Ako si predstavujem menší štát

V poslednom čase som zaregistroval viaceré občianske iniciatívy, ktoré deklarujú ako svoj cieľ zlepšienie správy spoločnosti tak, aby tá viac prihliadala na potreby občanov. Iniciatívy, ktoré ponúkajú riešenia od socialistických, až po vyslovene komunisticko-totalitné. Ponúkam svoj pohľad na úplne opačný spôsob riešenia. Proste menej štátu a viac slobody.

Iniciatívy, s ktorými sa v poslednom čase roztrhlo vrece, definujú hlavne to, čo všetko by mal štát zabezpečovať. Od zdravotnej starostlivosti, cez školstvo, výstavbu diaľnic, produkciu potravín pre všetkých občanov a po všeľudové vlastníctvo (kontrolu) výrobných prostriedkov, či zdrojov. Ale štát ani nelieči, ani neučí, ani nepracuje na poli, či v pekárni. Tam všade je potrebná práca obyvateľov štátu. Zabezpečiť uvedené služby teda znamená nejakým spôsobom donútiť obyvateľov, aby nerobili to, čo za prospešné považujú oni, ale to, čo za potrebné považujú občania. Konkrétne tí občania, ktorí budú mať moc určovať, čo a ako by mal štát zabezpečiť. Nech už je tá moc akokoľvek demokraticky delegovaná a sofistikovane kontrolovaná.

Politická súťaž v takto definovanom štáte je (pretože dnes presne v takom štáte žijeme) o tom, akým spôsobom štát vynucuje plnenie želaní občanov na obyvateľoch, ktorí ich potom musia (pod hrozbou násilia) zabezpečiť. Jedna skupina politikov bude preferovať, aby za služby platili tí, čo zarábajú, druhá skupina zasa navrhuje vyberať peniaze od tých, čo tankujú na pumpách, či pijú alkohol, tretia skupina preferuje ťarchu zabezpečenia štátnych služieb položiť na vlastníkov nehnuteľností, firiem, áut, či iného majetku.

Skrátka a dobre, definujú sa služby, ktoré štát zabezpečí a následne sa demokraticky určí, kto to zaplatí, akým spôsobom bude obyvateľ nútený tieto služby poskytovať.

No a ja navrhujem tento prístup postaviť úplne na hlavu a urobiť to presne naopak: najprv sa určí, koľko majetku môže štát odobrať obyvateľovi na zabezpečenie služieb pre občanov. Najprv sa definuje, aké obmedzenia je možné uvaliť na obyvateľa z dôvodu zabezpečenia služieb pre občanov. A politická súťaž potom bude spočívať vo výbere politickej garnitúry, ktorá pomocou vopred definovaných zdrojov a právomocí zabezpečí tie služby, ktoré budú demokraticky vybrané. Ak zvíťazí strana diaľničiarov, bude preferovaná výstavba diaľnic pred výplatou dôchodkov. Ak zvíťaží strana dôchodcov, bude to naopak.

V každom prípade: vám, ako obyvateľovi, nebude môcť štát zobrať viac, ako je dopredu definované maximum. Ak sa nejakou nešťastnou náhodou strane, že väčšina si vyberie na správu vecí verejných takých gaunerov, že vám štát neposkytne žiadne služby, proste si ich budete musieť zabezpečiť zo svojho. Vopred definovaného a pokiaľ možno čo najväčšieho zostatku toho, čo ste vyprodukovali.

Tento prístup sa mi zdá oveľa logickejší hlavne preto, že nevidím žiadny dôvod, aby sa neustále zväčšovala miera prerozdeľovania. Už dnes je historicky porovnateľná len s vojnovým stavom. Nevidím žiadny dôvod, aby štát poskytoval stále viac a viac, resp. stále drahších služieb. Naša spoločnosť je už dosť rozvinutá na to, aby sa dal zafixovať objem služieb, na ktorých realizáciu by mali prispievať všetci. Obmedziť mieru prerozdeľovania považujem za rozumné aj kvôli pravidlu zdravého rozumu: nedávať všetky vajíčka do jedného (štátneho) košíka.

Skúsim teda aj ja konkrétne definovať nejaké požiadavky, za ktoré by som bol ochotný ísť demonštrovať, či považujem za rozumné ich presadzovať:

  • Hospodárenie štátu musí byť vyrovnané. V prípade nedostatku financií v štátnej pokladni si štát nesmie peniaze na svoje výdavky požičiavať. Každý záväzok štátu musí mať povinne klauzulu, že v prípade nedostatku prostriedkov štát nemusí záväzok uhradiť. O tom, ktoré záväzky budú (resp. v akej miere budú) vo finančnej núdzi štátu uhradené sa bude rozhodovať výhradne politicky. T.j. rozhodne demokraticky zvolená politická reprezentácia.
  • Každý obyvateľ má garantované, že na prevádzku štátu prostredníctvom sumy všetkých daní, poplatkov, či akýchkoľvek povinných platieb štátu nezaplatí viac, ako 30% zo svojho príjmu.
  • V prípade, že je obyvateľovi uložená nefinačná povinnosť, ktorej splnenie si vyžiada jeho čas, započíta jej splnenie do zaplatených daní obyvateľom sumou 5 násobku najvyššieho platu v štátnych službách (alikvótne za čas strávený plnením uloženej povinnosti).
  • V prípade, že právny predpis nedovoľuje obyvateľovi zakúpiť si tovar/službu slobodne podľa jeho preferencií (zákaz dovozu, preferencia domácich výrobcov a podobne), je rozdiel ceny nútene zakúpeného tovaru/služby a ceny obyvateľom želaného tovaru/služby braný, ako keby bol zaplatený ako daň.
  • Rozsah zákonov, vyhlášok a nariadení, ktoré sú právne záväzné pre obyvateľa je obmedzený na 1000 normovaných strán (po 40 riadkov, 60 znakov na riadku). V prípade, že dôjde k situácii, že platné právny normy presahujú uvedený rozsah, každý obyvateľ si môže slobodne zvoliť tú časť (presahujúcu maximálny rozsah) právnych noriem, ktoré sa ho nebudú týkať.
  • Zmluvná sloboda je zabezpečená. Právny poriadok štátu nemôže nútiť obyvateľa uzavrieť zmluvu s treťou stranou za podmienok, s ktorými nesúhlasí. A zároveň, právny poriadok nemôže zabrániť slobodne uzavrieť, či obmedziť akúkoľvek zmluvu, ktorú uzavrie s treťou stranou slobodne a bez nátlaku.
  • Štát má zakázané podnikať. Všetky tovary a služby pre svoju potrebu, resp. v súvislosti s výkonom demokraticky dohodnutých činností musí zabezpečiť na slobodnom trhu tovarov a služieb. V oblasti podnikania je štát rozhodcom a rozhodca ma zákazanú účasť na hre.

Samozrejme, vo výpočte požiadaviek na menší, ale podľa mňa stále funkčný štát by sa dalo pokračovať. Nebolo mojim cieľom definovať tu právny rámec menšieho štátu. Chcel som len poukázať na rozdiel medzi dvoma prístupmi v snahách o zlepšenie štátu. Na rozdiel medzi neustálym hľadaním slušného, morálneho a sociálne cítiaceho výpalníka oproti snahe zvýšiť mieru slobody obyvateľa, snahe minimalizovať dopad prípadne zlých demokratických (väčšinových) rozhodnutí na jednotlivca.

Snahou je aj posunúť existujúci stav späť do rovnováhy. Dnes sú požiadavky na funkcie (rozsah) štátu temer neobmedzené. Čo ale vôbec nekorešponduje s realitou obmedzených zdrojov na ich realizáciu. Nerovný súboj medzi neustále narastajúcimi požiadavkami na produktívnych obyvateľov a ich schopnosťou tieto požiadavky zabezpečiť spoločnosť neposúva dopredu, ale naopak, túto spoločnosť destabilizuje.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Štát

Perpetuum mobile na úradnícke stoličky

Britské koloniálne ministerstvo naberalo stovky nových úradníkov práve v čase, keď sa impérium rozpadalo a kolónie získavali samostatnosť. Slovenská verejná správa predvádza rovnaký úkaz: obyvateľov v krajine ubúda, no armáda štátnych zamestnancov narástla za pätnásť rokov o stotisíc ľudí a zhltne takmer štvrtinu všetkých verejných výdavkov. Bujnenie aparátu nie je náhoda, ale zákonitý dôsledok systému bez zisku a straty, ktorý žiadny nový minister z princípu nedokáže zastaviť.

Martin Bulák

Štát

Ako zanikla Slovenská republika

Nevieme, kedy presne sa to stalo. Bolo to postupné. Slovenská republika vznikla 1.1. 1993 ako projekt úspešného mladého politika Vlada Mečiara. Zažila všeličo - mafiu, vraždy, kradnutie, iluminátov, privatizácie, a

George Voluntaryista

Diskusia (51)