„Lacnejšie ceny elektrickej energie pre domácnosti.“ Preklad: vládnu sekeru zaplatíte na daniach

Vládne divadlo v Mochovciach malo všetky atribúty štátnej oslavy. Štvrtý blok jadrovej elektrárne sa po rokoch meškania pripojil k sieti a politici zaplnili televízne obrazovky. Namiesto triezveho zhodnotenia skutočných nákladov sme sa však dočkali starého známeho populizmu. Ministerstvo hospodárstva ohlásilo, že silová elektrina pre domácnosti má byť v roku 2027 na základe memoranda so Slovenskými elektrárňami približne na 79 eurách za megawatthodinu.

Ministerka Denisa Saková pri tom nezabudla zdôrazniť, že kabinet žiada od Slovenských elektrární ďalšie ústupky. Súdružka Saková vyhlásila, že rokovania pokračujú a vláda chce vyrokovať ešte výhodnejšie podmienky. Úradnícka moc tak opäť predstiera, že ceny tovarov nevznikajú na základe vzácnosti a nákladov, ale sú výsledkom vládnej dobroty a úradného dekrétu.

Celý tento cirkus nadväzuje na dohodu z roku 2022, keď sa predchádzajúca vláda chválila zastropovaním na úrovni 61,21 eura. Teraz sa hranica posúva takmer o osemnásť eur vyššie a rétorika o sociálnom štáte zostáva rovnaká. Politici všetkých farieb radi predstierajú, že trhové ceny sú len nepríjemným rozmarom burzy, ktorý stačí preškrtnúť ministerským podpisom.

Úradná cenovka 79 eur za megawatthodinu je pritom iba optickým klamom pre voličov. Na konečnej faktúre tvorí samotná komodita len časť sumy. Pri predchádzajúcom memorande išlo podľa ministerstva hospodárstva zhruba o 45 percent koncovej ceny, zvyšok zaberajú prenos, distribúcia a tarifa za prevádzku systému. Predovšetkým však platí ekonomická zákonitosť, že rozdiel medzi trhovou cenou a politickým stropom nikam nezmizne. Niekto ho musí v plnej výške zaplatiť.

Kde miznú trhové signály a prečo to škodí

Trhová cena plní v hospodárstve nezastupiteľnú úlohu. Informuje účastníkov trhu o vzácnosti zdrojov a koordinuje správanie miliónov ľudí bez potreby centrálneho plánovania. Milton Friedman v knihe Sloboda voľby trefne pripomenul, že ekonómovia spoľahlivo vedia, ako vyrobiť nedostatok. Ak chce štát nedostatok vyvolať, stačí mu administratívne určiť maximálnu cenu pod úrovňou trhu.

Keď domácnosť platí za elektrinu umelo zníženú sumu, nedostáva pravdivú informáciu o jej skutočnej vzácnosti. Ak je energia na trhu drahá z dôvodu geopolitických tlakov alebo drahých surovín, trhovou reakciou spotrebiteľa je hľadanie úspor. Ľudia prirodzene zhasínajú zbytočné svetlá, obmedzujú plytvanie a racionálne vyhodnocujú svoje denné správanie.

Politické zastropovanie cien tento očistný mechanizmus likviduje. Spotrebiteľovi vysiela falošný signál, že elektriny je hojnosť a netreba brať ohľad na náklady. Vládny aparát tak na jednej strane míňa verejné prostriedky na kampane o úsporách energie, no druhou rukou dotuje spotrebu tak, aby nikto nemal finančnú motiváciu šetriť. Oficiálne ciele si priamo odporujú.

Tento prístup zároveň diskriminuje zodpovedných ľudí, ktorí investovali vlastné peniaze do zateplenia či moderných technológií. Prečo by mal niekto utrácať tisíce eur za nižšiu energetickú náročnosť, keď jeho sused s nezatepleným domom dostane lacnú elektrinu garantovanú štátom? Štátny zásah týmto spôsobom systematicky trestá predvídavosť a odmeňuje plytvanie.

Dopad vládneho zásahu sa navyše prelieva do celého hospodárstva. Kým domácnosti žijú v politickej ilúzii lacnej energie, priemysel a živnostníci platia plné trhové sadzby. Podnikatelia strácajú konkurencieschopnosť a ich vyššie účty nekončia v prázdnote. Premietnu sa do cien tovarov a služieb, takže občan si za vládnu energopomoc priplatí pri každom nákupe v obchode.

Mýtus o bezplatnej pomoci a rozpočtová sekera

Zástancovia štátneho dirigizmu namietajú, že Slovenské elektrárne vyrábajú väčšinu prúdu v jadre s relatívne nízkymi prevádzkovými nákladmi. Podľa ich logiky štát iba berie akcionárom neprimerané zisky a bežného občana to nestojí ani cent. Táto námietka však prehliada elementárnu realitu kapitálových investícií a dlhodobé fungovanie priemyselných podnikov.

Elektrárne nie sú bezodnou charitou, ale podnikom, ktorý musel zvládnuť dramatické finančné bremeno pri výstavbe Mochoviec. Tento projekt sprevádzalo masívne predraženie a obrovský balík dlhov. Ak štát politickým nátlakom oberá výrobcu o tržby na splácanie dlhov, priamo ohrozuje stabilitu a investície do celej energetickej siete. V budúcnosti to vyjde oveľa drahšie.

Navyše tvrdenie o bezplatnej pomoci vyvracajú samotné rozpočtové dokumenty ministerstva financií. Vláda musela na rok 2027 v štátnom rozpočte vyčleniť 250 miliónov eur na kompenzačné schémy pri cenách energií. V predchádzajúcich rokoch zhltla plošná energopomoc vyše miliardy eur ročne. Tieto peniaze nepadajú z neba, ale nafukujú celkový dlh verejnej správy.

Schválený rozpočet na rok 2027 ráta s celkovým deficitom verejnej správy vo výške takmer 7,5 miliardy eur, čo predstavuje takmer päť percent HDP. Súdruh Fico pri predstavení rozpočtu vyhlásil, že ceny tepla, plynu ani elektriny v roku 2027 nepôjdu hore a štát nájde ďalšie zdroje, ak 250 miliónov nebude stačiť. Každé jedno euro tejto pomoci však znamená iba ďalšie zadlžovanie krajiny na úkor daňovníkov.

Celý vládny populizmus spočíva v prelievaní peňazí medzi vreckami toho istého občana. Štát žiadne vlastné peniaze nemá a každé jedno euro energopomoci vyberie od občanov na iných daniach. Ak kabinet zdanlivo ušetrí rodine peniaze na faktúre za elektrinu, vzápätí jej tú istú sumu vytiahne z peňaženky cez vyššiu DPH, transakčnú daň alebo drahšie tovary zaťažené novými odvodmi.

Byrokratické peklo s nálepkou adresnosti

Celá dotačná schéma prináša aj masívny administratívny chaos. Ministerstvo hospodárstva samo priznáva, že memorandum so Slovenskými elektrárňami kritizovala Európska komisia v rokoch 2024 a 2025. Podľa Sakovej bruselskí súdruhovia od zrušenia memoranda upustili len preto, že vláda pristúpila na takzvanú adresnú energopomoc pre vybrané domácnosti.

Prechod na adresný systém však v praxi neznamená návrat k trhovým cenám, ale nafúknutie byrokratického aparátu. Namiesto trhového mechanizmu vzniká nová kontrolná mašinéria. Štát prečesáva evidencie príjmov státisícov domácností a kreslí arbitrárne hranice, kto si ešte zaslúži lacnú energiu a kto už nie.

Tento systém okamžite plodí perverzné motivácie známe zo sociálneho štátu. Umelé hranice v sociálnom systéme vytvárajú pascu, v ktorej sa človeku neoplatí zarobiť viac. Ak rodina prekročí vládny príjmový limit o pár eur, stratí nárok na dotáciu a jej ročné výdavky skokovo narastú. Výsledkom takejto regulácie je prirodzená snaha zatajovať príjmy a pracovať na čierno.

Na obrovské komplikácie upozorňujú aj samotní dodávatelia energií. Združenie dodávateľov energií opakovane pripomína, že vláda nedokáže včas zverejniť pravidlá ani presný okruh oprávnených odberateľov. Nastavenie IT systémov a zmlúv pritom trvá celé mesiace. Dodávatelia tak fungujú v permanentnej neistote a nevedia, podľa akých cenníkov budú zákazníkom vôbec fakturovať.

Namiesto trhovej súťaže o zákazníka, kde by dodávatelia súperili cenou a kvalitou služieb, sa celé odvetvie zmenilo na štátny prideľovací systém. Energetici netrávia čas inováciami a skvalitňovaním servisu, ale študovaním ministerských vyhlášok a čakaním na štátne kompenzácie. Slobodný trh tak v priamom prenose nahrádza administratívna svojvôľa.

Skutočné riešenie: deregulácia a trhová realita

Cesta z drahej energie nevedie cez vládne stropy, politické memorandá a neustále dotácie. Jediným udržateľným riešením je skutočná deregulácia a odstránenie byrokratických bariér. Pokiaľ štát uvoľní prekážky pri výstavbe nových zdrojov a umožní slobodný vstup nových hráčov na trh, konkurencia prirodzene stlačí marže a podporí technologickú efektivitu.

Predstava, že ministerskí plánovači dokážu určiť optimálnu cenu elektriny lepšie než trhový mechanizmus, je presne tým typom ilúzie, akú kedysi predpisoval Karol Marx. História opakovane potvrdila, že akékoľvek politické ohýbanie cien vedie k plytvaniu zdrojmi a k rozvratu verejných financií. Trhové ceny nie sú nepriateľom spoločnosti, ale nevyhnutným zrkadlom reality.

Ak má niekto v núdzi dostať pomoc, má prichádzať z adresnej solidarity, od rodiny a susedov, nie z plošného ničenia cenotvorby pre celú republiku. Cenový signál musí zostať čistý, aby motivoval k úsporám a inováciám. Dohodnutá cena 79 eur síce znie v televíznych správach lákavo, no v skutočnosti zakrýva hromadenie obrovských budúcich problémov.

Vláda sa chváli sociálnym pokojom, no dosahuje ho iba tým, že zakazuje teplomeru merať teplotu. Občanom predáva ich vlastné peniaze, zmenšené o úradnícke náklady a zaťažené úrokmi zo štátneho dlhu. Vyrokovaných 79 eur za megawatthodinu nie je víťazstvom rozumu, ale len drahou politickou ilúziou na dlh. Skutočný účet za túto energetickú šou ešte len príde.