Menej štátu… viac slobodyHľadať
Sloboda

Prežila Hitlera a chce varovať Ameriku

Roman Frnčo7 min čítania58 komentárov

Prvý krát keď som narazil na svedectvo pani Werthmannovej, nevedel som, čo si mám myslieť. Či je to, čo som čítal, naozaj pravda. Horúčkovito som si vygooglil jej meno a pozrel si video, kde osobne toto svedectvo rozpráva. Nenašiel som žiaden článok spochybňujúci faktickú pravdivosť jej svedectva. Je až hrozivé, nakoľko sa svet odvtedy ani veľmi nezmenil. Akurát je trochu civilizovanejší. Tento príbeh rozpráva pani Kitty Wethermanová. V čase, keď nastupoval Hitler k moci v Rakúsku, mala 10 rokov a aj napriek tomu si situáciu pamätá dosť jasne a podrobne. 

“To, čo sa Vám chystám povedať, ste pravdepodobne nikdy nepočuli ani nečítali v učebniciach dejepisu.

Som svedkom tohto príbehu.

Nemôžem Vám povedať, že Hitler ovládol Rakúsko tankami a zbraňami. To by som prepisovala históriu.

Sami sme si ho zvolili.

Zvolili sme si ho masívne – získal 98 % hlasov.” pripomína.

Kitty v tom čase nemala dostatočný vek nato, aby mohla voliť. V 1938 mala len 11 rokov.

“Všetci si myslia, že Rakúsko Hitler prevzal tankami a hrubou silou.

Tak to nebolo.

V 1938 Rakúsko zažívalo ťažkú ekonomickú depresiu. Skoro tretina práceschopných ľudí bolo nezamestnaných, inflácia dosahovala 25 % a 25 % boli úroky na bankové pôžičky.

Farmári a podnikatelia vypĺňali denne prihlášky na vyhlásenie bankrotu. Mladí ľudia chodili od domu k domu, žobrajúc za jedlo. Nie preto, žeby nechceli pracovať, ale skrátka nebolo kde.

Moja matka bola kresťankou a verila, že je potrebné pomáhať chudobným ľuďom. Každý deň varila obrovský hrniec polievky a piekla chlieb, aby nakŕmila chudobných a hladných ľudí – takmer 30 denne.

Keď sme sa pozreli na svojho suseda Nemecko – Hitler bol pri moci už od 1933. Tvrdili nám, že v Nemecku neexistuje nezamestnanosť ani zločinnosť, a občania majú vysokú úroveň života.

Nikto nám nič nehovoril o prenasledovaní nejakej skupiny ľudí, židov či akejkoľvek inej. Viedli nás k tomu, aby sme verili, že v Nemecku je každý šťastný. Ten istý život sme chceli v Rakúsku. Bolo nám sľúbené, že ak budeme voliť Hitlera, bude to znamenať koniec nezamestnanosti a že to bude obrovská pomoc pre rodiny. Bude sa pomáhať podnikateľom a farmári získajú späť svoje farmy.

98 % ľudí hlasovalo za anexiu Rakúska Nemeckom a za to, aby našim vládcom bol Hitler.

Strašne sme sa tešili”, spomína si Kitty. “Tri dni sme tancovali na uliciach a usporadúvali sa oslavy. Potom nová vláda otvorila obrovské kuchyne a každého nasýtila.

Po voľbách boli ustanovení do úradov nemeckí úradníci a ako zázrakom nastalo právo a poriadok. O tri alebo štyri týždne už neexistovala nezamestnanosť. Vláda sa uistila, že bolo vytvorených dostatok pracovných miest vďaka verejnoprospešným prácam.

Hitler sa rozhodol, že ženy by mali mať rovnaké práva. Predtým bolo zvykom, že rakúske ženy nepracovali mimo domova. Ľudia by odsudzovali zdravého manžela, ktorý by nedokázal uživiť svoju rodinu. Mnohé ženy v učiteľskom povolaní boli hrdé, že si mohli udržať zamestnanie, ktorého sa predtým museli povinne vzdať kvôli manželstvu.

Neskôr bolo zastavené cirkevné vzdelanie.

Vzdelávanie bolo znárodnené. Ja som navštevovala veľmi dobrú verejnú školu. Obyvateľstvo bolo značne katolícke, takže sme mali náboženskú výchovu v školách. V deň keď sme si zvolili Hitlera (13. marec 1938), som vošla do mojej triedy a namiesto kríža visel na stene obraz Hitlera, ktorý bol hneď vedľa nacistickej vlajky. Náš učiteľ, veľmi nábožensky založený človek, nám povedal, že sa už viac nebudeme modliť ani mať hodiny náboženstva. Namiesto toho sme spievali Deutschland, Deutschland, Uber Alles a mali telesnú výchovu.

Nedeľa sa stala Národným dňom mládeže s povinnou účasťou. Rodičov sa nikto nepýtal na zmeny vo vyučovaní. Bolo im povedané, že ak nás nepošlú do školy, tak im pošlú upozornenie. Po druhý krát dostanú pokutu v hodnote dnešných 300 dolárov. Keď neuposlúchnu po tretí krát, tak pôjdu do väzenia.

Potom sa veci začali zhoršovať.

Prvé dve hodiny v škole boli venované politickej indoktrinácii. Zvyšný čas sme venovali telesnej výchove. Po istom čase sme si to zamilovali. Zažili sme kopec srandy a športové náčinie sme dostali zadarmo.

Vždy po príchode domov sme rodičom rozprávali, ako úžasne bolo v škole.

Matka bola z toho strašne nešťastná” spomína si Kitty. “Keď začal nový ročník, mama ma zobrala z verejnej školy a dala ma do kláštora. Povedala som jej, že to nemala robiť, no ona mi povedala, že jedného dňa, keď vyrastiem, tak to pochopím a budem zato vďačná. Bolo to skutočne dobré vzdelanie, ale žiadna zábava. Na škole nebol žiaden šport, ale ani žiadna politická indoktrinácia.

Najprv som to nenávidela, ale neskôr som cítila, že to viem tolerovať. Raz za čas počas prázdnin som zašla domov. Stretla som sa so svojimi starými priateľmi a pýtala sa ich, ako sa im darí a čo robia.

Ich neviazaný životný štýl bol pre mňa alarmujúci. Nežili nábožne. V tom čase slobodné mamičky boli glorifikované ako matky, ktoré vychovávajú svoje dieťa pre Hitlera.

Prišlo mi neuveriteľne divné, že sa spoločnosť tak rýchlo zmenila. Ako čas bežal, uvedomila som si, ako dobre spravila moja matka, keď ma dala do kláštora. Že som nebola vystavená tomuto zvláštnemu druhu humanistickej filozofie.

Potom sa začalo s prídelmi jedla.

V 39-tom, keď začala vojna, bola ustanovená potravinová banka. Všetko jedlo bolo na prídel a bolo možné ho kúpiť len na základe poukazov. V tom istom čase bol prijatý zákon o plnej zamestnanosti, čo znamenalo, že ak ste nepracovali, nedostali ste poukazy na jedlo a vyhladovali ste sa na smrť.

Ženy, ktoré boli doma s deťmi, nemali žiadne schopnosti použiteľné na trhu, preto museli robiť práce vhodnejšie pre mužov.

Veľmi rýchlo nato boli zavedené povinné odvody.

Pre mladých ľudí – chlapcov i dievčatá bolo povinné odpracovať jeden rok v pracovných táboroch“, spomína si Kitty.

“Počas dňa dievčatá pracovali na farmách, a v noci sa vrátili do kasárni, kde dostávali vojenský výcvik rovnako ako chlapci.

Boli trénované ako protilietadlové gulometníčky a taktiež ako signalizátorky. Po absolvovaní pracovného tábora, neboli prepustení, ale boli nasadení v prvých líniách.

Keď som sa vrátila do Rakúska, veľa z týcho žien bolo emocionálne zmrzačených, keďže neboli pripravené na hrôzy vojny. Tri mesiace predtým, než som dovŕšila 18, som sa zranila pri leteckom nálete. Takmer mi  amputovali nohu, takže som bola ušetrená toho, aby som musela navštevovať pracovné tábory a absolvovať vojenskú službu.

Keď matky museli nastúpiť do práce, vláda ihneď založila jasle pre deti.

Mohli ste odovzdať svoje niekoľkotýždňové dieťa až do školského veku, 7 dní v týždni, kde bolo vaše dieťa pod úplnou opaterou vlády.

Štát vychoval celú generáciu detí. Prakticky zmizli matky s materinským citom, miesto toho sme tu mali ľudí školených v detskej psychológii. V tomto čase nikto nerozprával o rovných právach aj keď sme vedeli, že ich všetci máme.

Pred nástupom Hitlera sme mali veľmi dobrú úroveň medicínskej starostlivosti. Veľmi veľa amerických doktorov sa učilo na Viedenskej univerzite.

Po nástupe Hitlera bolo zdravotníctvo socializované – bolo zadarmo pre všetkých. Doktori boli platení vládou. Problémom sa stalo, že keď bola zdravotná starostlivosť zadarmo, ľudia za doktorom chodili naozaj s hocičím.

Keď prišiel doktor o ôsmej ráno, 40 ľudí už čakalo a nemocnice boli preplnené.

Ak ste potrebovali chirurgický zákrok, museli ste čakať aj rok či dva. Nebolo peňazí na výskum, pretože všetky sa naliali do socialistického zdravotníctva. Výskum na univerzitách bol zákonom zastavený, preto najlepší doktori emigrovali z Rakúska do iných krajín.

Vďaka zdravotnej starostlivosti sa dane vyšplhali až na 80 % z príjmov. Novomanželia dostávali vládnu pôžičku vo výške 1000 dolárov, aby si tak zabezpečili domácnosť. Mali sme aj rôzne vládne programy pre rodiny.

Celodenná výchova a vzdelanie boli zadarmo. Stredné školy prevzala vláda a školné poplatky boli dotované. Každý mal nárok na bezplatné veci ako boli lístky na jedlo, oblečenie či príspevok na bývanie.

Bola zriadená aj ďaľšia agentúra na monitorovanie podnikania. Môj švagor vlastnil reštauráciu, v ktorej boli rohové stoly.

Vládni úradníci mu povedali, že ich musí vymeniť za okrúhle, pretože niekto by si mohol ublížiť. Potom mu povedali, že by mal postaviť ďaľšie sociálne zariadenie. Bola to iba malá mliekáreň s pochutinami. Nemohol splniť všetky tieto požiadavky.

Takže čoskoro prestal podnikať. Ak vláda vlastnila veľké podniky a malé neexistovali, kontrola podnikania bola omnoho ľahšia.

Taktiež existovala ochrana spotrebiteľa.

Bolo nám vysvetľované ako máme nakupovať. Slobodné podnikanie bolo zakázané. Mali sme plánovacie komisie pre farmárov. Úradníci išli na farmy, spočítali dobytok a povedali, čo majú vypestovať a akým spôsobom.

V 1944 som bola študentskou učiteľkou v malej dedinke v Alpách. Dedinčania boli obklopení obrovskými horami, v zime boli vďaka tomu úplne odrezaní od sveta, čo spôsobovalo ich úplnú izoláciu.

Z toho dôvodu sa ľudia brali medzi sebou a potomstvo bolo niekedy postihnuté. Keď som tam prišla, bolo tam 15 duševne postihnutých ľudí a bolo mi povedané, že títo ľudia sú vhodní na manuálnu prácu.

Jedného, ktorý sa volal Vincent, som spoznala veľmi dobre. Bol školníkom. Jedného dňa, keď som sa pozrela z okna, videla som ako Vincenta a ostatných dávajú do nákladiaka.

Pýtala som sa svojej nadriadenej, kam ich vezú. Povedala mi, že ich berú na inštitúciu zvanú Štátny úrad zdravotníctva, kde ich budú učiť ako kupovať, čítať a písať. Ich rodiny boli nútené podpísať klauzulu, že ich nenavštívia aspoň polroka.

Bolo im povedané, že súkromné návštevy by narušili priebeh programu a zbytočne vzbudili túžbu po domove.

Postupom času začali ľuďom chodiť listy, že títo ľudia zomreli prirodzenou smrťou. Dedinčania sa nedali oklamať. Tušili sme, čo sa stalo. Títo ľudia odchádzali v perfektnom fyzickom stave a všetci zomreli do 6tich mesiacov. Hovorili sme tomu eutanázia.

Následne nám vzali naše zbrane.

Najprv prišla registrácia zbraní. Hitler povedal, že skutočná cesta ako chytiť kriminálnikov (stále ich bolo niekoľko) je registrácia zbraní pod identifikačným číslom. Mnoho zákon-rešpektujúcich občanov si splnilo svoju povinnosť a polícia im ich zbrane zaregistrovala. Nanedlho nato, polícia povedala, že najlepšie pre občanov bude, ak im zbrane vezme. Úrady už vedeli, kto zbraň vlastní, čiže bolo márne tomuto príkazu odporovať.

Neexistovala žiadna sloboda slova. Ktokoľvek niečo povedal proti vláde bol vzatý. Poznala som mnoho ľudí, ktorí boli zatknutí a to nielen Židov, ale aj kňazov.

Totalitarizmus neprišiel rýchlo. Trvalo 5 rokov, od 1938 až po 1943, kým bolo realizované úplne diktátorstvo  v Rakúsku. Ak by sa to stalo v jednu noc, moji krajania by bojovali do posledného dychu. Namiesto toho išlo o pomaly plazúci sa gradualizmus. Nakoniec ako  zbrane nám ostali akurát tak metly. Celý príbeh znie neuveriteľne, že štát kúsok po kúsku zničil našu slobodu.

To je moje svedectvo, ktoré som zažila na vlastné oči.

Je to celé pravda. Tí, čo sa plavia okolo sochy slobody, prichádzajú do krajiny neuveriteľnej slobody a nekonečných možností.

Amerika je skutočne najlepšou zemou na zemi.

Nenechajte Vašu slobodu vytratiť sa.

Po Amerike neostane miesto, kde by mohol človek príjsť.“

Pôvodný článok nájdete  – Žena, ktorá prežila Hitlera.

preložil: Roman Frnčo

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Štát

Perpetuum mobile na úradnícke stoličky

Britské koloniálne ministerstvo naberalo stovky nových úradníkov práve v čase, keď sa impérium rozpadalo a kolónie získavali samostatnosť. Slovenská verejná správa predvádza rovnaký úkaz: obyvateľov v krajine ubúda, no armáda štátnych zamestnancov narástla za pätnásť rokov o stotisíc ľudí a zhltne takmer štvrtinu všetkých verejných výdavkov. Bujnenie aparátu nie je náhoda, ale zákonitý dôsledok systému bez zisku a straty, ktorý žiadny nový minister z princípu nedokáže zastaviť.

Martin Bulák

Sloboda

Proti povinnému covid očkovaniu

V tomto článku uvádzam svoje dôvody, prečo si myslím že povinné očkovanie nie je správne, ani logické a prečo môže byť nakoniec aj kontraproduktívne v samotnom zámere zaočkovať čo najviac ľudí

Martin Bulák

Diskusia (58)