Progresívny zákaz investičného životného poistenia: Keď sa štát hrá na poručníka dospelých

Progresívne Slovensko prichádza vo svojom volebnom programe s pozoruhodným receptom na ochranu peňaženiek občanov. Keď sa bratislavským súdruhom (rozumej úradníkom s patentom na rozum) zdá, že je nejaký finančný produkt komplikovaný alebo málo výnosný, neriešia to vzdelávaním ani podporou konkurencie. Riešenie je typicky boľševické: produkt treba rovno zakázať.

V kapitole o verejných financiách si progresívci naplánovali priamy zásah do zmluvnej slobody:

Spájanie životného poistenia s investičným sporením do jedného produktu už nebude možné. Dnešný systém je neprehľadný, klient/klientka sa v ňom ťažko orientuje a väčšinou si k životnej poistke kupuje investičné sporenie s nízkymi výnosmi.

Toľko oficiálny volebný program Progresívneho Slovenska.

Pozrite sa na tú logiku bližšie: systém je vraj neprehľadný a výnosy nízke, a tak štát z pozície tútora zakáže dvom svojprávnym stranám podpísať zmluvu. Politici nám tým bez okolkov odkazujú, že dospelý človek nie je schopný spravovať vlastné peniaze, ale je len dieťaťom odkázaným na vládny dozor. Ministerský úradník predsa vie lepšie než vy, čo si smiete kúpiť.

Milton Friedman vo svojej knihe Kapitalizmus a sloboda pripomínal, že paternalizmus má svoje jediné miesto pri deťoch a nesvojprávnych osobách. Akonáhle však štát uplatňuje princíp, že vyvolená hŕstka politikov má rozhodovať za dospelých ľudí, rúca sa základ slobodnej spoločnosti. Opatrovnícky štát berie občanom zodpovednosť a vychováva z nich nesvojprávnych chovancov.

Slovenský Občiansky zákonník pritom dodnes stojí na autonómii vôle. Dva subjekty sa môžu slobodne dohodnúť na čomkoľvek, čo neporušuje zákon ani dobré mravy. Progresívna predstava regulácie však túto zásadu obracia naruby: povolené má byť len to, čo vopred schváli a opečiatkuje štátny plánovač.

Trh nepotrebuje zákazy na to, čo už dávno rieši sám

Investičné životné poistenie (IŽP) bolo v deväťdesiatych a nultých rokoch predajným hitom. Finanční agenti ho ponúkali ako univerzálny zázrak, hoci nieslo vysoké poplatky a prvé roky zhltli provízie. Bola to pre mnohých nevýhodná kúpa? Nepochybne bola, najmä pre tých, ktorí zmluvu zrušili predčasne a odišli s holými rukami.

Lenže čo sa stalo, keď sa na trhu rozvinula konkurencia a osveta? Zákazníci aj sprostredkovatelia postupne zistili, že kombinovať krytie rizík s investovaním na jednej zmluve je drahé a neefektívne, a trh sa začal prirodzene presúvať k lepším alternatívam. Ľudia sami pochopili, že je rozumnejšie kúpiť si čisté rizikové poistenie a k tomu investovať priamo do fondov či ETF.

Že trh funguje aj bez ministerských zákazov, dokazujú tvrdé čísla. Ako opakovane potvrdzuje Správa o finančnej stabilite Národnej banky Slovenska, záujem o nové zmluvy investičného poistenia už dlhé roky vytrvalo klesá a celkový segment životného poistenia ustupuje v prospech moderných nástrojov.

Aj analýzy odborného portálu Finsider ukazujú, že poisťovne na Slovensku zaznamenávajú trvalý odklon klientov od kombinovaných poistiek k samostatnému krytiu rizík. Pokiaľ si dnes niekto investičnú poistku ešte uzatvorí, ide väčšinou o špecifické prípady, napríklad poistenie pre deti. Trh teda problém sám identifikoval a sám ho postupne rieši.

Okrem konkurencie už dnes platí aj prísna regulácia transparentnosti. Európske nariadenie PRIIPs vyžaduje, aby každý klient dostal štandardizovaný dokument s kľúčovými informáciami. V ňom musí byť jasne vyčíslené, koľko peňazí padne na poplatky a aké sú možné scenáre vývoja investície. Klient má všetky karty na stole.

Slovenské zákony navyše v minulých rokoch prikázali rozložiť počiatočné poplatky a prinútili poisťovne investovať podstatnú časť peňazí už od prvého roka. Ak má klient k dispozícii informácie a napriek tomu sa rozhodne pre kombinovaný produkt, prečo by mal štát zakazovať slobodnú dohodu dvoch strán len preto, že úradníkom v Bratislave sa zdá málo výnosná?

Námietka: „Veď štát len chráni naivných pred dravcami“

Zástancovia štátnych zákazov pochopiteľne vytiahnu obvyklý morálny apel: „Finančný trh je predsa komplikovaný a bežný človek nemá čas študovať zmluvy. Ak štát nezakáže predražené produkty, draví agenti budú naďalej oberať dôverčivých ľudí o úspory. Zákaz je preto nevyhnutnou ochranou slabších.“

Tento argument znie lákavo, no v skutočnosti stojí na nebezpečnom ekonomickom omyle. Ak by sme totiž prijali princíp, že štát má právo zakázať každý produkt, ktorý úradníci vyhodnotia ako predražený alebo málo výnosný, museli by sme zatvoriť polovicu slovenskej ekonomiky.

Kde presne by sa táto logika mala zastaviť? Prečo štát nezakáže štátnu lotériu a stieracie žreby Tiposu, kde je matematická návratnosť zúfalá a štát zarába na ľudskej naivite? Prečo nezakáže nákup elektroniky cez drahé splátky, kde človek preplatí desiatky percent? Prečo nezakáže predražené kaviarne, kde káva stojí päť eur, hoci doma si ju spravíte za pár centov?

Medzi podvodom a nevýhodnou zmluvou je zásadný rozdiel. Ak niekto klienta oklame alebo zatají poplatky, ide o podvod, ktorý má trestať súd podľa Trestného zákona. No ak sú podmienky produktu známe a klient sa preň rozhodne, ide o legálny právny úkon. Zakazovať samotný produkt je ako zakázať predaj starších áut len preto, že nové modely jazdia úspornejšie.

Friedrich August von Hayek vo svojom diele Ústava slobody pripomína postreh Adama Smitha: žiaden zákonodarca nemôže vedieť lepšie než samotný jednotlivec v jeho konkrétnej situácii, ako má naložiť so svojím kapitálom. Z pozície bratislavského ministerstva vyzerá každá kombinovaná poistka ako nezmysel. No úradník nevidí do hlavy človeka, ktorý má pre svoju voľbu vlastné dôvody.

Sú ľudia, ktorí chcú mať krytie úrazu aj tvorbu rezervy na jedinom trvalom príkaze, pretože vedia, že inak by neinvestovali vôbec. Iní oceňujú poistnú ochranu pred exekúciou či priamu výplatu určenej osobe mimo dedičského konania. Môže to byť drahšia cesta, ale je to ich vlastná voľba a ich peniaze. Štát nemá právo posudzovať subjektívny úžitok spotrebiteľa.

Skutočné dôsledky vládneho inžinierstva

Čo by sa stalo, keby štát kombinované produkty plošne zakázal? Skutočné následky by boli presne opačné, než si naplánovala úradnícka päťročnica. Ekonóm Thomas Sowell vo svojej knihe Základná ekonómia ukazuje, že politické zásahy do finančného sektora nikdy neodstránia motívy ľudí, iba ich vytlačia do deformovaných a často drahších foriem.

Namiesto zlacnenia by štátny zákaz iba zabetónoval trh a pripravil spotrebiteľov o možnosť výberu nových, lepšie navrhnutých produktov. Ak štát zákonom zakáže prepájanie poistenia s investovaním, poisťovne stratia akýkoľvek dôvod inovovať poplatkové štruktúry a hľadať nízkonákladové hybridné modely. Kde niet zmluvnej slobody, tam zaniká aj tlak na zlepšovanie služieb.

Rovnako nebezpečný je precedens, ktorý by takýto zákaz vytvoril v celej ekonomike. Ak dnes štát zakáže investičné poistenie pre „nízke výnosy“, čo zabráni budúcim vládam zakázať nevýhodné termínované vklady, hypotéky s dlhou fixáciou, alebo investície do začínajúcich firiem? Akonáhle štát získa právomoc posudzovať výhodnosť súkromných zmlúv, zmluvná sloboda prestáva existovať.

Čo súdruhovia nikdy nepochopia, je to, že skutočná ochrana spotrebiteľa nevzniká zákazmi a príkazmi z dielne ministerstiev, ale slobodnou konkurenciou, prísnym trestaním podvodov a transparentným zverejňovaním cien. Keď má klient k dispozícii jasné informácie a môže kedykoľvek prejsť k lacnejšej konkurencii, trh ho ochráni oveľa spoľahlivejšie než akákoľvek vyhláška.

Cesta k vyššej životnej úrovni nevedie cez to, že štát bude občanom diktovať, ktoré zmluvy sú pre nich dostatočne výhodné. Dospelí ľudia nepotrebujú politikov, ktorí ich budú vodiť za ruku a predpisovať im, čo si smú kúpiť. Potrebujú funkčné súdnictvo, slobodu voľby a právo niesť plnú zodpovednosť za vlastné rozhodnutia.