Trhy nezlyhávajú

Asi každý, kto sa na nejakom stupni vzdelania stretol s predmetom aspoň vzdialene sa dotýkajúcim verejnej správy, bol poučený, že jeden z hlavných dôvodov existencie štátu sú trhové zlyhania. Štát vraj musí naprávať chyby, ktoré na trhu bez jeho asistencie vznikajú. Bez dozoru všemocného štátu, o ktorom sa tak nejako navyše predpokladá, že okrem svojej všemocnosti je aj vševedúci, by vraj trh nemohol fungovať a v žiadnom prípade by nemohol plniť svoju spoločenskú funkciu. To je v kocke praktické zdôvodnenie štátnych zásahov. A úradníci príslušných regulačných inštitúcií sú samozrejme pripravení kedykoľvek odhaliť trhové zlyhanie v tom či onom odvetví a snažia sa, ako im len sily stačia, vrátiť trh späť do prirodzených koľají. Čo by sme si len bez nich počali! Takéto nazeranie na trh je však úplne v rozpore s realitou - s tým, čo pojem "TRH" skutočne označuje. Čo pokladajú etatisti za trhové zlyhanie si môžeme ilustrovať na čerstvom príklade. Český telekomunikačný úrad dospel k záveru, že český trh telekomunikácií nefunguje - mobilní operátori neznižujú ceny, hoci ich náklady za poslednú dobu klesli. Trh je tu vraj veľmi nepružný, jednotliví operátori majú svoje segmenty zákazníkov viacmenej pevne rozdelené, každý sa snaží orientovať na určitý typ koncových zákazníkov a tí potom spravidla svojho operátora nemenia a mlčky prijímajú ceny, s ktorými však vôbec nie sú spokojní. A pretože si operátori tunajší trh už rozdelili a nasýtili ho, je takmer nemožné, aby na toto územie vstúpila ďalšia telekomunikačná spoločnosť, ktorej by sa mohlo podariť s cenami zahýbať. Český telekomunikačný úrad tak hrozí, že bude nutné pristúpiť k cenovej regulácii. Vo svetle tejto situácie je teda možné tvrdiť, že trh by, podľa zástancov štátnych regulácií, mal vždy zaistiť koncové ceny podľa nákladov podnikateľa, mal by neustále nútiť zákazníkov reagovať na zmeny cien a meniť podľa toho svoje dlhodobé zmluvy. Ak zákazníci na ceny nereagujú dostatočne pružne a teda podnikatelia nemajú potrebu znižovať výrazne ceny, je to vraj znakom trhového zlyhania. To je samozrejme niečím úplne fantastickým. Všeobecne možno s nadsádzkou tvrdiť, že trh zlyhá vtedy, ak nenapĺňa tie najdivokejšie sny a priania obhajcov štátnych regulácií. Takýto postoj je v zásade vyústením dvoch úzko spolu súvisiacich predpokladov: averzia voči slobode jednotlivca a úplné nepochopenie pojmu trh. Etatisti sa domnievajú, že trh má v prvom rade napĺňať verejný záujem a poskytovať pracovné miesta, statky a služby, bez ohľadu na želania a preferencie podnikateľov. Vyzdvihujú tzv. spoločenskú funkciu trhu a so súkromným záujmom výrobcov sú ochotní sa len do určitej miery zmieriť, ako s niečím trpeným a nutným. A pretože sa etatisti tvária, že iba oni sú ústami verejného záujmu, formulujú na základe svojich subjektívnych predstáv, ako by sa mal trh správať. Ak sa chová inak, okamžite s varovne vztýčeným prstom hovoria o jeho zlyhaní. Nenávidia slobodu, pretože tá ľuďom umožňuje konať podľa svojich vlastných záujmov a cieľov, bez ohľadu na to, čo si o tom myslia úradníci regulačných inštitúcií. Sloboda je pre nich niečím podozrivým, pretože každý deň dáva etatistom pocítiť, že ich predstavy nemajú v správaní zákazníkov žiadnu oporu. A každý deň etatisti ľutujú, že (zatiaľ) nie je možné pripraviť ľudí o slobodu úplne - majú však v rukách nástroje, ktorým môžu producentov a zákazníkov donútiť správať sa aspoň do určitej miery tak, ako si oni, etatisti, želajú. A pretože majú za sebou silnú podporu propagandy, nakoniec bude väčšina verejnosti kvitovať zavedenie regulácie s vďakou. Trh však nie je nič iné, než slobodná smena hodnôt. Nič viac. Keď ľudia dobrovoľne vymieňajú nejaké svoje hodnoty, potom sa vždy vzdávajú hodnoty nižšej, aby získali hodnotu vyššiu. Obe strany tak prirodzene dosiahnu zisk - sú na tom lepšie ako pred uskutočnením výmeny. Ak by pre jednu zo strán bola smena nevýhodná a znamenala by vzdanie sa vyššej hodnoty výmenou za nižšiu, potom samozrejme ku zmene vôbec nedôjde. Smenu je skrátka možné uskutočniť alebo neuskutočniť, ale v žiadnom prípade nemôže zlyhať. Iste, každý by si prial získať čo najviac, ale nie je to možné. Môže získať len to, čo je protistrana ochotná ponúknuť - v opačnom prípade by nešlo o princíp obchodu, ale o obetovanie. Ak niekto nie je na trhu schopný výmenou získať niečo viac, než ponúka druhá strana, alebo dokonca niečo, čo vôbec nikto neponúka, znamená to snáď zlyhanie trhu? Podľa etatistov nepochybne áno, aj keď samozrejme v tomto svojom postoji nie sú úplne dôslední a nemeria strany ponuky a dopytu rovnakým metrom. Zlyhanie trhu sa vždy bez výnimky definuje ako jav spôsobený výlučne komerčnými firmami, ktoré, podľa predstáv etatistov, dostatočne neplnia želania spotrebiteľov. Ak by sa o nejaké ovplyvňovanie trhu pokúšali sami spotrebitelia, napríklad pomocou hromadného bojkotu, štátu to nijak vadiť nebude a rôzne organizácie hrajúce si na ochrancu spotrebiteľov tomu budú tlieskať. Avšak pretože sa ceny nachádzajú (ak sa nebráni prirodzeným trhovým mechanizmom) vždy tam, kde ich spotrebitelia, bez ohľadu na ich reptania, chcú mať, žiadny bojkot nemá zmysel a organizátori takýchto bojkotov sa stretávajú skôr s nezáujmom verejnosti. Pojem zlyhania trhu je skrátka palicou, ktorú si etatisti vždy nájdu, ak chcú biť podnikateľa za to, že si zvolil sledovať svoj vlastný zisk. Trochu iná situácia, ktorá však nie je etatistmi definovaná ako trhové zlyhanie, nastane, ak jedna zo strán odmietne konať na základe princípu obchodu a uchýli sa k násiliu. Nemám tu na mysli zanedbateľnú hŕstku podvodníkov, ale firmy, ktoré sa snažia o nezaslúžený zisk s podporou štátu. Jeden príklad za všetky? Skúste si niekde kúpiť stowattovú žiarovku. Aj keby ste bohvieako chceli, štát vám to zakazuje a namiesto toho vás donúti kúpiť si drahú tzv. úspornú žiarivku, ktorú by ste si inak asi vôbec nevybrali. Štát tak vytvára výhodu pre určitý typ výrobcov tým, že vyraďuje z trhu konkurenciu. Nič také sa nedá dosiahnuť bez asistencie štátneho násilia. Z toho vyplýva, že jediný, kto môže ničiť slobodnú smenu hodnôt, je štát, nie samy firmy. Na slobodnom trhu nemôže vzniknúť žiadny nátlakový monopol, ktorý by mohol násilím vyradiť konkurenciu z hry a zákazníkom vnútiť neprijateľné podmienky. Veľmi rýchlo by sa objavila firma, ktorá by priania zákazníkov vyšla v ústrety. Rozprávky o násilnom zabránení vstupu takýchto firiem na trh sú na míle vzdialené od pravdy. Bez asistencie štátnych regulácií šitých na mieru vybraným spriateleným firmám nemožno žiadnemu podnikateľskému subjektu zabrániť, aby sa pokúsil vyhovieť želaniam zákazníkov lepšie, než sa do doteraz darilo zavedenému monopolu. Pre príklad nemusíme chodiť ďaleko - stačí si spomenúť, ako sa štát pokúša šikanovať spoločnosť Student Agency, ktorá sa rozhodla konkurovať štátom a miestnou samosprávou dotovaným (a podľa toho tiež fungujúcim) autobusovým spoločnostiam a čo viac, dokonca sa snaží zhodiť z božského piedestálu aj České dráhy - čo je skutočný príklad štátom posväteného monopolu. Telekomunikačný úrad samozrejme nemá žiadnu možnosť, ako by mohol posúdiť, či mobilní operátori poskytujú svoje služby za "prijateľné ceny". Môže a tiež tak robí, len odvodzovať z výšky ich nákladov. Aj tu sa ukazuje, ako falošne úradníci regulačných inštitúcií chápu trh. Ak sú zákazníci ochotní platiť súčasné ceny a ich ochota meniť pružne operátormi podľa toho, ako sa vyvíjajú ceny, nie je jediný dôvod, prečo by sa mali ceny hýbať dole presne podľa toho, ako klesajú náklady. Ceny za volania sú v súčasnej dobe tak nízke, že pre zákazníkov jednoducho nepredstavujú veľký dôvod, prečo by mali operátora meniť a ušetriť mesačne rádovo pár eur. Aj takéto kritériá človek zahŕňa do svojho rozhodovania, keď sa pokúša meniť hodnoty a zúčastniť sa trhu. Ak operátori ponúkajú ceny, ktoré sa zákazníkom zdajú byť relatívne nízke, potom by zmena operátora znamenajúca ušetrenie zanedbateľnej sumy v skutočnosti znamenala zníženie hodnoty, ktorú zákazník výmenou získal. A bolo by povýšenecké vyhlasovať, že by zákazníci mali konať inak - tak, ako si želajú regulátori. Ľudia samozrejme často vyhlasujú, že im ceny (nielen u telefónnych operátorov, ale napríklad aj u bánk) pripadajú príliš vysoké. Avšak prázdne táranie a nadávanie, to nie je trh. Skutočné preferencie a záujmy sa vynoria na povrch až vtedy, keď skutočne dôjde na smenu. V tej chvíli človek skutočne jedná, bez ohľadu na to, čo neskôr niekde pri pive prehlasuje... Ak sa ľudia vôbec nepokúsia meniť operátorov podľa ceny, alebo inak pružne korigovať svoje správanie zákazníka, potom je ich možné prirovnať snáď len k malým, nesamostatným a rozmaznaným deťom, ktoré vykrikujú, že niečo chcú a čakajú, že to dostanú. Kým malé deti sa svojím plačom pokúšajú obmäkčiť rodičia, dospelí ľudia nariekajú nad cenami a požadujú, aby im ich prianie vyplnil všemocný opatrovateľský štát. Častý argument, že telefonovanie je dnes niečím, bez čoho sa človek nezaobíde a teda sú zákazníci vydaní telefónnym spoločnostiam na milosť a nemilosť, nemôže obstáť. Ak by tomu totiž tak bolo, mohli by firmy bez problémov ceny sústavne zvyšovať - ​​pretože ľudia predsa telefonovať a esemeskovať musia. To sa očividne nedeje. V porovnaní s kvalitou a šírkou služieb možno naopak povedať, že ceny sa skôr znižujú a dnes sa nachádzajú, ako už bolo povedané vyššie, tak nízko, že akékoľvek ďalšie zníženie by už bolo mimo rozlišovaciu schopnosť zákazníkov. Prečo by teda mobilní operátori mali znižovať ceny? A prečo by k tomu mali byť nútení? Nebojuje nakoniec štát v skutočnosti nie proti "príliš vysokým cenám", ale skôr proti vysokým ziskom? Pre úradníkov, ktorí spravidla nikdy nič sami nevyprodukovali a ich živobytie závisí na daňovej konfiškácii, je zisk niečím podozrivým, v úplnej zhode so všeobecnou predstavou o podnikateľovi ako o nenásytnom vydriduchovi, ktorý sa snaží kdekoho ošklbať. Rovnako ako zástancovia štátnych zásahov nenávidia slobodu jednotlivca a trh, správajú rovnakú zášť k tomu, čo sloboda a trh umožňuje: pokúsiť sa o maximalizáciu svojho zisku. Podnikatelia by predsa, ako sa často tvrdí, nemali usilovať o čo najvyšší zisk - ten by mal byť primeraný. Ak sa zdá byť príliš vysoký, trh zlyhal a úrady musia zakročiť. Snaha zakryť tento skutočný motív, teda nenávisť k zisku, rádoby ušľachtilým motívom je nanajvýš pokrytecká. Štátu je predsa jedno, aké koncové ceny zákazníci platia. Je to predsa dnešný štát, ktorý sa všemožne snaží, či už daňami alebo inými zásahmi, ceny tovarov a služieb zvyšovať a na prirodzenej, slobodnej smene hodnôt nehanebne parazitovať. Nie telekomunikačné spoločnosti, ale štát, sa stavia proti trhu. Už samotná existencia telekomunikačného úradu, ktorý okrem iného ​​rozhoduje o rozdelení frekvencií, stavia sa do roly ich majiteľa a fakticky rozhoduje o tom, aká firma a za akých podmienok smie vstúpiť na telekomunikačný trh, je s trhom úplne nezlučiteľná. Každá ďalšia regulácia bude znamenať len zmenšenie priestoru pre slobodnú smenu. Platí to v akejkoľvek oblasti trhu - od predaja žiaroviek až po poskytovanie telekomunikačných služieb. Ak telekomunikačný úrad pristúpi k regulácii koncových cien, môžeme sa len domýšľať, aké to bude mať dôsledky pre zákazníkov. Pretože, ako sme si ukázali vyššie, sloboda voľby vždy znamená maximalizáciu úžitku na základe preferencií spotrebiteľov, bude cenová regulácia znamenať zníženie tohto úžitku - napríklad tým, že pri násilne znížených cenách, pod hladinu, ktorú sú zákazníci ochotní akceptovať, budú mať telekomunikačné spoločnosti ďaleko menšiu vôľu ku skvalitňovaniu služieb. Preložené z článku: Luboš Zálom - Trhy neselhávají.