Úplatky z vlastných peňazí

Boli to čudné dni.
Každodenný život bol zmesou dohľadu, regulácií a štátnych zásahov.
Hotely sa zatvárali o šiestej.
Iba vláde bolo dovolené vysielať televízne programy.
Úrokovú mieru stanovovala vláda.
Ak ste chceli doviezť taliansku dlažbu, nemecké pivo, alebo americké auto, potrebovali ste vládnu licenciu.
Pracujúci museli byť členmi odborov.
Vaše príjmy boli obmedzené sadzbou dane, ktorá dosahovala šesťdesiat šesť centov na dolár.
V tom čase trvalo zavedenie telefónnej linky pre podnikanie tri až šesť týždňov.
Zahraničné filmy prichádzali do kín po deviatich až osemnástich mesiacoch.
Existovali len dva druhy chladničiek - obidva vyrobené tým istým výrobcom podľa rovnakej technickej špecifikácie.
Pokiaľ ste si chceli prenajať televízor, bolo zo zákona povinné zložiť šesťmesačné nájomné.
Ak ste chceli investovať v zahraničí alebo tam založiť podnik, museli ste zaprieť svoju národnosť, aby ste z krajiny mohli vyviezť svoje peniaze.
Potrebovali ste povolenie, aby ste si mohli predplatiť zahraničný časopis.
Nesmeli ste prevážať tovar nákladným automobilom na vzdialenosť väčšiu ako 150 kilometrov bez povolenia Štátnej železnice.
Predávať benzín za nižšiu ako minimálnu cenu bolo nelegálne.
Javad Miandad povedal, že keď v roku 1979 prvý raz prišiel do krajiny, nemohol sa najesť po piatej – šiestej hodine.
Vyrábať koberce z iného materiálu ako vlny bolo nezákonné.
Na nákup margarínu ste potrebovali lekársky predpis.

Orwell v praxi a to ešte pred rokom 1984? Alebo pochmúrna atmosféra v Sovietskom zväze, Albánsku, Rumunsku, či inej hypertotalitnej krajine tesne pred dosiahnutím vrcholu komunizmu?

Nie, nie. Ide o opis situácie v demokratickej krajine zvanej Nový Zéland tak, ako ho podal v roku 1993 strojca tamojšej raketovej ekonomickej reformy Roger Douglas. Práve on sa v roku 1984 po predčasných voľbách ujal šéfovania na ministerstve financií a práve on mal z nastupujúcej garnitúry v hlave najviac jasno ohľadom krokov, ktoré bolo nevyhnutné pre radikálnu zmenu stavu v krajine uskutočniť.

Reforma onálepkovaná aj ako šoková terapia ekonomiky je predmetom štúdií a viacerých odborných a ideologických pohľadov. V širokej verejnosti u nás sa nevie o reforme ani o stave, ktorý jej v tejto geograficky aj historicky vzdialenej krajine predchádzal. Napriek článkom zverejneným na Slovensku aj v Česku alebo odborným publikáciám, ktoré sa pri dobrej vôli dajú na webe nájsť. Tento zvláštny a úspešný počin z pochopiteľných príčin nebudú propagovať mainstreamové média. To by sa ich veľkým sponzorom a ani vládnym predstaviteľom nepáčilo. Podstatou reformy totiž nebolo nič iné, než zmenšovanie vplyvu štátu.

Regulácie, obmedzenia a vplyv štátu na takmer všetko bol na Novom Zélande taký veľký, že nie je šanca ho vtesnať do jedného článku. Všetko začalo už v devätnástom storočí, keď si štát uzurpuje hlavné slovo vo viacerých odvetviach a ako prvý na svete - už v roku 1898 - zavádza všeobecný dôchodkový systém. Začínajú fungovať vládne programy v zdravotníctve (vzniká tu prvý systém bezplatnej zdravotnej starostlivosti na svete), školstve, zavádza sa sociálna sieť a štátna kontrola nad pracovným trhom. Vysoké penzie sú vyplácané z daňových príjmov štátneho rozpočtu, dane sa šplhajú na úroveň 66 %.

V dvadsiatom storočí nastupuje systém dovozných licencií, ktoré majú za cieľ zamedziť konkurencii domácej produkcie. Štát ťaží aj zo svojej geografickej polohy, ktorá mu umožňuje vyhýbať sa vojnovým konfliktom na vlastnom území a tiež z istoty odberu svojich poľnohospodárskych produktov Veľkou Britániou. Tento zaručený odbyt skončil vstupom Británie do EHS v roku 1973. Obchodné postavenie krajiny sa výrazne zmenilo a jej prakticky žiadna konkurencieschopnosť a uzavretosť ťaživo doľahla aj na bežných občanov.

Postavenie krajiny z pohľadu HDP na obyvateľa je zjavné z údajov, ktoré ukazujú, že v roku 1950 bol z krajín OECD druhý najvyšší z 24 ekonomík hneď za USA, v roku 1980 mu patrilo devätnáste miesto.

Modlou vládnych garnitúr sa stala pokiaľ možno žiadna nezamestnanosť - aj za cenu mizernej produktivity práce (v rokoch 1974-1984 dokonca s jej nulovým rastom), keď zamestnanosť výrazne zabezpečoval verejný sektor.

Vláda nariadila zmrazenie platov, cien aj úrokových sadzieb. Za žiadnu cenu nechcela dovoliť centrálnej banke devalvovať. Inflácia v roku 1974 dosiahla 15 %, deficit dosiahol 14 % HDP. Štátny dlh teda nemal inú možnosť, len narastať.

Natíska sa otázka: Ako mohli Novozélanďania dopustiť, po všetkých svojich historických počinoch, ktoré vychádzali z nezastaviteľnej potreby oslobodiť sa, aby sa v takej veľkej miere vzdali osobných slobôd, aby sa ich krajina prepadla tak hlboko, ako bolo len vo veľmi hrubých črtách naznačené vyššie?

Odpoveď som našla v tomto rozhovore s R. Douglasom:

Tento problém je dnes v podstate vo všetkých západných krajinách. Približne v tridsiatych rokoch minulého storočia začalo veľa štátov - aj pod vplyvom hospodárskej krízy - vykonávať hospodárske aktivity, ktoré za normálnych okolností majú robiť ľudia a trh. A ako sa ukazuje, ľuďom neprekáža, keď sú uplácaní ich vlastnými peniazmi.“

Smutná a tvrdá realita, ktorú aj u nás veľmi dobre poznáme.

Nebudem sa na tomto mieste venovať samotnej reforme. Zaujali ma paralely medzi predreformným status quo na Novom Zélande a nedávnym aj súčasným stavom na Slovensku.

Obmedzenie osobných slobôd jednotlivca

Sugestívny popis situácie na Novom Zélande je v úvode tohto článku. U nás sme vrchol v tejto oblasti zažívali pred rokom 1989, špeciálne počas normalizácie. Nevieme si predstaviť, že by sa to vrátilo. Ale tieň obmedzení sa plazí Slovenskom neustále, stačí sledovať nariadenia a zmluvy prichádzajúce z Bruselu.

Populizmus

Národná strana v roku 1975 odmietla návrhy labouristov na sporenie na dôchodok, zostala naďalej pri financovaní penzií z daní a naviac stanovila, že dôchodcovia (manželské páry) bez výnimky budú dostávať dôchodok vo výške 80 % z priemernej mzdy.

U nás až takto podplácať netreba. Stačí zmienka o vyššom okrádaní bohatých a úspešných, o vyššej minimálnej mzde, o motivovaní zahraničných investorov prísť na Slovensko a postaviť si tu za naše peniaze fabriku. Volebné víťazstvo je zaručené.

Hospodárska situácia

Nový Zéland je geograficky izolovaný od ostatného sveta. Predovšetkým žije z pôdohospodárstva a lesného hospodárstva, tiež cestovného ruchu. Má pôvodné obyvateľstvo, o ktorom sa dá nájsť aj takáto osobná skúsenosť z poreformného obdobia:

Tito bezesporu krásní lidé vykazují typické vlastnosti odlišného životního stylu jako je vystačení si s málem a rozhodně nepatří mezi náruživé pracanty. (Myslím, že se velkou mírou podílí na oněch nelichotivých číslech nezaměstnanosti a chudoby).

Odhliadnuc od geografickej vzdialenosti, sme si v tomto ohľade s nimi bližšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Hoci naše polia a lesy padajú za obeť developerom a hnedoparkovým investorom tempom, ktoré neveští nič dobré.

Politická situácia

Takú totalitu ako naše obyvateľstvo, na Novom Zélande ľudia nezažili. Trúfam si povedať, že ani toľko politických strán, koľko sa po Nežnej revolúcii vyrojilo u nás. Ale prižmúrme obe oči a zapchajme si uši a povedzme, že u nás fungujú dva hlavné politické prúdy, ktoré by mohli byť porovnateľné s novozélandskou Národnou stranou (údajná pravica) a Labouristickou stranou (vraj ľavica). Národná strana sa snažila udržať vplyv štátu na maximálnej úrovni. Labouristi prišli v roku 1984 s ekonomickou revolúciou.

Tu nie je paralela. Síce u nás prebehlo veľa odštátnenia, privatizácie a rozvoja podnikania, ale naozaj nikto tu nepodnikol reálne kroky na obratie štátu o kompetencie a hlavne zodpovednosť za životy jednotlivcov, ktorá bola samotným jednotlivcom odcudzená.

Záujmové skupiny

Novozélandská spoločnosť bola rozdelená na dve základné skupiny. Podľa toho, či im zmena v politike štátu vyhovovala alebo nie.

1. skupina (ich situáciu najviac vystihuje úvod tohto článku):

• Spotrebitelia - najviac pociťovali dopad regulácií, ktoré ochraňovali vybrané domáce firmy pred konkurenciou, boli nútení kupovať menej kvalitný tovar za vyššie ceny, čakať v poradovníkoch na autá, znášali vysoké daňové zaťaženie, zmrazené mzdy bez ohľadu na podaný výkon a výsledky, nemohli voľne nakupovať zahraničnú menu, vyvážať vlastnú menu do zahraničia.
• Časť podnikateľov, ktorá negatívne pociťovala obmedzovanie v podnikaní, regulácie, obmedzenie získavania finančných zdrojov.
• Paradoxne niektorí predstavitelia samotnej Národnej strany a tiež ľudia z ministerstva financií, ktorí upozorňovali vtedajšieho premiéra Muldoona na nebezpečenstvo jeho politiky, ale ich varovania neboli brané do úvahy. Niektorí boli z vlády dokonca vyhodení.

Všetky tieto podskupiny pociťovali akútnu potrebu reforiem a zmeny smerovania krajiny, v celkovom súčte ich bola drvivá väčšina obyvateľstva a preto zmenám dali vo voľbách zelenú.

2. skupina

• Podnikatelia zo silných lobistických skupín, ktorí ťažili z nedostatku konkurencie a z „ochrany“ domáceho trhu. Všemožne sa bránili reformám a tlačili na vládu, aby si udržali a ďalej získavali privilégia, ktoré im prinášali výhody napríklad v podobe „ekonomickej renty“. Týmto samozrejme maximálne záležalo na udržaní existujúceho stavu.
• Zamestnanci štátnej administratívy, ktorým z pochopiteľných príčin stav musel vyhovovať.

Treba toto porovnávať so situáciou u nás?

Predčasné voľby

„Jedného dňa sa premiér Muldoon opil a vyhlásil predčasné voľby“, spomína Douglas. (A vraj alkohol vo veľkom množstve škodí. ;)) Všetko sa zbehlo tak rýchlo, že opoziční labouristi nemali vôbec šancu predstaviť verejnosti ich drastický reformný program, čo ich zrejme zachránilo a dostali sa tak k vláde. Je nutné povedať, že hoci novú vládu čakali nástrahy, Douglas mal už o reformách jasnú predstavu, ktorú potom neskôr už len stačilo uviesť do praxe. Voľby labouristi vyhrali s nevídaným výsledkom - 56 kresiel z 95, teda takmer 60 %.

Či boli predčasné voľby v marci 2012 u nás dôsledkom nejakého opojenia, sa možno ešte ukáže. Ani víťazstvo ľavicovej strany nebolo až také zdrvujúce ako to vyššie spomínané. Ale v podstate má v zavádzaní reforiem a nepopulárnych opatrení voľné ruky. Ako to využije? Tak ako na Novom Zélande - napríklad znížením štátnych zásahov, zjednodušením podnikateľského prostredia, znížením výdavkov štátu, znížením daní?

Ha, hlúpa otázka.

Pomaly prejde 30 rokov od reálnej ukážky, ako sa dá dostať zo srabu spôsobeného silným štátom. Napriek tomu sa u nás, aj v celej Európe pokračuje v zavádzaní pravidiel a reštrikcií, ktoré nás pod zámienkou sociálneho cítenia a ochrany vedú do stále hlbšieho bahna.

Je na mieste spomenúť, že samotný Roger Douglas na svojom poste napriek svojim zásluhám nevydržal závratne dlho. Jeho politická éra na dlhý čas skončila, keď po ďalších víťazných voľbách v roku 1987 (ako sám tvrdí) prišiel s nápadom, s ktorým ešte nikdy nikto neprišiel a ktorý už nebol pre vládnych a straníckych predstaviteľov stráviteľný. Zrušiť všetky dane s výnimkou DPH.

Novozélandská ekonomická reforma je fascinujúca. Myslím, že predstaviť ju širokej verejnosti je povinnosťou každého, kto sa o nej dozvedel. Je to také svetielko, ktoré ukazuje cestu, ktorá nás snáď môže doviesť od čoraz väčšieho obmedzovania k vytúženému cieľu slobodného človeka. Je smutné, že vo verejných médiách sa okolnosti tohto prerodu tutlajú. Je hanebné, že vládni európski predstavitelia za tichého aj hlasného súhlasu tých našich národných vedome vedú spoločnosť presne opačným smerom. Ale svetielko tu je. Čím viac bude rozdúchavané, tým viac ľudí za ním pôjde. Odmietam nebyť optimistom.

Stojí za prečítanie a mne poskytlo množstvo cenných informácií: Eva Dvořáková – Nový Zéland: ekonomické reformy 80. a 90. let a jejich důsledky.