Všetci sme 47 %

Tajne nakrútené video, na ktorom republikánsky kandidát na amerického prezidenta Mitt Romney vyjadril nezáujem o 47% voličov, sa stane asi hitom kampane. Dalo by sa povedať, že výrazne zníži jeho šance na zvolenie, ak ich náhodou úplne nepochová. Odmietnuť polovicu potenciálnych volebných hlasov, to je v demokracii chyba neodpustiteľná.

Romney v spomínanom videu označil 47 percent obyvateľov USA za ľudí, ktorí ho nebudú voliť zo zásady. Títo Američania, podľa republikánskeho kandidáta, majú iba nároky na štát a dobre si uvedomujú, že v prípade jeho zvolenia sa ich životný štandard môže znížiť. Preto nemá význam bojovať o ich hlasy, ktoré aj tak získa jeho protikandidát, ktorý im jednoducho dokáže sľúbiť viac.

Romneymu treba uznať dve veci. Tých 47 percent je optimistický odhad. Výplatná listina štátu je dlhý zoznam. Sú na ňom štátni úradníci a politici, lekári a učitelia, športovci a umelci, vojaci a policajti, dôchodcovia a študenti, matky na materskej dovolenke a invalidi, nezamestnaní a sociálne odkázaní, kvázi podnikatelia a poľnohospodári… Všetci títo občania dostávajú v danom momente väčšie, alebo menšie sumy finančných prostriedkov, ktoré musí vyprodukovať súkromný sektor. Štát si peniaze samozrejme dokáže aj požičať, ale nakoniec sa to aj tak bude musieť splatiť z vyzbieraných daní. To je jednoducho fakt.

Keď sa majú takýto ľudia rozhodovať vo voľbách, dochádza k pochopiteľnému konfliktu záujmov. Ak volič poberá nejakú dávku od štátu, dá sa predpokladať, že to má silný vplyv na jeho preferencie pred volebnou urnou. Najmä v prípade, ak z prerozdeľovania pochádza jeho celý príjem. Je to ako keby si mali zamestnanci slobodne zvoliť vlastného nadriadeného. A to je druhý fakt, ktorý treba Romnyemu priznať.

Sympatie poberateľov štátnych benefitov sú na strane tých, čo lepšie platia a požadujú menšie výkony. Preto sa nesmieme čudovať, že väčšina moderných demokracií je po uši zadĺžená, v horšom prípade sa nachádza pred krachom. V rovnakej situácii by bola každá firma, v ktorej by si zamestnanci zvolili do manažérskych pozícií miestnych odborárov.

Dá sa preto pochopiť, ze Romney rezignoval na hlasy tých voličov, ktorí sú finančne zainteresovaní na pokračovaní vládnych programov a transferov. Romney nieje žiadny neoliberálny netvor, ktorý chce zásadne reformovať Ameriku. Len sa jednoducho orientuje na inú skupinu voličov ako Barack Obama, aj keď to nevie otvorene priznať (iba v kruhu svojich donorov pred vypnutými kamerami).

Mitt Romney ale vo zverejnenom tajnom videu spomenul len jednu stranu mince. Tou druhou stranou je, že presne tí istí ľudia, ktorí v jednom momente tvoria pre štát nákladovú položku sa v inom momente stávajú obeťou brutálneho žmýkania. Nezamestnaný, ktorý žije z nízkej sociálnej dávky sa v momente, ako si nájde prácu, zmení na objekt zdaňovania a príde o polovicu svojho poctivo zarobeného príjmu. Manažérka, ktorá na jednej strane prispieva do spoločného štvorcifernou sumou dostane dve stovky ako rodičovský príspevok .

Tento svet sa volá wellfare state. Američania mu hovoria big society a Robert Fico ho nazval sociálny štát. Je to svet, kde každý jednotlivec je na jednej strane dlžníkom neznámeho dobrodinca, na strane druhej prispieva niekomu inému. Nedobrovoľne a anonymne. A častokrát aj tajne. Štátne orgány si vymysleli všelijaké pokútne spôsoby, ako do tohto systému namočiť celú populáciu. Daň z každého nakúpeného tovaru, ktorú platí kupujúci, ale finančné prostriedky odovzdáva štátu predávajúci, je jedným zo spôsobov ako náklady na chod štátu blahobytu udržať v tieni nezáujmu. Iným spôsobom je používanie rôznych mätúcich eufemizmov ako „Odvod zamestnávateľa za zamestnanca“. Hrubá mzda je po novom „Cena práce“. Dodatočné zdanenie nad rámec dane z príjmu sa nazýva sociálne, respektíve zdravotné poistenie.

Filozofia sociálneho štátu je nasledovná. V štáte blahobytu sa občan nevie kompetentne rozhodovať a preto je pre neho lepšie vložiť svoj osud do rúk úradníkov. Tí majú pre všetkých obyvateľov pripravené škatuľky, do ktorých napasujú sny a ambície každého jednotlivca. Že človek je komplexná bytosť, ktorá má individuálne motivácie a schopnosti? To pre štát blahobytu neplatí.

Nočnou morou centrálneho plánovača je, keď mu začnú jednotlivci vyskakovať z jednej škatulky a domáhať sa vstupu do inej. Nevďační občania nie sú spokojný s osudom, ktorý im osvietení úradníci vybrali. Učil si sa zle na základnej škole, šups s tebou do škatule učňovkár. Prestup do škatuľky gymnazista nemožný, o tvojom osude už je rozhodnuté.

Občan sa stáva figúrkou na šachovnici centrálneho plánovača. Ten vie čo má dotyčný študovať, ktoré odbory hospodárskej činnosti sú pre neho najvhodnejšie, koľko má dostávať na dôchodku, aká klimatická teplota je pre neho najvhodnejšia.

Figúrka dostane už pri narodení ako prvotný hriech od Leviathana príspevok na narodenie dieťaťa. Vyplatený z peňazí anonymných cudzích ľudí niekde na opačnom konci republiky. Stáva sa dlžníkom. Následne žije život, v ktorom za každým rohom číha nejaké právo, nejaký nárok. Kto to všetko zaplatí? Nato sa nepýtaj! Je to tvoje právo. Skôr ako sa mladý človek dokáže zorientovať vo svete, je lapený do siete sociálnych transferov a prerozdeľovania. Ale v momente, keď sa chce postaviť na vlastné nohy, tak ho táto sieť začne ťahať k zemi. Treba živiť ďalšie muchy lapené do systému závislosti. Prečo nemôžem zo systému vystúpiť? To sa nedá! Neplatiť je nelegálne.

Väčšina ľudí žije následne čudný život plný divných, pokrivených motivácií, ktoré systém prerozdeľovania generuje. Dochádza k situáciám ako z absurdného románu. Nechodíme do škôl kvôli vedomostiam, ale kvôli opečiatkovanému papieru. Ľudia plodia deti, aby nemuseli chodiť do práce. Iní trpia vo verejných inštitúciach, aby vo veku 35 rokov dostali výsluhový dôchodok. Nakupujeme nepotrebné veci, aby sme si znížili daňové základy. Zakladáme svoje spoločnosti na exotických ostrovoch, hoci predmet našej činnosti sa nachádza na opačnej strane ulice.

Takýto spôsob organizácie spoločnosti má systémové nedostatky a v dnešnej dobe nás začínajú dobiehať. Na jednej strane ak chcem robiť to, v čom vidím vlastnú budúcnosť, tak mi establišment hádže neustále polená pod nohy vo forme regulácií a zdaňovania. Na druhej strane mám právo žiť na náklady niekoho iného.

Produktívna činnosť zameraná na uspokojovanie zákazníckych požiadaviek je v takomto systéme neustále zriedkavejšia. Jednoducho sa neoplatí. Veď práve produktívnou činnosťou sa dostávam z pozície prijímateľa transferov do pozície platiteľa. Celý model sa dostáva pod tlak krajín juhovýchodnej Ázie, kde si toto usporiadanie spoločnosti ešte nestačili vybudovať.

Romney sa snaží vytvoriť jasnú hranicu medzi tými, ktorí zo sociálneho štátu profitujú a tými, ktorí na neho doplácajú. Takáto deliaca čiara ale neexistuje. Je omylom si myslieť, že konflikt je medzi chudobnými a bohatými, ako sa nám snažia politici z oboch táborov vsugerovať. Gro nákladov platí produktívna stredná trieda. Je to prirodzené, lebo to sú ľudia, ktorí majú prostriedky. Rómski osadníci by chod sociálneho štátu neutiahli. Bohatých je málo.

Na druhej strane systém umelých motivácií je pre chudobnú časť obyvateľstva likvidačný. Psychologicky ich udržiava v chudobe a v prípade možnosti zvýšenia príjmu ich daňové zaťaženie zakope naspäť pod zem. Ak si chudobnejší človek nasporí na výkonnejšie auto, musí zaplatiť vysoký registračný poplatok. Pre bohatších občanov je to nepríjemnosť, pre menej majetných neprekonateľná bariéra. Štát blahobytu svojim občanom blahobyt nedovolí.

Ak nejaký ľavičiar dočítal až sem, tak ho obdivujem. Určite ma obviňuje z nedostatku empatie. Z jeho pohľadu som chladný individualista bez pocitu spolupatričnosti k ostatným občanom. Musím ho ale upozorniť, že socializmus podľa mňa má v dnešnom svete miesto.

Ako inak by sa dala charakterizovať rodina. Dobrovoľné prerozdeľovanie medzi členmi spoločenstva, ktorí poznajú túžby a potreby svojich blížnych a preto vedia ako nasmerovať svoje vlastné finančné toky, aby z nich mal ich príjemca čo najväčší úžitok. Ak sociálny štát zadusil pocit spoluzodpovednosti za svoje okolie a svojich blízkych, tak jeho postupne odbúranie by ho mohlo znova vybudovať.

Iba sebavedomý a produktívny občan dokáže pomáhať svojej komunite. A takýto človek nikdy nevznikne zo sociálnych transferov a prerozdeľovania. Človek nemôže byť zdravo sebavedomý, ak jeho živobytie je závislé od administratívneho rozhodnutia. A skutočnú produktivitu iba utlmíme, keď budeme každému upierať plody vlastnej práce.

Momentálne bohužiaľ nevidím svetlo na konci tunela. Štát blahobytu možno zažíva významne otrasy, ale dopyt po väčšej slobode a zodpovednosti neprichádza. Ak porovnáme oboch kandidátov na úrad amerického prezidenta, tak sú medzi nimi iba malé rozdiely. U oboch skôr dominuje snaha o udržanie systému nekonečných práv a nárokov s jedinou povinnosťou. A tou je celý systém donekonečna financovať nech by fungoval akokoľvek neefektívne a jeho nedostatky boli všadeprítomné. Preto si všetci môžme spokojne povedať: ‘Aj ja som 47%‘.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Sloboda

Proti povinnému covid očkovaniu

V tomto článku uvádzam svoje dôvody, prečo si myslím že povinné očkovanie nie je správne, ani logické a prečo môže byť nakoniec aj kontraproduktívne v samotnom zámere zaočkovať čo najviac ľudí

Martin Bulák

Diskusia (33)