Účet za služby štátu 2012

… alebo vie štát hospodáriť lepšie s mojimi peniazmi ako ja sám?

Na internete sa nedávno objavil bloček, vystavený účet za rok 2012, ktorý občanovi Slovenskej republiky predkladá štát. Je to účet, ktorý je potrebné zaplatiť.

Na rozdiel od krčmového stretnutia štamgastov, kedy sa na spoločný účet skladajú rovným dielom, prípadne v pomere každý podľa svojej konzumácie (v prípade, že konzumácia v ten večer bola u jednotlivých členov značne rozdielna), pri tomto účte nie všetci tu pri stole sú takí, ktorí sú schopní aj platiť. Je to teda účet hlavne daňovému poplatníkovi. Občanovi, ktorý „vytvára“ v spoločnosti hodnoty a ktorý z tejto „tvorby“ platí povinnú časť svojmu štátu a ktorý platí aj za tých ostatných.

Takže milí daňoví poplatníci, štát nám aj tento rok vystavil účet. Štát, teda tí, ktorí majú za úlohu spravovať moje (a vaše) peniaze.

Štát vs. banka

Štát spravuje moje (a vaše) peniaze podobne ako banka. Medzi štátom a bankou je však niekoľko zásadných rozdielov.

Banke svoje peniaze poskytnúť môžem, no štátu musím. Odlišnosť je aj vo výške sumy. Ak už banke dám do správy svoje peniaze, môžem sa relatívne slobodne rozhodnúť, koľko týchto mojich peňazí im zverím. Zatiaľ, čo štát si výšku tejto sumy vyráta (všetko podľa aktuálne platných zákonov) a tieto peniaze mi jednoducho vezme. No, on mi ich vlastne ani nedá. To preto, aby ma zbytočne nerozrušil. Už v momente, kedy mi majú byť tieto, mnou zarobené peniaze vyplatené, mi ich jednoducho nedá. A automaticky si ich ponechá. A z času na čas ma ešte prinúti prekontrolovať odovzdávanie týchto mojích peňazí a prípadne doplatiť zvyšok (ak nejaký ešte ostal).

Ale štát má, na rozdiel od banky, aj jednu, pre mňa ako tvorcu hodnôt pozitívnu vlastnosť – v banke nemám žiadny vplyv na rozhodnutie, kto bude bankárom, majiteľom banky a správcom mojich ťažko zarobených peňazí, zatiaľ čo v prípade štátu môžem tento fakt čiastočne ovplyvniť. Prostredníctvom volieb viem (alebo aj neviem) vybrať skupinu občanov, ktorým verím a zverím na najbližšie obdobie správu mojich peňazí. Nuž, uznávam, je to malá náplasť voči tým predchádzajúcim skutočnostiam.

Občan vs. daňový poplatník

Tento bloček, vystavený účet za rok 2012 sumarizuje, koľko každý obyvateľ tejto krajiny zaplatí za tzv. fungovanie štátu.

Prvou zlou správou pre daňových poplatníkov, je, ako som už spomínal, to, že síce suma za správu štátu je rozrátaná na obyvateľov, ale nie všetci z týchto obyvateľov sú daňovými poplatníkmi, tj. nie všetci štamgasti sú schopní zaplatiť. Aj keď pri stole doteraz všetci pili, konzumovali a zabávali sa, keď je potrebné zaplatiť, zrazu už nie sú všetci takí ochotní a peňaženku vyťahujú len niektorí. Nazvime ich pre poriadok - daňoví poplatníci.

Takže daňoví poplatníci, Vy zaplatíte o čosi viac (správne – o dosť viac), ako je na účte napísané, než tí, ktorí z akéhokoľvek dôvodu nepracujú (ešte nepracujú, už nepracujú, alebo by aj pracovať mohli, ale buď nemôžu, alebo jednoducho nechcú). Ale nebuďme malicherní, aj keď tu ide (iba) o peniaze. Berme to tak, že pri stole sme dobrá partia a my daňoví poplatníci to zatiahneme aj za tých, u ktorých platenie, ako sa hovorí, nehrozí.

Nuž a podľa vystaveného účtu zaplatíme za tovary a služby, ktoré nám štát v tomto roku poskytuje. Tie poskytnuté tovary a služby, to je oná – správa štátu. Sú to peniaze minuté na to, aby tento štát fungoval tak, ako funguje.

Za túto správu štátu platíme nielen z peňazí, ktoré nám štát (v súlade s aktuálnymi zákonmi) vezme ešte predtým, než sa nám dostanú do rúk, ale aj vo forme kadejakých „príplatkov“ za tovary a služby, ktoré si dnes a denne kupujeme od iných účastníkov vzájomnej výmeny týchto tovarov a služieb.

Takže názorný príklad – kúpim si liter mlieka a peceň chleba a namiesto ceny 1,0 €, ktorá by pokryla náklady výrobcu, jeho zisk ako aj náklady a zisk obchodníka, musím zaplatiť 1,2 €. Z jednoduchého dôvodu. 20 centov si „ukradne“ (vezme) štát. A tento štát si ešte vezme aj z výplaty pekára, aj z výplaty obchodníka. To všetko vraj – na správu vecí verejných, na správu štátu, na služby a tovary, ktoré štát svojím občanom poskytuje (alebo má poskytovať).

Položky na účte

Prechádzam jednotlivými položkami (rovnako ako prechádzam položkami na bločku, ktorý mi dajú v pokladnici v hypermarkete) a kontrolujem, či som zaplatil správne, a čo som vlastne kúpil. Aký tovar alebo akú službu. A v súvislosti s touto kontrolou sa mi vynárajú nasledujúce otázky. A úvahy.

Položka „Starobné dôchodky“, suma 779€ (na hlavu).

Je až taká kacírska myšlienka, ak by sme si na starobu odkladali sami a pod vankúš? Každý (zodpovedný) by odložil priemerne tých 779€. Niektorí samozrejme trochu menej, iní trochu viac (nezabúdajme prosím, že ak by toto nebolo, máme v príjmoch priemerne o 779€ viac). Veď ani teraz nie sú rovnaké dôchodky. A tí nezodpovední? Buď by sa zmenili na zodpovedných, alebo by nás (zodpovedných) prestali zaujímať (asi každý by mal byť najprv zodpovedný sám voči sebe a svojej rodine a okoliu a až potom voči tým ostatným, či dokonca nezodpovedným).

Položka „Zdravotná starostlivosť“, suma 573€.

Je to až také scestné, ak by sme si mali za zdravotníctvo platiť úplne? Veď teraz platíme (v podstate) trikrát – raz v zdravotných odvodoch, druhýkrát za rôzne uzákonené poplatky a tretíkrát, ak chceme aby zdravotná starostlivosť bola aspoň na akej-takej úrovni, a to v podobe úplatkov. Nepísaná prax v rozvrátenom slovenskom zdravotníctve. Čo by bolo také zvrátené na tom, ak by sme si zdravotnícke služby platili buď priamo, na drevo, alebo prostredníctvom poistiek, podľa vlastného uváženia a možností? A ostalo by nám v priemere o 573€ viac. Tí zodpovední by si to uložili pod vankúš pre prípad „čo ak?“. Pokiaľ by to „ak“ nenastalo, mali by to k dobru, k budúcemu dôchodku. No a tí nezodpovední, tí by sa pravdepodobne ani nezaťažovali myšlienkou, že nejaké „ak“ môže prísť.

Položka „Podpora rodiny, rodinné prídavky a príspevky“, suma 150€.

Bolo by to až také scestné ak by sme sa každý o svoju rodinu starali v rámci svojích možností? Načo príspevky, načo prídavky? Stačí, ak by sa to dalo odpísať z daňového priznania. Už len koľko byrokracie a štátneho aparátu by sa tým ušetrilo. Každému by ostalo v priemere o 150€ viac v príjmoch (či v priemere o 150€ by mal menšie výdavky).

Položka „Cesty“, suma 186€.

Cesty, 186€? Málo? Veľa? Na to, v akom stave sú u nás tieto cesty, aká je predražená ich výstavba, asi veľa. Bolo by to až také scestné ak by sa za používanie ciest platilo (mimochodom presne tak, ako sa už dnes platí za diaľnice). Nezabúdajte, ostalo by každému v priemere o tých 186€ viac.

Položka „Železnice“, suma 172€.

Bolo by to až také scestné privatizovať dopravu a platiť za (železničnú) dopravu? Je tu teraz niekto, kto si za ňu neplatí? Bolo by až také scestné zrušiť vplyv štátu v štátnom molochu nazvanom železnice? Bolo by až také scestné zrušiť možnosti politickým stranám umiestňovať svojích „odborníkov“ do týchto atraktívnych kniežatstiev a „vysávať“ cez nich, od každého občana v priemere oných 172€?

Položka „Podpora bývania“, suma 41€.

Bolo by až také scestné, ak by sa o svoje bývanie staral každý sám? Dostal niekto z Vás bývanie od štátu zadarmo? Dostal niekto z Vás hypotéku grátis? O akej podpore bývania tu hovoríme? Za akú podporu bývania tu platíme? Tým zodpovedným by totiž ostalo v priemere o 41€ viac.

Položky „Stredné školy“, „Vysoké školy“, sumy 82€ a 76€.

A čo stredné a vysoké školy? Bolo by to až také scestné ak by sme si za nich platili? Tí ktorí o ne majú záujem by si určite museli doplatiť, to určite. A tým ostatným by ostalo v priemere o 82€ a 76€ viac.

Položka „Podpora poľnohospodárov“, suma 217€.

Podpora poľnohospodárov za 217€ na hlavu? Ja chcem poľnohospodárov podporovať vtedy, keď budem v obchode kupovať ich produkty. Čo vlastne už aj robím teraz. A pýtam sa, prečo nepodporujeme aj výrobcov áut alebo výrobcov software-u? Veď aj oni sú životne dôležití pre túto krajinu? U nich stačí ak ich podporíme pri nákupe ich produktov? No a prečo to nestačí u poľnohospodárov. Prečo máme takto podporovať producentov zemiakov ale nepodporujeme rovnakým spôsobom aj producentov ryže? Ryža sa dá doviesť? Ale aj zemiaky, nie? Rovnako ako ryžu, dovezme aj zemiaky, pokiaľ sa tu nenájde nikto, kto by to bol ochotný produkovať za ceny, ktoré môže pýtať od zákazníka. A my svetu zase ponúkneme napríklad autá. Alebo hocičo iné, čo sa dorába u nás a nemajú to zase naši susedia.

Položky „Polícia“ a „Súdy a väzenstvo“, suma 121€ a 47€.

121€ na hlavu za políciu. Je to málo alebo veľa? Neviem, ale viem, že polícia zďaleka neochraňuje slušných ľudí tak ako by mala. S tým súvisí aj 47€ (na hlavu) za súdy a väzenstvo, kde sú výhrady násobne väčšie ako pri polícii (policajtov je možno papierovo dosť, ale v uliciach, tých naozajstných je príšerne málo). Ako je možné, že jeden mesiac stojí priemerne jeden väzeň tento štát (teda nás daňových poplatníkov zhruba 1000€)? Je to v poriadku? 1000€ je na Slovensku celkom slušný príjem, ktorý zďaleka nedosahujú tisícky slušných ľudí v tejto krajine, ktorí ráno za svitania vstávajú aby mohli potom 8 a pol hodiny kruto „zarezávať“ niekde vo fabrike, v súkromnej firme, či v obchode, a to len preto aby udržali nad vodou seba a svoju rodinu. A my vyhadzujeme 1000€ mesačne na to, aby mal niekto „ľudské“ podmienky pri výkone trestu? Nie, ďakujem.

Položka „Ochrana životného prostredia“, suma 56€.

Ochrana životného prostredia za 56€ na hlavu? Je to veľa? Neviem, ale pozrime sa okolo seba ako tento štát chráni životné prostredie? Zdá sa Vám, že dostatočne? No tak si skúste zájsť niekde do blízkej cudziny. A všimnite si poriadok na uliciach a stav prírody.

Položka „Armáda“, suma 129€.

Čo robí naša profesionálna armáda? Okrem občasných káuz so zmanipulovanými tendrami a súťažami o nej nič nepočuť. Česť tým, ktorí nasadzujú svoje zdravie a život na zahraničných misiách (áno, nerobia to zadarmo), ale čo ten zvyšok? Stoja ma (a aj Vás ostatných daňových poplatníkov) priemerne 129€, čo je dokonca viac ako nás stojí polícia (ktorá je z pohľadu reálneho občana určite dôležitejšou a potrebnejšou službou).

Položka „Informatizácia spoločnosti“, suma 36€.

Informatizácia spoločnosti za 36€ na hlavu? Mnohí z tých plátcov (daňových poplatníkov) ani netušia, čo tie slová znamenajú. Ja tuším. A viem, že tých 36€ na hlavu sú peniaze určené „hore komínom“. Mne bude stačiť ak si za každú zlepšenú službu (hoci aj podporenú „informatizáciou“) na akomkoľvek úrade zaplatím. Mimochodom, neplatíme za mnohé z nich už aj teraz? A nie sú mnohé z nich v biednej kvalite?

Položka „Výber daní a ciel“, suma 31€.

Výber daní a ciel za 31€ na hlavu? To budú asi tie desiatky daňových a colných úradov v každom väčšom meste, to budú tie sabotérske pokusy o kadejaké nefunkčné, ale o to drahšie daňové systémy, sťahovania z „nevyhovujúcich“ priestorov do priestorov patriacich (úplne náhodou) spriazneným straníckym podnikateľom, atď., atp.

Položka „Podpora energetiky a inovácií“, suma 17€.

17€ na hlavu za akúsi podporu energetiky a inovácií? Čo je toto za zvrátenosť? Ja ako občan si za energiu platím. Rovnako ako si platím za mlieko, chlieb, či knihy. Nech si energetické firmy inovujú ako chcú. Tieto náklady si predsa premietnu do cien tak či tak. A občan si odloží v priemere o 17€ viac pod vankúš, ktoré potom možno (opakujem – možno) minie na kúpu „inovovaných“ energetických služieb.

Položka „Invalidné poistenie“, suma 143€.

Je to až také scestné ak by sme sa voči invalidite mohli poistiť, rovnako ako proti vyhoreniu, či havárii na ceste? Tí zodpovední, pesimisti a prezieraví by sa za oných ušetrených priemerných 143€ poistili a tí ostatní (nezodpovední, alebo dobrodruhovia) by to nechali tak. Spýtajte sa vo svojom okolí, tých chudákov, ktorí sú na spomínanú existujúcu invalidnú starostlivosť od štátu odkázaní, ako to chodí. Horšie to byť snáď už ani nemôže. A za to od nás požadujú 143€. Služba biedna, cena nemalá.

Položka „Činnosť mestských úradov“, suma 136€.

136€ dávame každý (aj tí čo ešte nepracujú, už nepracujú, zatiaľ nepracujú alebo nemajú vôbec v pláne pracovať) na činnosť mestských úradov. Málo, či veľa? Neviem. Ale viem, že spomínanú „činnosť“ mestských úradov zabezpečuje až príliš veľa ľudí, poslancov, námestníkov, starostov, primátorov, referentov, a že spomínaná činnosť je spravidla nevyhovujúca, nekvalitná, zbytočná, ale za to spravidla predražená. Mestské podniky fungujú vo väčšine tak, že v konkurenčnom prostredí by neobstáli (výkonných pracovníkov málo, za to riadiacich požehnane). Všetko toto (áno aj verejnú dopravu) by vedeli zabezpečiť komerčné firmy, ako sa už v mnohých prípadoch ukázalo.

Položka „Iné“, suma 782€.

Položka „iné“ je za 782€ na hlavu. Strašná suma. Pre daňového poplatníka dokonca (z vyššie popísaného princípu) ešte o čosi vyššia. Čo sa pod „iné“ skrýva, nevedno. Možno aj výskum mimozemských civilizácii. Ale určite veľká časť aj z týchto 782€ sa stráca v štátnej kase cez rôzne „diery“, ako možno slušne nazvať ono „turecké“ hospodárenie s cudzími peniazmi, ktoré nám tu roky predvádzajú dosadení štátni úradnici (a politici), nech už sú sprava, zľava alebo zo stredu.

Položka „Členstvo v EÚ“, suma 116€.

No a čo členstvo v EU za 116€ na hlavu? Ja osobne chcem aby táto krajina bola rovnocenným partnerom, normálnych (alebo aspoň k normálu sa približujúcich) krajín. Určite sa však nájdu aj takí, ktorí by boli radšej súčasťou iných (bizarnejších) zoskupení. To či je 116€ na hlavu veľa alebo málo, neviem. Ale tiež viem, že EÚ rozhadzuje tieto peniaze plnými priehrštiami. Začalo to rôznymi európskymi fondami a dotáciami, kedy výstavba lavičky v parku je za 10000€, zatiaľ, čo šikovný majster (alebo firma) by to urobili za 1000€ už aj so ziskom, a končí to nezmyselným nalievaním mojích (aj Vaších milí daňoví poplatníci) peňazí do krajín, ktoré nechcú rozumne hospodáriť. Takže 116€ bude určite zbytočne veľa, pretože sa používa na veľa zbytočností. A keď tieto zbytočnosti vidno na povrchu, čo sa potom ešte skrýva pod ním?

Položka „Úroky a správa štátneho dlhu“, suma 224€.

No a „úroky a správa štátneho dlhu“ za 224€? To už je len daň za už spomínaných dosadených štátnych úradníkov, rôznych straníckych odborníkov a hlavne politikov, ktorí „vytyčovali“ smerovanie spoločnosti a krajiny. Tých sme si, ale (našťastie) volili my samy, takže tento dlh teraz musíme splatiť. Nič sa nedá robiť. To je, ako keď Vám malý syn rozbije susedové okno. Musíte ho zaplatiť. Ale potom väčšinou nasleduje päť a dvadsať (alebo menej) na zadok. A to z jediného dôvodu – aby sa to už na budúce nestalo. Aby tento nespratník vedel, že sa to nemá. No a čo naši politici? Ako prídu k tomu, že takto sa to nemá?