok, štát si z jeho kapitálového zisku neodreže ani jediný cent.
Tento ročný časový test podľa paragrafu 9 zákona o dani z príjmov robí zo Slovenska oázu slobody. Kým pri daniach zo mzdy a odvodoch patríme k najzaťaženejším krajinám, pri dlhodobých úsporách na burze platí pre bežného človeka čistá nulová sadzba.
Nejde o žiadnu chybu v zákone, ale o rozumný pozostatok snahy nechať ľudí budovať majetok vlastnými silami. Lenže v časoch, keď štátna pokladnica zíva prázdnotou a dlh prudko rastie, sa z každej nezdanenej kôpky súkromných úspor stáva pre politikov neodolateľné lákadlo.
Európsky daňový socializmus verzus slovenská výnimka
Ako v komentári pripomenul ekonóm Patrik Kindl zo spoločnosti Finax, podmienky na investovanie sú u nás v európskom porovnaní mimoriadne výhodné. Väčšina okolitých štátov trestá tvorbu úspor omnoho tvrdšie. Prekročiť slovenské hranice znamená vojsť do sveta drakonických daní z kapitálu.
V susednom Česku síce časový test poznajú tiež, no na oslobodenie si investor musí počkať tri roky. Pri skoršom predaji platí daň 15 percent a pri vyšších príjmoch až 23 percent. V Poľsku oslobodenie neexistuje a štát z každého výnosu berie rovných 19 percent cez takzvanú Belkovu daň. Od januára tam má pribudnúť osobný investičný účet, na ktorom budú zisky do stanoveného limitu od dane oslobodené.
V Rakúsku zrážková daň berie nekompromisných 27,5 percenta bez ohľadu na dĺžku držania. V Maďarsku padne na zisk z burzového obchodu 15-percentná daň z príjmu, 13-percentný sociálny odvod sa týka úrokov a výnosov z podielových listov. Nulu dostane sporiteľ až vtedy, keď peniaze odloží na špeciálny účet na päť rokov. Ak siahne skôr, zaplatí do troch rokov 15 percent a medzi tretím a piatym rokom 10 percent.
Na západe je situácia ešte horšia. Dáta inštitútu Tax Foundation ukazujú vo Francúzsku 34 percent a v Dánsku 42 percent, čo je najvyššia sadzba v Európe. Nemeckých vyše 26 percent uvádza analýza Finaxu. Írsko má vlastnú kategóriu: výnosy z fondov tam štát zdaňuje sadzbou 38 percent a fiktívny zisk zdaňuje každých osem rokov, aj bez predaja. Pri akciách vykazuje Tax Foundation pre Írsko 33 percent.
Zdroje: Tax Foundation (Capital Gains Tax Rates in Europe) a analýza spoločnosti Finax. Sadzba dane na výnosy z burzových cenných papierov pre fyzické osoby po uplynutí jedného roka držby.
Západné sociálne štáty si zdanením investícií vytvorili nástroj na to, aby ľudia zostali po celý život závislí od vládnych dávok. Kto sa pokúsi zabezpečiť na starobu vlastnou prácou a odriekaním, tomu aparát zoberie tretinu až polovicu zisku. Slovensko zatiaľ zostáva vzácnou svetlou výnimkou.
Klam sociálnej spravodlivosti a morálka úspor
Domáci rovnostári vidia situáciu inak. Nulová daň je podľa nich nespravodlivá a nahráva špekulantom. Prečo by mal zamestnanec platiť dane z každej odpracovanej hodiny, pýtajú sa rozhorčene, kým človek, ktorý drží indexové fondy, neodvedie zo zisku po roku ani cent?
Tento argument znie úderne, no ignoruje realitu. Každé euro vložené na burzu už raz zdanené bolo. Boli to peniaze z čistej mzdy či podnikania, kde si štát vzal daň aj odvody. Zdaňovať výnos z týchto očistených peňazí znamená uvaliť na občana nespravodlivé dvojité zdanenie.
Úspory a investície nie sú žiadne peniaze zadarmo, ale dobrovoľne odložená spotreba. Investor sa vzdal okamžitého nákupu a podstúpil riziko straty na trhu. Trestať takéhoto človeka dodatočnou daňou znamená politicky zvýhodňovať bezhlavé prejedanie peňazí na úkor zodpovednej tvorby rezerv.
Štát navyše pri kapitálových ziskoch zdaňuje prevažne účtovnú ilúziu nafúknutú infláciou. Keď centrálne banky znehodnotia kúpnu silu a akcie nominálne poskočia, človek si často len udržal reálnu hodnotu úspor. Ak z tohto nominálneho rastu štát strhne daň, neberie si zisk, ale priamo vyvlastňuje majetok.
Čo súdruhovia nikdy nepochopia, je skutočnosť, že nahromadený kapitál je motorom celej ekonomiky. Bez úspor by nevznikali fabriky, nové technológie ani lepšie platené miesta. Každé zdanenie kapitálu znižuje objem investícií v krajine a v konečnom dôsledku stláča mzdy samotných zamestnancov.
Nápad potrestať každého, kto si dokázal odoprieť spotrebu a vybudovať súkromný kapitál, akoby vypadol priamo z Marxovho Komunistického manifestu. Podľa tohto rovnostárskeho receptu nemá mať občan žiadny súkromný majetok, aby v starobe poslušne stál v rade pred štátnym úradom a čakal na almužnu.
Rozpočtová sekera a vládny hlad po cudzích peniazoch
Prečo treba biť na poplach práve dnes? Štátna kasa je po rokoch rozhadzovania v zúfalom stave. Vláda potrebuje financovať miliardové sociálne balíčky a bujnejúci aparát. Keď sa minú peniaze susedov a bežné dane narazia na strop, prví na rane sú vždy tí, ktorí si dokázali niečo našetriť.
Že nejde o vymyslenú hrozbu, sme videli pri prvom konsolidačnom balíčku koncom roka 2023. Súdruh minister financií Ladislav Kamenický vtedy potichu zrušil schválené oslobodenie od dane pre vyše milión sporiteľov v bežných podielových fondoch. Parlament pritom pôvodne schválil trojročný test aj pre ne.
Koalícia túto úľavu bez mihnutia oka zarezala ešte skôr, než vôbec začala platiť. Šéf štátnej kasy to pred kamerami odbavil rečami o boji proti špekulatívnemu investovaniu, hoci išlo o úspory bežných rodín v bankách. Štát im odkázal, že akékoľvek sporenie na vlastnú päsť zdaní sadzbou 19 percent.
Chute na zrušenie ročného časového testu pri burzových cenných papieroch pritom v úradoch pretrvávajú. Keď vie rezort financií zrušiť oslobodenie pre vyše milión sporiteľov v podielových fondoch ešte skôr, než stihlo nadobudnúť účinnosť, niet dôvodu pokladať ročný test pri burzových papieroch za nedotknuteľný. Predstava miliárd eur v rukách občanov, na ktoré nedosiahnu, je pre byrokratov nočnou morou.
Vládni plánovači si naivne kreslia, že nová daň naplní rozpočet podľa tabuliek. Americký ekonóm Thomas Sowell v Základoch ekonómie pripomína, že daňové príjmy v mnohých prípadoch rástli práve po znížení sadzieb, a to vrátane sadzieb z kapitálových ziskov. Kapitál je totiž pohyblivý a sporitelia na vládny nátlak zareagujú.
Keď štát výnosy zaťaží vysokou daňou, ľudia predaj aktív odložia alebo odídu inam. V Spojených štátoch znížili v roku 1997 sadzbu dane z kapitálových výnosov z 28 na 20 percent a výber neklesol, práve naopak. Kým v roku 1996 predstavovali príjmy z tejto dane 2,89 percenta HDP, v roku 1999 to bolo 4,99 percenta.
Zdaňovanie kapitálu neplní rozpočty, ale vyháňa bohatstvo z krajiny a konzervuje chudobu. Ak štát siahne na ročný časový test, rozpočtu nepomôže. Dosiahne len to, že 50 miliárd eur zostane uväznených na neúročených vkladoch, alebo kapitál ujde do krajín, kde si súkromný majetok vážia.
Pri kolabujúcom priebežnom dôchodkovom systéme je ročný časový test pre sporiteľov kľúčovou ochranou. V Menej štátu dlhodobo zdôrazňujeme, že spoliehať sa na vládne sľuby prináša v starobe istú biedu. Ak politici presadia zdanenie investícií, zničia aj poslednú šancu vybudovať si dôstojný život bez štátnych dávok.
