Vládny balíček pre rodiny zaplatili majitelia bytov

Politici milujú televízne kamery, za ktorými môžu mávať symbolickými šekmi a tváriť sa ako záchrancovia rodín. Keď parlament v decembri 2022 schvaľoval takzvaný prorodinný balíček, vládni predstavitelia sa predháňali v dojemných vyhláseniach o 140 eurách mesačne na dieťa. Plošné to nebolo. Podľa návrhu predloženého v NR SR patrí 140 eur len na dieťa, ktoré nedovŕšilo osemnásť rokov, na staršie 50 eur, a aj to dočasne na roky 2023 a 2024, po ktorých mala suma klesnúť na 100 eur. Dôvodová správa pritom sama priznáva, že časť rodičov na plnú sumu nárok nemala. Volič mal napriek tomu nadobudnúť dojem, že štát našiel na povale skrytý poklad a rozhodol sa ho spravodlivo rozdať.

Základný zákon ekonomickej reality však nepustí. Žiadna vláda nemá vlastné peniaze a nemôže nikomu nič darovať bez toho, aby to najprv niekomu inému nevzala. V tomto prípade bol mechanizmus obzvlášť rafinovaný. Daňový bonus na dieťa totiž funguje ako priama zľava z dane z príjmov fyzických osôb. Výnos tejto dane v čase balíčka nekončil v štátnej kase, ale delil sa medzi samosprávy: 70 percent obciam a 30 percent vyšším územným celkom. Konsolidácia to odvtedy zmenila, podiel obcí klesol na 55,1 percenta a od januára 2027 má byť 53 percent, takže časť si už necháva štát.

Keď súdruh Matovič pretlačil v parlamente svoj nápad, nesprevádzalo ho žiadne škrtanie vo výdavkoch centrálnej byrokracie v Bratislave. Účet namiesto toho skončil v rozpočtoch takmer troch tisícok slovenských miest a obcí. Časť výpadku síce novela kompenzovala z výnosu dane z príjmov právnických osôb, podľa Denníka E išlo o 236 miliónov eur pre obce a 97,7 milióna pre vyššie územné celky, plus 100 miliónov navyše na rok 2023. Vládny marketing zožal potlesk, primátori a starostovia zrazu zistili, že kompenzácia dieru v pokladniciach nezaplátala.

Čísla hovoria jasnou rečou. Ako neskôr vyčíslilo Združenie miest a obcí Slovenska pod vedením Jozefa Božika, samotný daňový bonus pripravil samosprávy celkovo o 420 miliónov eur. K tomu sa pridalo 55 miliónov za asignáciu dane na rodičovské dôchodky a 150 miliónov z konsolidačných opatrení. Celkový účet za politickú štedrosť tak presahuje 600 miliónov eur, ktoré obciam chýbali na bežnú prevádzku. Ide o odhad ZMOS, nie o auditované čísla, a združenie samo inde pracovalo s nižšími ročnými sumami.

Tento krok je dokonalou ukážkou toho, čo Frédéric Bastiat opísal vo svojej eseji o tom, čo je vidieť a čo nie je vidieť. To, čo bolo vidieť, bol spokojný minister a rodičia tešiaci sa z vyššej výplaty. To, čo na prvý pohľad vidieť nebolo, bol masívny fiškálny výpadok prenesený na samosprávy. Zázraky sa v ekonomike nedejú a odložený účet musel niekto zaplatiť.

Inštinkt byrokratického aparátu

Ako by na takýto výpadok príjmov zareagovala súkromná firma alebo zodpovedná rodina? Odpoveď je zrejmá. Prehodnotila by priority, okamžite škrtla zbytočné výdavky, odložila nákladné rozmary a hľadala úspory v každodennej réžii. Kto hospodári s vlastnými peniazmi, ten pri prepade príjmov prirodzene utiahne opasok.

Samosprávny aparát sa však riadi logikou úradníckej existencie. Úrady na mestských magistrátoch za roky hojnosti utešene narástli. Predstava, že by primátori v reakcii na vládny zásek prepustili časť úradníkov, zrušili dotácie spriazneným spolkom alebo privatizovali neefektívne služby, bola z ríše fantázie. Pre politikov v samosprávach je šetrenie na vlastnej prevádzke vždy až tou poslednou možnosťou.

Namiesto zoštíhľovania úradov zvolili radnice osvedčenú taktiku. Začali sa nahlas sťažovať pred médiami na vládny diletantizmus, no zároveň v tichosti chystali všeobecne záväzné nariadenia. Pochopili, že najrýchlejší spôsob, ako zaplátať dieru, je vytiahnuť peniaze z vreciek tých istých občanov, ktorým vláda poslala sociálny balíček.

Zákon o miestnych daniach dáva mestám do rúk silný nástroj. Strop existuje, no je len relatívny: podľa § 16 zákona č. 582/2004 Z. z. nesmie sadzba dane z bytov určená vo všeobecne záväznom nariadení presiahnuť desaťnásobok najnižšej ročnej sadzby, ktorú si tá istá obec vo svojom nariadení určí. Zákonná základná sadzba je pritom 0,033 eura za štvorcový meter. Hranicu si teda v praxi nastavuje obec sama. Kým centrálna vláda sa pri zvyšovaní daní obáva odporu voličov, komunálni poslanci dokážu odhlasovať zdraženie života v meste za jedno popoludnie. Miestne dane sa tak stali ventilom, cez ktorý mestá preliali vládnu nezodpovednosť na občanov.

Daň z nehnuteľností je pritom morálne aj ekonomicky zvrátená. Človek si kúpi byt za peniaze, ktoré štát predtým osekal daňami a odvodmi. Pri stavbe zaplatí daň z pridanej hodnoty a desiatky správnych poplatkov. Napriek tomu z neho samospráva urobí večného nájomníka, ktorý musí každý rok odviesť poplatok za to, že vlastní strechu nad hlavou. Je to v praxi naplnenie marxistického cieľa o postupnom vyprázdnení súkromného vlastníctva v prospech štátu.

Mestský daňový výťah v praxi

Rozsah tohto komunálneho útoku na peňaženky ukazuje porovnanie všeobecne záväzných nariadení naprieč Slovenskom. Výsledky potvrdzujú, že reči o ochrane občanov skončili pri prvom hlasovaní o rozpočtoch. Najhlasnejšie to bolo počuť v Bratislave pod vedením primátora Matúša Valla.

V hlavnom meste schválili poslanci 14. decembra 2023 s účinnosťou od januára 2024 zvýšenie dane z nehnuteľností v priemere o 35 percent. Sadzba za byty a rodinné domy stúpla podľa lokality na 1,20 až 1,35 eura za štvorcový meter. Pre bežný trojizbový byt to znamenalo nárast dane o desiatky eur ročne. Radnica k tomu pridala tridsaťpercentné zdraženie poplatku za odpad. Seniorom nad 65 rokov sa úľava zvýšila zo 60 na 70 percent, zvyšok Bratislavčanov zaplatil plnú sumu.

Hlavné mesto iba ukázalo cestu. V Košiciach poslanci od januára 2024 zdvihli väčšinu sadzieb o 27 percent a poplatok za odpad stúpol zo 45 na 57 eur na osobu. O rok neskôr, 11. decembra 2024, pridali ďalších takmer 14 percent a poplatok sa vyšplhal na 65 eur, takže štvorčlenná rodina platí mestu 260 eur ročne len za to, že produkuje odpad. V metropole východu pritom pôvodný návrh na rok 2024 rátal so stopercentným zvýšením dane z pozemkov a polovičným pri bytoch a nebytových priestoroch; ten poslanci v novembri 2023 neschválili.

Medzi najvyššie paušálne poplatky za odpad patrí ten vo Vranove nad Topľou, 66,43 eura ročne na obyvateľa. Je to sadzba na rok 2026 a mesto sa k nej dopracovalo znížením z 68,62 eura, takže raz za čas sa aj radnica vie pohnúť opačným smerom. Prešov vyberá 58,98 eura a Nitra 53 eur. Keď radniciam nestačili byty a smetné koše, prišli na rad zvieratá. V Banskej Štiavnici vyhnali od roku 2025 ročnú daň za psa v bytovom dome z 50 na 70 eur, Košice za psa v bytovom dome pýtajú 50 eur a v Bratislave si sadzbu určujú jednotlivé mestské časti, napríklad Nové Mesto tiež 50 eur.

Prehľad sadzieb potvrdzuje, že komunálny hlad po peniazoch nepozná politické ani regionálne rozdiely. Bez ohľadu na to, či ide o bohaté krajské mesto, alebo chudobnejší okres na východe, reakcia úradov bola rovnaká. Akonáhle štát obmedzil prísun peňazí, samosprávy okamžite zaťažili majetok vlastných obyvateľov.

Falošná obhajoba primátorov

Samosprávy sa pochopiteľne bránia. Ich námietka znie tak, že mestá nemali inú možnosť, pretože sa stali obeťami vládneho chaosu. Argumentujú, že vláda im vzala príjmy, parlament nariadil povinné zvyšovanie platov zamestnancov a do toho zasiahla vysoká inflácia energií. Podľa vedenia miest by bez zvýšenia daní hrozil kolaps základných služieb, od údržby ciest až po chod škôlok.

Tento argument však stojí na hlinených nohách. Primátori vytvárajú falošnú dilemu, v ktorej existujú len dve možnosti: vyššie dane alebo vypnuté lampy. Zamlčujú pritom fakt, že mestské rozpočty v predchádzajúcej dekáde rástli rekordným tempom bez toho, aby radnice znižovali dane. V rokoch prosperity si mestá zvykli na bezstarostné míňanie, nafukovali úradnícke stavy a financovali projekty pochybného významu.

Namiesto tvorby rezerv na horšie časy mestá zakladali nové príspevkové organizácie, dotovali stratové kultúrne aktivity a investovali do predražených vizuálnych úprav verejných priestranstiev. Keď prišiel výpadok, úspory na vlastnej prevádzke zaostali za tým, čo si radnice vypýtali od obyvateľov. Bratislavský magistrát sa pri oznámení vyšších daní pochválil zrušením desiatok pracovných pozícií, pätnástimi percentami ušetrenej energie, zastavenou obnovou vozového parku a úsporou 2,5 milióna eur v roku 2023 a 2,2 milióna v roku 2024. Vedľa tridsaťpäťpercentného zvýšenia dane z nehnuteľností je to skromná položka. V Menej štátu dlhodobo zdôrazňujeme, že monopolné postavenie mestských úradov bráni akejkoľvek skutočnej motivácii k úsporám.

Rovnako falošné je alibi pri poplatkoch za odpad. Hoci zákon žiada krytie nákladov, mestá odpadové hospodárstvo spravujú cez vlastné monopoly a netransparentné zákazky bez skutočnej trhovej súťaže. Občan si nemôže vybrať lacnejšieho poskytovateľa; musí poslušne zaplatiť sumu, ktorú mu radnica nadiktuje. Z poplatku za službu sa tak stal ďalší skrytý daňový výmer.

Štátne perpetuum mobile na ochudobňovanie

Celý prípad vládneho balíčka a následného komunálneho zdražovania obnažuje absurditu moderného sociálneho štátu. Minister v televízii ohlási podporu rodinám za stovky miliónov eur, no o rok neskôr občan nájde v schránke vyššiu daň z bytu, drahší odpad a zvýšené cestovné v MHD. Čo štát okázalo daroval jednou rukou, to si samosprávy v tichosti vybrali tou druhou.

Tento proces nie je účtovne neutrálny. Medzi momentom, keď peniaze opustia štátnu pokladnicu, a chvíľou, keď dorazia do rozpočtu mesta, dochádza k obrovským stratám. Celý kolobeh zamestnáva armádu úradníkov na ministerstve, finančnej správe a mestských úradoch, ktorí musia peniaze prerozdeliť, zaúčtovať a skontrolovať. Tieto transakčné náklady neprinášajú žiadne hodnoty, len pohlcujú produktívnu energiu spoločnosti.

Súčasne dochádza k rozleptaniu politickej zodpovednosti. Vláda v Bratislave vystupuje ako ochranca sociálnych istôt a vinu za drahší život hádže na primátorov. Primátori naopak ukazujú na vládnych súdruhov a tvrdia, že ich k vyšším daniam prinútili kroky parlamentu. V tomto politickom divadle nikto nenesie zodpovednosť, no účet za obidve strany platí ten istý daňovník.

Ako kedysi výstižne napísal Frédéric Bastiat, rozdiel medzi zlým a dobrým ekonómom spočíva v tom, že zlý vidí iba bezprostredný následok, kým dobrý berie do úvahy aj dôsledky, ktoré sa prejavia až neskôr. Vládne balíčky rodinám reálne nepomohli. Spustili iba reťazovú reakciu, na ktorej konci sú drahšie byty, drahšie smetiaky a ešte mohutnejší úradnícky aparát.