Štátny mlynček na lacné potraviny

Vládne zásahy do cien potravín sľubujú ochranu peňaženiek, no v praxi vedú k presnému opaku. Každá nová regulácia, zákaz zliav či mimoriadny odvod obchodníkom iba zvyšuje náklady a obmedzuje konkurenciu, čo zákazník pocíti pri pokladnici. Porovnanie reálnych dát z Eurostatu a susedných trhov ukazuje, že lacnejšie regály nevytvára ministerská pečiatka, ale slobodný trh.

Keď sa pred kamerami zídu politici, aby vyhlásili neúprosný boj dražobe, skúsený spotrebiteľ inštinktívne chytá peňaženku. Politická moc pozná na každý hospodársky problém iba jedno kladivo: zákaz, daň alebo úradný dekrét. Štát sa tvári ako záchranca rodinných rozpočtov, no v skutočnosti je hlavným strojcom drahých regálov.

Cena v obchode nie je svojvoľné číslo, ktoré si predavač ráno vymyslí pri káve. Predstavuje signál miliónov každodenných rozhodnutí zákazníkov a dodávateľov o skutočnej vzácnosti surovín, energií a dopravy. Keď do tohto jemného mechanizmu vstúpi úradník s ministerským perom, výsledkom nie je lacnejší chlieb, ale rozvrat celej logistiky.

Základné pravidlo ekonómie platí bez ohľadu na politické sľuby. Každé vládne opatrenie, ktoré predajcovi zvýši náklady alebo z trhu vyženie konkurenciu, sa zákonite premietne do účtenky. Pokladnica v obchode je totiž len konečnou zastávkou, kde zákazník zaplatí všetky nápady vládnej moci do posledného centu.

Odvod z obratu ako trest za predaj potravín

Názornou ukážkou tohto prístupu bol povestný osobitný odvod obchodných reťazcov z konca roka 2018. Vládni plánovači vtedy prišli s nápadom zdaniť veľké predajne sadzbou 2,5 percenta z čistého obratu. Zákon č. 385/2018 Z. z. mal údajne zobrať peniaze nadnárodným kolosom a presunúť ich domácim poľnohospodárom.

Rozprávka pre voličov tvrdila, že daň zaplatia reťazce zo ziskov a bežný človek nič nepocíti. Súdruhovia v Bratislave však ignorovali fakt, že daň z obratu je priamym nákladom na každý predaný rožok. Odvod sa platil z čistého obratu, nie zo zisku, takže predajňa s tenkou maržou ho odvádzala aj v roku, keď nezarobila nič. Štát si vybral svoje bez ohľadu na to, ako obchod hospodáril.

Súdruh Danko vtedy zákon presadil aj cez veto prezidenta Kisku. Hlava štátu zákon vrátila 12. decembra 2018, poslanci veto prelomili hneď na druhý deň 78 hlasmi. Reťazce však nemali čarovný mešec. Obchodné siete museli novú štátnu daň okamžite premietnuť do vyšších cien na pultoch, inak by skončili v strate. Zákazník tak pri pokladnici sponzoroval ďalší vládny experiment.

Zákon navyše obsahoval účelové výnimky, aby ušetril domáce aliancie a zasiahol najmä zahraničnú konkurenciu. Netrvalo dlho a ozvala sa Európska komisia. Brusel spustil vyšetrovanie pre podozrenie z nelegálnej štátnej pomoci a predbežným opatrením účinnosť zákona pozastavil. Z veľkého víťazstva nad reťazcami sa zo dňa na deň stala medzinárodná hanba.

V apríli 2019 parlament celý odvod potichu zrušil v skrátenom legislatívnom konaní. Trvalo to sotva pár mesiacov, no neistota, náklady na právnikov a preceňovanie tovarov už v ekonomike napáchali škody. Zásah dokázal, že uvaliť novú daň na distribúciu tovaru a čakať nižšie ceny vyžaduje mimoriadnu dávku ekonomickej slepoty.

Papierová vojna o letáky a zákaz lacných nákupov

Kým sa obratový odvod rušil, úradnícky aparát už mal prichystaný ďalší nástroj: vynucovanie vlastenectva na papieri. Poslaneckým pozmeňujúcim návrhom k zákonu č. 91/2019 Z. z. parlament nepriamo novelizoval zákon o potravinách a nariadil, že každý propagačný leták musí obsahovať minimálne 50 percent slovenských produktov. Schválil ho 28. marca 2019, teda ešte týždeň pred tým, ako sa zbavil odvodu, a povinnosť začala platiť od 1. mája 2019. Politici verili, že ak predpíšu obsah letákov, ľudia začnú povinne nakupovať domáce výrobky.

Pre predajcov to bola logistická nočná mora. V zimných mesiacoch, keď je domácej zeleniny a ovocia nedostatok, museli reťazce vymýšľať zúfalé kľučky. Niektoré siete do letákov umiestňovali miniatúrne ikony slovenských výrobkov len preto, aby vyhoveli litere zákona. Namiesto voľnej súťaže v kvalite začali inšpektori skúmať percentá plochy papiera.

Umelé kvóty a letáková buzerácia iba obmedzujú konkurenciu a chránia drahších domácich dodávateľov pred vonkajším tlakom. Európska komisia začala prešetrovanie na podnet obchodných združení a v júli 2020 oznámila výhrady pre porušenie voľného pohybu tovaru. Povinnú polovicu letáka štát napriek tomu vypustil až novelou č. 211/2022 Z. z. s účinnosťou od 1. júla 2022 a nahradil ju povinnosťou uvádzať v letáku percentuálny podiel slovenských potravín. Chuť diktovať obchodné podmienky teda nezmizla, iba si našla menej nápadnú formu.

Ten istý zákon č. 91/2019 Z. z. o neprimeraných podmienkach v obchode s potravinami priniesol aj tvrdší kaliber. Ministerstvo pôdohospodárstva sa chválilo, že eliminuje vyše 40 nekalých praktík, a medzi nimi vyniká zákaz predávať potraviny spotrebiteľovi pod nákupnú cenu. Úradníci predajcom zakázali ponúknuť tovar so zľavou, ktorá by klesla pod úroveň, za ktorú ho kúpili od dodávateľa.

Tento krok vláda odôvodnila obranou pred dravými praktikami reťazcov. V trhovej ekonomike je však predaj vybraného tovaru s minimálnym ziskom alebo so stratou úplne bežný. Obchodník ním priláka zákazníka do predajne s vedomím, že ten si kúpi aj iné položky. Pre kupujúceho to znamená reálnu úsporu, no pre štátny dozor neprípustný hriech.

Zákaz predaja pod nákupnú cenu navyše trestá výpredaje tovarov pred uplynutím dátumu spotreby. Ak obchodník nemôže zlacniť tovar podľa vlastného uváženia, radšej ho vyhodí. Namiesto lacnejšieho nákupu pre nízkopríjmové rodiny zabezpečil štátny dekrét len plnšie kontajnery za predajňami a vyššie priemerné ceny na regáloch.

Ostáva námietka, že bez štátnej ochrany veľké siete zlacnenými akciami zničia malé pekárne a večierky. Lenže malého predajcu nepoloží maslo v akcii, ale náklady, ktoré mu predpisuje štát: hygienické a evidenčné povinnosti, drahá regulácia práce a daň z každej platby. Reťazec si ich rozpočíta na stovky prevádzok, večierka na rohu ich platí z vlastného.

Mýtus o ochrane slabších a zrkadlo susedov

Zástancovia štátnych zásahov zvyknú namietať, že bez podobných zákazov by silné reťazce zlikvidovali slovenských poľnohospodárov a potom diktovali monopolné ceny. Podľa tejto tézy štát chráni domáceho výrobcu pred vydieraním nákupcov. Na prvé počutie to znie šľachetne, no v skutočnosti to popiera základné trhové vzťahy.

Obchod je dobrovoľná dohoda dvoch strán. Ak reťazec predá múku so stratou ako lákadlo, dodávateľ za ňu dostal plnú dohodnutú sumu. Zákaz takejto zľavy nepomáha poľnohospodárovi ani o jediný cent, iba berie spotrebiteľovi lacnejší nákup. Ak domáci výrobca nedokáže konkurovať cene zo zahraničia, príčinou nie je zlomyseľnosť obchodu, ale nízka produktivita.

Henry Hazlitt vo svojej knihe Ekonómia v jednej lekcii ukazuje, že vládne snahy o udržiavanie cien a ochranu producentov vždy vedú k deformáciám. Umelé držanie cien chráni neefektívnych výrobcov, ktorí viažu pôdu, kapitál a prácu na nerentabilnú produkciu. Spotrebitelia zaplatia viac a zostane im menej zdrojov na iné potreby, čo ochudobňuje celú spoločnosť.

Štátna ochrana navyše núti reťazce obchádzať domáci trh. Ak je nákup na Slovensku zviazaný desiatkami byrokratických reštrikcií a pokút, obchodník jednoducho nakúpi tovar v Poľsku či Maďarsku. Výsledkom ministerskej starostlivosti je vyprázdnenie domácej produkcie z regálov a drahší nákupný košík pre bežného človeka.

Rovnako naivná je viera, že lacnejšie jedlo zariadi zníženie DPH. Politici pred každými voľbami sľubujú nižšie sadzby na vybrané potraviny. Slovensko znížilo DPH na vymenované položky na 10 percent od januára 2016 a od januára 2020 zoznam rozšírilo o ďalšie vybrané potraviny. Znížená sadzba sa na cenovkách prejaví len minimálne, ak štát predajcom medzitým zvýši iné dane a odvody.

Predajca totiž nežije z tabuliek ministerstva financií. Do nákladov obchodu vstupujú drahšie energie, prudký rast minimálnej mzdy, príplatky za prácu v noci a po novom aj transakčná daň. Ak štát na jednej strane odpustí pár percent na dani z chleba, no na druhej strane zdvihne základnú DPH na 23 percent a zdaní platby, celkové náklady maloobchodu vzrastú.

Na sociálnych sieťach sa popri tom šíri legenda o lacnom Rakúsku. Politici radi ukazujú fotky z viedenských supermarketov a tvrdia, že slovenský zákazník je obeťou kartelu. Analytici inštitútu INESS však na dátach Eurostatu spočítali, že v roku 2022 boli potraviny v Rakúsku a Nemecku drahšie než na Slovensku o sedem percent. To je rozdiel, z ktorého sa reči o okrádaní slovenského zákazníka postaviť nedajú.

Rozdiel, ktorý ľudia vnímajú, nespočíva v cenovkách, ale v peňaženkách. Rakúsky pracovník má v priemere podstatne vyššiu čistú mzdu. Na naplnenie nákupného vozíka mu stačí odpracovať zlomok hodín v porovnaní so slovenským zamestnancom. Problémom našich obchodov teda nie sú prestrelené ceny, ale zaostávajúca produktivita a obrovské zaťaženie práce na Slovensku.

Cenovým kontrastom bolo donedávna Poľsko. Na dátach Eurostatu za rok 2022 vychádzali poľské potraviny zhruba o 28 percent lacnejšie než slovenské. Tento stav nezariadili varšavskí úradníci zákazom predaja pod cenu: Poľsko ťaží z domáceho trhu s vyše 36 miliónmi obyvateľov, z úspor z rozsahu a z mimoriadne ostrej konkurencie medzi dravými reťazcami. Náskok sa medzitým stenčil, podľa Eurostatu bolo Slovensko v roku 2025 pri potravinách a nealkoholických nápojoch 17 percent pod priemerom EÚ a druhé najlacnejšie v únii po Rumunsku.

Jediným skutočným liekom na drahé potraviny je otvorený trh, tvrdá konkurencia predajcov a odstránenie štátnych bariér. Pokiaľ budú súdruhovia v parlamente vymýšľať ďalšie odvody, kvóty a regulácie, v obchodoch bude naďalej draho. Ak má jedlo zlacnieť, štát musí prestať trestať úspešné reťazce, škrtnúť nezmyselné predpisy a nechať trh voľne dýchať.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Štátne regulácie

Vlastnú faktúru si napíšete za hodinu, poštára vám predpíše štát

S nástupom programovania pomocou umelej inteligencie si živnostník či malá firma dokážu napísať vlastný fakturačný systém za pár hodín a prakticky zadarmo. Slovenský štát sa však postaral o to, aby sa slobodná tvorba softvéru nevyplatila. Zavedením povinného inštitútu digitálneho poštára od roku 2027 vytvoril umelú bariéru, ktorá chráni etablované korporácie pred inováciami z trhu.

Martin Bulák

Štátne regulácie

Univerzálna pečiatka na štátne regulácie

Pojem trhové zlyhanie mal v ekonomickej teórii pôvodne presné a prísne vymedzenie. Dnes slúži vládnym úradníkom ako univerzálne alibi na regulácie cien, dotácie a nafukovanie byrokracie. Skutočným problémom pritom nebýva zlyhanie trhového mechanizmu, ale neschopnosť štátu rešpektovať základné zákony ponuky a dopytu.

Martin Bulák

Diskusia

Zatiaľ bez komentárov. Začnite diskusiu.