Je Švédsko falošnou utópiou?

Švédsko je často prezentované americkými vedcami a expertmi (pozn. prekl.: u nás stranou Smer-SD a ľavicovými liberálmi na „pravej“ strane) ako akási zrealizovaná Utópia, ktorú by krajiny mohli napodobňovať. Avšak ako je to vo väčšine prípadov, pri chválení útopií chýba pohľad, ktorý by sa snažil komplexne chápať jej históriu, kultúru a politiku, tento pohľad sa väčšinou strčí nabok.

Radšej, ako byť pokusnými morčatami v experimente sociálnych inžinierov, si musíme uvedomiť, že Švédi boli jedinečnými počas svojej dlhej histórie. Preto by sme si mali klásť otázky, či dobré výsledky Švédska (dlhá dĺžka života, sociálna rovnosť) sú dôsledkom škandinávskej politiky (sociálneho štátu).

Koniec koncov predtým, než sa stalo Švédsko sociálnym štátom s obrovskými daňami, bolo charakteristické vyváženou distribúciou bohatstva, nízkou mierou chudoby a dlhovekosťou obyvateľov, čiže presne tým, čo dnes považujeme za fenomenálny úspech politiky vysokých daní. V roku 1950 žili Švédi priemerne o 2,6 roku dlhšie ako Američania. Dnes je rozdiel 2,7 rokov.

Omnoho rozumnejší pohľad na to, prečo si Švédsko tak dobre vedie v rôznych sociálnych štatistikách, spočíva v jeho histórii a sociológii: Švédi po storočia profitovali z mikroinštitúcií, ako sú silná pracovná etika a vysoká miera dôvery a spolupráce medzi obyvateľmi.

Kultúrny fenomén sa pritom nestráca, ani keď Švédi prekročia Atlantik do krajiny „kovbojov“. Naopak, ich potenciál sa naplno rozvinie. 4,4 milióny Američanov so švédskymi koreňmi sú priemerne bohatší než bežný Američan. Keby americkí Švédi vytvorili vlastnú krajinu, ich HDP na hlavu by bolo 56,900 dolárov, čiže o 10,000 dolárov viac ako obyčajný Američan.

Avšak Švédsko si veľmi dobre ekonomicky neviedlo. V roku 1960 zdaňovanie bolo niekde na úrovni 30 % HDP, čiže približne na takej úrovni, ako je dnes zdaňovanie v USA. Ako však dane rástli, ekonomický rast klesal, čo viedlo poklesu Švédska z 4. najbohatšej krajiny v 1970 na 12. najbohatšiu v roku 2008. Švédske HDP na obyvateľa je momentálne 36,000 dolárov, omnoho menej v porovnaní v USA, kde je 45,500 dolárov na obyvateľa a ešte menej v porovnaní s 59,900 dolármi HDP na hlavu u amerických Švédov.

Jeden švédsky ekonóm raz povedal Miltonovi Friedmanovi: „V Škandinávii nemáme žiadnu chudobu.“ Milton Friedman hneď odpovedal: „To je zaujímavé, pretože v Amerike medzi Škandinávcami nemáme tiež žiadnu chudobu.“ Skutočne miera chudoby medzi americkými Švédmi je 6,7 %, čo je polovičná hodnota ako medzi bežnými Američanmi. Ekonómovia Geranda Notten a Chris de Neubourg vypočítali, že miera chudoby vo Švédsku meraná Americkými metódami je identická - 6,7 %.

Z týchto faktov vieme vyvodiť, že unikátny Švédsky úspech nie je vďaka sociálnemu štátu, ako sa všeobecne predpokladá. Za úspechom Švédov stojí ich sila spoločnosti, sociálny štát s vysokými daňami môže fungovať práve len vďaka Švédskemu sociálnemu kapitálu. Švédi si viedli dobre aj pred obdobím sociálneho štátu, pričom ich sociálny kapitál spočíval v tvrdej práci, ktorej korene možno hľadať v ich kultúre tvrdej protestantskej pracovnej etiky.

Avšak ako dane vo Švédsku rástli, až pokým nedosiahli polovicu produktívnej ekonomiky, ich sociálny kapitál začal upadať. V 1990 údajne super-zdravé Švédsko spravilo zo seba najchorobnejšiu krajinu sveta na základe dĺžky nemocenskej dovolenky. K tomu pol milióna pracujúcich ľudí (zo 4 miliónov pracujúcich) malo ísť do predčasného dôchodku kvôli zdravotným problémom.

Ekonóm tamojších odborov Jan Edling vypočítal, že v roku 2004 pätina Švédov v produktívnom veku prijímala nejaký druh vládnej podpory v nezamestnanosti, vrátane nemocenskej podpory, pričom ich ekonomika vtedy zažívala silný rast.

Sociálny štát taktiež dlhodobo poškodzuje strednú triedu. Štúdia Švédskej asociácie daňovníkov poznamenáva, že akumulácia bohatstva medzi strednou vrstvou je veľmi slabá. U Švédov existuje len veľmi malá súvislosť medzi úsporami a bohatstvom.

Miesto vytvárania bohatstva sa Švédi zadlžujú - až 27 % švédskych domácností má viac dlhov ako majetku v porovnaní s 16 - 19 % domácnosťami v USA. Vďaka tomu, že tvorba bohatstva v dôsledku vysokých daní medzi strednou vrstvou je nízka, ironicky Švédsko dosiahlo väčšiu nerovnosť bohatstva ako v USA. Gini koeficient, ktorý meria ekonomickú nerovnosť, je vo Švédsku takmer 0,9 v porovnaní s niečo cez 0,8 v USA.

V skratke je toho veľa, čo môžeme vo Švédsku obdivovať, ale pokiaľ ide o hospodársku politiku a švédske inštitúcie, pre Američanov by bolo lepšie sa inšpirovať Švédmi žijúcimi v Amerike radšej než Švédmi vo Švédsku.

Autor Nima Sanandaji je predsedom Švédskeho think-thanku Captus a Robert Gidehag je predsedom Švédskej asociácie daňových poplatníkov.

Pôvodný článok Is Sweden a False Utopia? preložil Roman Frnčo.