Uli Hoeness a Lafferova krivka

Mníchovský Bayern momentálne valcuje futbalovú Európu. Nemecký ligový titul si zabezpečil s predstihom a na svojom konte má aj historicky rekordný počet bodov. V lige majstrov vyprevadil doteraz dominujúcu Barcelonu v semifinále s celkovým gólovým skóre 7:0 a budúci víkend si to rozdá s krajanmi z Dortmundu o celkové víťazstvo.

FC Bayern Bayern je výstavným štítom nemeckého futbalového manažmentu. Za tímom nestojí žiadny šejk, alebo východoeurópsky oligarcha, ktorý by tlačil do klubu peniaze hlava nehlava. Na rozdiel od zadĺžených španielskych klubov majú nemecké tímy vyrovnané hospodárenie. Za mníchovskými športovými a ekonomickými úspechmi stojí meno Uli Hoeness.

Uli je v Nemecku pojem. Úspešný športovec a podnikateľ so sociálnym rozmerom (vyrába dokonca nemeckú národnú komoditu - bratwursty). Kapitalista ako stvorený pre našu európsku sociálne orientovanú ekonomiku. Uli dennodenne tvrdo pracuje, riskuje milióny vlastných eur, aby na konci dňa väčšinu svojho zisku odovzdal byrokratom. Dobrovoľne a s úsmevom na tvári. Ide predsa o kolektívne blaho celého nemeckého národa. Keď to chápe Uli, musíš to chápať aj ty!

Preto zistenie, že Hoeness vlastní vo Švajčiarsku kontá, na ktoré si posiela peniaze, aby unikli dohľadu nemeckých daňových orgánov, spôsobilo mediálnu bombu. Kancelárka dáva od neho ruky preč. Stredoľavá opozícia požaduje vysoké tresty pre neplatičov daní. A bežný Nemec sa pýta, ako to Uli myslel, keď pred rokom kázal o sociálnej zodpovednosti.

Treba byť asi vždy ostražitý. Ako v prípade, keď Warren Buffet poukazoval na fakt, že jeho sekretárka platí vyššie daňové sadzby ako on sám (keďže si vypláca svoje zisky cez dividendy). Namiesto toho, aby teda doplatil štátu bez veľkého teátra všetky nespravodlivo nadobudnuté príjmy, požaduje zvýšené daňové zaťaženie pre všetkých ostatných.

Uli Hoeness ale nie je žiadny lakomý Scrooge z Dickensovho románu. Angažuje sa v množstve prospešných projektov. Dobrovoľne na charitu už investoval toľko prostriedkov, koľko autor tohto textu v živote nezarobí. Ale aj Uli má problém, ak má anonymne z vlastných peňazí financovať dvakrát predražený obchvat Pfaffenhofenu, aby si miestny politik zabezpečil znovuzvolenie. Až hrozba väzenia prinútila človeka, ktorý dobrovoľne prispieva značné sumy na charitu, splatiť dane štátu. Podla mňa to stojí minimálne za zamyslenie.

Aj ten najväčší optimista musí priznať, že európskemu štátu blahobytu dochádza dych. Jednoducho sa už minuli peniaze daňových poplatníkov a ani investori nemajú vôľu požičiavať politikom zdroje za pohodlný úrok ako doteraz. Existuje ale teória, že stačí navýšiť daňové sadzby, pozatvárať pár podvodníkov a problémy sa vyriešia aj samé. Nič nie je vzdialenejšie realite.

Lafferova krivka Vzťah medzi rastúcim daňovým zaťažením a daňovými príjmami popisuje Lafferova krivka. Je prirodzené, že pri nulovom zdanení sú rovnako nulové aj daňové príjmy. Ale zaujímavý fakt nastáva pri stopercentnom zdanení. Luboš Blaha by si myslel, že všetci občania budú poctivo pracovať aby im následne úradníci zobrali všetko, čo zarobia. Reálna situácia je ale zásadne odlišná. Oficiálne nepracuje nikto a štát získa veľkú nulu.

Počas celého trvania Lafferovej krivky si daňový poplatník vyberá z viacerých možností. A poctivé platenie rastúcich sadzieb je len jednou z nich. Tou druhou je to vábenie, ktorému neodolal Hoeness, čiže svoje príjmy zatajiť. A tým tretím je jednoducho nepracovať. Čím vyššie je zdanenie, tým viac občanov bude náchylných sa rozhodnúť pre volný čas ako najlepšiu možnú alternatívu.

Osobne mám s Lafferovou krivkou veľký morálny problém. Až príliš mi evokuje prístup prezieravého otrokára ku svojim otrokom. Nájsť ten ideálny bod, kedy výkon otroka ešte neklesá kvôli neustálym úderom biča.

Podľa môjho názoru, by mal štát poskytovať za určitú úhradu služby, ktoré občania od neho požadujú. Tento rozmer v Lafferovej krivke úplne absentuje. Namiesto toho sa snažíme len nastaviť najvyššie možné daňové príjmy, bez ohľadu na to, či je vôbec žiaduce, aby danú službu poskytoval štát z verejných zdrojov.

Ale neriešme teraz tento sporný filozofický rozmer krivky. Situácia, ktorú popisuje - klesajúce daňové sadzby a rastúce daňové príjmy - nastala v modernej histórii veľmi veľa krát v rôznych ekonomikách a kultúrnych prostrediach.

Keď začiatkom šesťdesiatych rokov zrušil Kennedy konfiškatívne sadzby daní (91%) z čias vojny, nemalo to na štátny rozpočet veľký vplyv. Presne v duchu Lafferovej krivky tieto sadzby dane v podstate nikto neplatil. Reaganove výrazne zníženie daní v osemdesiatych rokoch ekonomike pomohlo a prinieslo do štátneho rozpočtu rastúce príjmy.

Rovnakú skúsenosť majú aj v Rusku. V roku 2001 zjednodušili daňový systém a nastavili rovnú sadzbu na 13%. Príjmy vzrástli skoro o polovicu. Je symptomatické, že to Rusi spravili napriek odporúčaniam z Medzinárodného menového fondu, ktorý radil skôr zavádzať ďalšie dane. Nakoniec vo svojej štúdii sám konštatoval, že nízka rovná daň zvýšila v Rusku daňovú disciplínu. To len keby niekto argumentoval, akí neskutoční odborníci sedia v medzinárodných finančných inštitúciach (zdroj Wikipaedia).

Uli Hoeness sa v určitom bode Lafferovej krivky rozhodol svoje príjmy zatajiť. Riskoval svoju reputáciu a prípadný trest. Teraz svoje konanie pravdepodobne ľutuje. Otázka stojí dnes nasledovne. Keby Uli Hoeness vedel, že jeho podvod nakoniec nevýjde a on bude musieť zaplatiť dane, snažil by sa vo svojom podnikaní rovnako?

Tato otázka je teraz extrémne aktuálna. Celá Európa čaká na hospodársky rast ako na spasenie. Tým by sme mali predsa magicky ‘vyrásť z dlhov’. Preto nútime ľudí do hospodárskej aktivity rôznymi rafinovanými stratégiami a nákladnými stimuláciami. Ale ten prirodzený pôvodný stimul nám úplne uchádza. Človek pracuje, aby si následne mohol slobodne užívať plody svojej námahy.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Hospodárska politika

„Lacnejšie ceny elektrickej energie pre domácnosti.“ Preklad: vládnu sekeru zaplatíte na daniach

Ministerka hospodárstva Denisa Saková ohlásila, že cena silovej elektriny pre domácnosti má na základe memoranda dosiahnuť približne 79 eur za megawatthodinu, pričom vláda žiada od elektrární ďalšie ústupky. Zastropovanie cien však reálne náklady neodstraňuje, iba ich prenáša z faktúr za energie do štátneho deficitu a budúcich daní. Umelé potláčanie trhových cien navyše deformuje správanie spotrebiteľov a bráni prirodzenému šetreniu zdrojov.

Martin Bulák

Hospodárska politika

Politické kŕmidlo pre organizované menšiny

Teória verejnej voľby Jamesa Buchanana zbavila politiku romantických ilúzií o nezištných úradníkoch pracujúcich pre takzvané spoločné dobro. Vládne prerozdeľovanie sa neriadi anjelskými úmyslami, ale chladnou matematikou koncentrovaných ziskov a rozptýlených nákladov. Výsledkom sú dotačné schémy a privilégiá, pri ktorých pár tisíc vyvolených profituje na účet miliónov daňovníkov.

Martin Bulák

Hospodárska politika

Lagardovej peňazotlač: Prečo vládne dotácie na úroky ani štátne byty nezlacnia bývanie

Ceny nehnuteľností na Slovensku sa držia na historických maximách napriek drahším úverom a slabšiemu hospodárskemu rastu. Vládne dotácie na hypotéky a prísľuby štátneho nájomného bývania však krízu neriešia, ale len maskujú dôsledky dlhoročnej peňazotlače a zlyhania stavebných úradov. Skutočným dôvodom drahých bytov je zmes uvoľnenej menovej politiky, meniacich sa demografických potrieb a zviazanej ponuky.

Martin Bulák

Diskusia (19)