Menej štátu… viac slobodyHľadať
Ekonómia po lopate

Ekonómia po lopate #7 - Milan chce mať monopol

Ondrej Turis8 min čítania10 komentárov

Témy: monopol | protekcionizmus | Dow Chemicals | AT&T | ÚRSO

Flashback: Rybár Milan má kopu zákazníkov a preto zamestnal človeka.

Milan si vedie zoznam vecí ktoré nemá rád. Okrem iného sa jedná o občasné vrtochy počasia, ktoré mu sťažujú rybolov, no prvú priečku v jeho imaginárnom zozname obsadila konkurencia. Konkurenční rybári mu narobili už zopár vrások na tvári. Nedajú mu spať. Milan musí stále čosi inovovať, platiť si marketing a „podplácať“ stále skúsenejšieho zamestnanca Juraja, aby neodišiel pracovať ku konkurencii.
A dosť! Povedal si Milan. Jeho plán znie jasne. Konkurencia ma nesmie prevalcovať za žiadnu cenu! Ako to dosiahnuť? Tak, že Milan prevalcuje konkurenciu. Najlepšia obrana je útok. Vraj.

Tu je Milanov tajný trojbodový plán vystrihnutý z jeho osobného denníka:

  1. dočasne znížim ceny svojich výrobkov pod výrobné náklady
  2. následkom čoho konkurenčné firmy prídu o zákazníkov a zbankrotujú
  3. potom obsadím uvoľnený trhový podiel a zvýšim ceny rýb ako mi hrdlo bude ráčiť

greedy_capitalist

Len čo si Milan domedlil ruky a ustal jeho diabolský rehot, pustil sa do realizácie svojho plánu. Už na ďalší deň Milan poveril svojho zamestnanca Juraja, aby zmenil cenovky predávaných rýb. Zákazníci ostali milo prekvapení. Tak lacné ryby nezoženú nikde inde. Ekonomické zákony na seba nenechali dlho čakať a Milan pre vysoký odbyt musel zamestnať ďalších ľudí do sekcie lovu rýb, prípravy a predaja. Keďže však Milan stlačil cenu rýb pod výrobné náklady, zvýšené výdavky musí financovať z úspor a pôžičiek. Konkurenční rybári prichádzajú o zákazníkov. Dostávajú na frak a postupne zatvárajú svoje prevádzky.

Milanovi to zatiaľ vychádza. Zákazníci pribúdajú, konkurencia ubúda. No na druhú stranu, ubúdajú aj Milanove úspory, ktoré sú momentálne používané na „dotovanie“ jeho super-výhodných cien. Tomu je však zrazu koniec. Prišiel deň, kedy zanikol aj posledný Milanov konkurent a zamestnanec Juraj sa znova mohol pustiť do prepisovania cenoviek rýb. Tento raz však smerom nahor. A to výrazne nahor. Zákazníci začali hromžiť, ale nemali na výber. Konkurenčných veľko-rybárov už niet. Milanove predátorské ceny vytlačili konkurentov z trhu.

No tu sa celá situácia začala obracať. Vysoké ceny rýb začali lákať podnikavcov, a tí začali znova otvárať biznisy v oblasti rybolovu. A nemali to až také ťažké. Časť peňazí ktoré spotrebitelia usporili na dotovaných cenách rýb, teraz ostali v ich kapsách. Tieto úspory sú zrazu k dispozícii a mnoho ľudí ich teraz investuje do zakladania nových rybolovných firiem. A robia to priamo, alebo nepriamo, napr. cez banky a termínované vklady. Netreba tiež zabúdať na to, že kapitálové vybavenie zbankrotovaných konkurenčných rybárov na ostrove stále existuje. Nevyparilo sa, ale ostalo v rukách špekulantov, ktorí ho len nedávno za pár šupov odkúpili od bankrotujúcich rybárov v konkurze.

Milanov plán zlyhal. Otravné konkurenčné firmy sa vrátili ako muchy na hovno. Milan sa znova musí obracať, inovovať, myslieť na svojich zákazníkov a teraz už aj veriteľov. Tento krát to však má Milan oveľa ťažšie. Jednak si pošramotil reputáciu medzi zákazníkmi a obchodnými partnermi. Druhak, Milan už nemá z čoho inovovať. Úspory sú preč. Tie skončili v zlyhanom experimente, ktorý mal Milanovi zaistiť bezstarostnú rentu. Milan sa prepočítal a doplatil na to.

Ponaučenie

Monopol je podľa prísnej definície podnik, ktorý je jediným poskytovateľom určitého statku v spoločnosti. Totálnu kontrolu nad cenami má každá firma, nie len tie s monopolným statusom. Tu je však dôležité poznamenať, že firma nikdy nestanovuje ceny svojich výrobkov podla toho, akú golfovú sadu palíc zrovna potrebuje jej majiteľ. Majiteľ čerpacie stanice nemôže len tak ráno vstať a povedať si „tak a od dnes strojnásobím ceny!“. Prevádzkar čerpačky môže byť chamtivý ako len chce, ale ak by ceny takto radikálne zvýšil, jeho zákazníci by sa presunuli ku konkurencii.

No čo ak nejaká firma objaví spôsob ako radikálne zlacniť výrobu a menej efektívna konkurencia vymizne z trhu? Čo ak z nejakého dôvodu v určitom sektore ekonomiky začne dominovať len jedna firma - monopol a zákazníci tak prídu o možnosť nakupovať u konkurencii? Ak si monopolná firma nevynucuje svoj status násilím (napr. cez vládou udelené privilégium), nič nekalé sa nedeje. Monopolné postavenie firmy je v takomto prípade výsledkom súčinnosti dobrovoľných obchodných transakcií, ničoho viac. Ak spotrebitelia preferujú párky v rohlíku od Demetera tak silno, že ostatné firmy sa v odvetví hot-dogov neuživia, Demeter nikomu svojim konaním neubližuje, skôr naopak. Iná situácia nastane vtedy, keď si Demeter zavolá na pomoc ozbrojených kamarátov, ktorí násilne zablokujú vznik potenciálnej konkurencie. Ale o tom v sekcii „Ako štát vytvára monopoly“ na konci článku.

Monopol je skôr teoretický než praktický koncept. V reálnom svete sa 100%-ný monopol vyskytuje len veľmi vzácne.

Prirodzený monopol
Podľa moderných poučiek sa prirodzený monopol vyskytuje na nedokonalom trhu, kde vstupné náklady do určitého odvetvia sú príliš vysoké. Ide napríklad o odvetvie distribúcie elektriny, v ktorom jediná firma vlastní potrebnú infraštruktúru napr. vedenie vysokého napätia a transformátory. Súťaž je tak obmedzená, nakoľko konkurenčným firmám sa neoplatí investovať do vlastnej siete a monopol si tak môže diktovať ceny elektriny pre ich odberateľov. Tieto poučky ďalej tvrdia, že v tomto prípade musí zakročiť štát a regulovať ceny v takomto odvetví. Na Slovensku na to máme napr. tzv. Protimonopolný úrad, alebo Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Na ich web stránke sa dá dočítať aj toto:

„Nad „dopravou“ energie na dopravnej ceste od výrobného zdroja po zásuvku v byte spotrebiteľa bude musieť permanentne bdieť určitá štátna autorita, ktorá zabráni zneužitiu monopolného postavenia dodávateľa alebo vlastníka siete na úkor spotrebiteľov.“

Koncept prirodzeného monopolu má však niekoľko zádrheľov:

  • Nedá sa zistiť, koľko firiem má byť v danom odvetví. Kľudne to môže byť len jedna.
  • Nedá sa zistiť, či si daná firma účtuje monopolnú cenu.
  • Nedá sa racionálne určiť výška fixných vstupných nákladov, ktoré by dané odvetvie spoľahlivo odizolovali od konkurenčnej súťaže.

Ak „prirodzený monopol“ zvýši cenu pre svojich odberateľov nad určitú úroveň, vznikne motivácia pre investorov vytvoriť v tomto odvetví vlastnú infraštruktúru a následne si lákať zákazníkov na nižšie ceny než má monopol. Avšak v takejto situácii sa kľudne môže stať, že pre obe firmy bude ekonomicky výhodnejšie dohodnúť sa na prenájme už existujúcej infraštruktúry. Ak firma, ktorá sa do odvetvia dostala ako prvá a vlastnú sieť má už vybudovanú zistí že konkurent by si vlastnú sieť vybudoval tak či tak, prečo aspoň nezarobiť na prenájme tej vlastnej?
Ďalej netreba zabúdať na to, že spotrebiteľ má možnosť nahradiť monopolom dodávaný produkt za alternatívu.
Plyn od monopolistu dodávaný cez potrubie môže spotrebiteľ vymeniť za plynové bomby, či elektriku. Elektriku za generátor a solárne panely. Pevnú linku za GSM mobil. Vlakovú linku za autobus. A tak ďalej.
Ale v prvej rade, spotrebiteľ sa do lokality v ktorej sú vysoké monopolistické ceny zrejme ani nenasťahuje. Všetky tieto páky ktoré má spotrebiteľ, musí monopol zohľadniť vo svojej cenotvorbe. A preto paradoxne, monopol musí neraz znižovať ceny aby maximalizoval svoj zisk.

Ako Dow Chemical „vyškolil“ nemecký kartel
V poviedke s Milanom, sme prezentovali hypotetický „self-made“ monopol. No prípad s podobnými črtami sa odohral pred vyše 100 rokmi.
Herbert Dow v roku 1897 založil firmu Dow Chemical Company, ktorá vynašla efektívny spôsob separácie brómu. Takto vyrobený bróm predávala ďalším firmám po 36 centov za libru. Bróm sa vtedy používal na výrobu sedatív a fotofilmov.
Medzinárodne silný nemecký kartel Die Deutsche Bromkonvention dovtedy predával bróm za fixnú cenu 49 centov, teda za vyššiu cenu než Herbert Dow. Bromkonvention dal Herbertovi jasne najavo, že ak jeho Dow začne predávať svoj lacný bróm do Európy, Bromkonvention zaplaví USA brómom za nižšiu cenu než ponúka Dow v snahe vytlačiť ho z trhu. Herbert Dow mal však ich varovania na saláme a Európanom začal dodávať svoj „36 centový“ bróm. Odpoveď od Bromkonvention na seba nenechala dlho čakať. Nemecký kartel v snahe zlikvidovať Dow zaplavil USA 15 centovým brómom. Samozrejme, táto cena pod výrobnými nákladmi bola stratová pre akéhokoľvek výrobcu. S čím však nemecký kartel nepočítal bolo to, že Herbert Dow začal pomocou svojich prostredníkov skupovať tento 15 centový bróm a „prebalený“ ho ďalej predával do Nemecka a celej Európy za 27 centov. Zmätení Nemci to nevedeli a nechápali čo sa deje. Tento kartel cenu brómu dodávaného do USA postupne ešte znížili na 12 centov a neskôr až na 10,5 centa. Keď Nemci konečne zistili čo im Dow vyviedol, nevedeli ako reagovať. Herbert Dow sa neskôr vyjadril: „Boli sme a absolútnymi diktátormi situácie.“

Ako štát vytvára monopoly
Štát prevádzkuje, či reguluje množstvo podnikov. Takéto firmy užívajú štátom udelené privilégiá, ktoré ich viac, či menej chránia pred potenciálnou konkurenciou, prípadne nútia spotrebiteľov k nákupu ich produktov.
Najvypuklejšia štátna monopolizácia je zákonite v odvetví súdnictva a vynucovania, ktoré je celé vyhradené jedinej entite - štátu. Jednotlivec sa s takýmto monopolom môže čiastočne vysporiadať tak, že sa presťahuje z jedného štátu do druhého, alebo riskne presun na čierny trh.
Pomyselné druhé miesto „monopolizácie štátom“ získava finančný sektor, do ktorého treba zarátať aj celý monetárny systém peňazí s núteným obehom (fiat), bankovníctvo či poisťovníctvo.

Významné prekážky pre potenciálnu konkurenciu štát vytvoril aj v zdravotníctve, energetike, doprave, v gastrofirmách, ale čiastočnú ochranu pred konkurenciou si užívajú aj štátom licencovaní taxikári, prekladatelia, notári, či školy užívajúce privilégium štátnej akreditácie a garantovaný prísun zákazníkov v podobe povinnej školskej dochádzky.

Ako vidieť, štát sa snaží vyblokovať konkurenciu z mnohých odvetví ekonomiky, čo sa negatívne prejavuje na kvalite a cene služieb pre spotrebiteľa. Nie kvôli vysokým fixným nákladom do technológie, ale kvôli vysokým regulačným nákladom, ako náklady na licencie, úplatky, patenty, právnikov, účtovníkov a podobne.
Štátny aparát je hlavným motorom monopolizácie sektorov ekonomiky. Typický postup monopolizácie štátom je takýto:

  1. Štátom privilegovaná firma postupne obsadí značný trhový podiel
  2. Následne, štát tento monopol začne regulovať pod zámienkou „Aha, pozrite! Trh zlyhal, musíme zakročiť!“

Ako Pavol Lupták vo svojom článku píše:
„Ľudia prežívajú zdesenie, že by nás bez štátu zahltili a úplne zneužili korporácie. Nutné poznamenať, že množstvo obrovských korporácií a finančných skupín priamo benefituje z korporativizmu a štátu ako úzkeho hrdla, ktoré im zabezpečuje pravidelný príjem a rast. Veľa ekonómov rakúskej ekonomickej školy je presvedčených, že v spoločnosti bez štátu by súkromné spoločnosti obvykle nedosahovali súčasných obrovských korporátnych rozmerov, keďže by absentoval centrálny zdroj lobingu na naháňanie biznisu.
Otázka pre čitateľa na zamyslenie:
Myslíte si, že by Penta alebo J&T boli úspešne, silné a veľké finančné skupiny bez pričinenia štátu?“

Na základe vyššie uvedeného sa dá konštatovať, že existujú dva druhy podnikateľov:

  1. Trhový podnikateľ - snaží sa zarobiť tým, že ponúka produkty ktoré ľudia potrebujú.
  2. Politický podnikateľ - snaží sa zarobiť tým, že využíva špeciálne privilégiá udelené štátnym aparátom.

Telekomunikačný monopol - prípad AT&T v USA
Klasický prípad mýtického „prirodzeného monopolu“ by mali byť služby telefónnych operátorov. No je to práve štátny regulátor, ktorý udeľuje licencie eventuálnym záujemcom o podnikanie v tejto oblasti.
Poďme sa pozrieť čo sa stalo v USA, keď telefónnej spoločnosti AT&T (pôvodom Bell Telephone Company) v roku 1893 vypršali štátom udelené patenty, ktoré túto spoločnosť „ochraňovali“ pred konkurenciou. Ani nie 2 roky na to sa vyrojilo 80 nových nezávislých konkurenčných spoločností, ktoré si odhryzli 5% z trhového podielu. Na prelome storočí v tomto biznise operovalo už viac než 3000 firiem. K roku 1907 dosiahol podiel konkurenčných firiem 51% a ceny služieb klesali masívne.
Ako sa dalo čakať, tento vývoj sa AT&T nepáčil. Majetok AT&T je stále značný a firma začala lobovať u miestnych politikov. Politici začali vyčítať konkurenčným firmám že sú duplicitné a mrhajú zdrojmi. Politici chceli svojim voličom poskytnúť jednoliatu garantovanú telefónnu službu. Mnoho ekonómov bolo platených za to, aby pred kongresom vypovedali v neprospech súťaže v odvetví telekomunikácií.

Tento lobing nakoniec priniesol svoje „ovocie“ a v roku 1918 (1. svetová vojna) sa celé odvetvie telekomunikácií znárodnilo. Konkurencii bolo znemožnené budovať novú telekomunikačnú infraštruktúru. Ceny boli regulované, zákazníci vo väčších mestách platili vyššie sadzby, ktoré sa používali na dotovanie sadzieb v menej dostupných lokalitách. AT&T dostávalo pravidelný podiel z príjmov. Status AT&T ako regulovaného monopolu bol postupne degradovaný. Mohol za to príchod nových telekomunikačných technológií.

Aj preto, mnohí „veľko-kapitalisti“ paradoxne nenávidia nové technológie a kapitalizmus ako taký. Namiesto toho, preferujú rozbujnení štát, v ktorom sa všeličo dá vylobovať. Investícia do poslanca má často oveľa vyššiu návratnosť, než poctivá investícia do výskumu a inovácie vo vlastnej firme. A to je tragédia silného štátu.

meme_burns

Zdroje:
The Myth of Natural Monopoly – Thomas J. DiLorenzo
https://en.wikipedia.org/wiki/History_of_AT%26T
https://en.wikipedia.org/wiki/Dow_Chemical_Company

Súvisiace články

Diskusia (10)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní hneď. Ukladáme iba meno a text - e-mail ani IP adresu nepotrebujeme. Meno si zapamätá váš prehliadač, aby ste ho nemuseli písať znova.