Takáčov potravinový patriotizmus: Drahšie rožky v mene štátnej sebestačnosti
Každý dobrovoľný nákup obohacuje obe strany, inak by k nemu nikdy nedošlo. Štátni úradníci a politici napriek tomu veria, že dovoz cudzích tovarov je národná prehra. Ako ukazuje základná ekonomická logika, výzvami na nákupný patriotizmus a clami neochránime vôbec nič, len všetkým zdražíme život.

Keď ráno vojdete do pekárne a položíte na pult desať centov za rožok, nedeje sa žiadna sociálna charita. V tej chvíli si jednoducho ceníte chrumkavé pečivo viac než mincu vo vrecku a pekár to vidí opačne. Dobrovoľná výmena nie je futbalový zápas, kde jeden vyhrá len vtedy, ak druhý odíde porazený.
Ak by obchod neprinášal okamžitý úžitok obom stranám, k žiadnej výmene by nedošlo. Nikto vás nenútil vytiahnuť peňaženku a nikto nenútil pekára piecť. Obaja odchádzate bohatší, než ste boli pred minútou, pretože ste získali to, čo malo pre vás v danom okamihu vyššiu hodnotu.
Lenže do tohto prirodzeného procesu pravidelne vstupuje štátna moc. V Bratislave sa ministri predháňajú vo výzvach na nákupný patriotizmus. Súdruh minister Takáč spustil marketingovú výzvu s alokáciou tri milióny eur a platobná agentúra z nej napokon poslala vyše dvoch miliónov eur 121 potravinárom. Oficiálne má ísť o to, aby sa slovenské výrobky zviditeľnili. Vetu o tom, že pridaná hodnota musí v čo najväčšej miere zostávať doma, povedal minister pri inej výzve, no melódia je v oboch prípadoch tá istá.
Bratislavskí aj bruselskí plánovači dodnes veria v merkantilistický blud, že vyvážať je cnosť a dovážať neospravedlniteľný hriech. Cudzie tovary vnímajú ako nepriateľskú inváziu a peniaze odchádzajúce za hranice ako národnú stratu. Akoby zabudli, že papierové bankovky sa nedajú jesť a ich zmysel spočíva len v tom, čo si za ne kúpime.
Reálne čísla im kazia plány. Podľa najnovšieho prieskumu Potravinárskej komory Slovenska, ktorý priniesol portál Retail magazín, dosahuje podiel vystavenia domácich potravín v obchodoch 40,4 percenta, teda presne toľko ako rok predtým. Pre úrady je to dôvod na dotačný poplach, pre zákazníka len dôkaz, že si slobodne vyberá pomer ceny a kvality.
Rothbardov statok a absurdita hraníc
Murray N. Rothbard ukázal absurditu týchto nápadov na príklade dvoch susedov, pána Jonesa a pána Smitha. Nájdete ho v knihe Power and Market, ktorá sa dnes vydáva v jednom zväzku s dielom Man, Economy, and State.
Jones vlastní usadlosť a zamestnáva Smitha. V istom momente podľahne ochranárskej ideológii a začne robotníkovi vysvetľovať, že peniaze musia zostať výlučne na ich pozemku. Všetko z vedľajšej farmy je podľa neho nebezpečná zahraničná konkurencia, ktorá ich oberá o prácu a sebestačnosť.
Rothbard ukazuje, že uvalenie tisícpercentného cla na tovary zvonku prinesie síce dokonalú sebestačnosť, lenže na úrovni holého prežitia. Obaja muži drú od úsvitu do súmraku a nezamestnanosť naozaj nepoznajú. Všetko, čo spotrebujú, si musia vyrobiť sami, a ich reálna životná úroveň sa preto zrúti.
Hranice na mape sú politickým výtvorom, nie ekonomickou kategóriou. Ak je výhodné vymeniť prebytok pšenice za soľ medzi dvoma susednými dedinami, prečo by to malo prestať dávať zmysel len preto, že medzi nimi leží colná čiara a úradná tabuľa so štátnym znakom?
Keby bola ochrana domáceho trhu cestou k bohatstvu, museli by sme ju uplatniť všade. Obyvatelia Trnavy by mali zakázať nákup mlieka z Oravy a každá ulica v Bratislave by si mala postaviť závoru pred susednou štvrťou. Výsledkom takejto absurdnej izolácie by nebola prosperita, ale okamžitá bieda.
Kto v skutočnosti platí za ochranu
Reči o podpore domácej produkcie znejú lákavo, no majú háčik. Milton Friedman postavil na ňom celú prednášku Free Trade: Producer vs. Consumer: záujmy výrobcov sú sústredené a organizované, záujmy spotrebiteľov rozptýlené medzi milióny ľudí. Kým skupiny výrobcov si dokážu vylobovať výhody, bežný človek nemá čas chodiť protestovať pre drahší liter mlieka.
Každé clo a každá umelá bariéra v obchode je v skutočnosti len skrytou daňou uvalenou na vlastných občanov. Ak štát uvalí clo na dovoz lacnejšej pšenice alebo hydiny, nezaplatí ho zahraničný farmár. Zaplatí ho slovenská rodina pri pokladnici. Účet za ministerskú ochranu vždy vyrovná domáci kupujúci.
Predstavme si rodinu, ktorá vďaka voľnému dovozu ušetrí na potravinách tridsať eur mesačne. Tieto peniaze sa nikde nestratia. Rodina ich minie inde: kúpi deťom knihy, zaplatí opravu auta alebo návštevu reštaurácie. Vytvorí tým kúpnu silu a pracovné miesta v iných, prirodzene produktívnych odvetviach.
Podpora neefektívnej domácej výroby zachráni miesta v jednom sektore len za cenu zániku príležitostí inde. Rozdiel spočíva v tom, že usmievavého domáceho producenta s ministerskou dotáciou vidno na tlačovke, zatiaľ čo nevzniknuté pracovné miesta v službách a obchode nikto do vládnych štatistík nezapíše.
Rovnako naivná je predstava, že peniaze minuté v cudzine navždy zmiznú. Zahraniční partneri predsa nepredávajú tovar preto, aby si naše eurá odkladali do šuplíka. Tieto peniaze sa vracajú späť vo forme nákupu tovarov z iných krajín, vrátane Slovenska. Obmedzením dovozu tak štát spoľahlivo priškrtí aj vlastný export.
Falošná karta strategickej sebestačnosti
Zástancovia štátneho dirigizmu tu pravidelne vyťahujú svoju najobľúbenejšiu námietku: Čo ak vypukne vojna alebo globálna kríza a medzinárodné reťazce skolabujú? Nemali by sme radšej doplácať na domáce fabriky, aby sme mali zaručené, že v núdzi nepomrieme od hladu?
Tento argument znie lákavo, no zamieňa nezávislosť s nebezpečnou zraniteľnosťou. Predstava, že malá krajina sa dokáže hermeticky uzavrieť a všetko si vyrobiť sama, patrí do minulých storočí. Potravinová sebestačnosť v modernom svete je čistá ilúzia, pretože žiadny traktor ani hnojivo nevzniknú bez medzinárodnej deľby práce.
Naše poľnohospodárstvo nevlastní ropné vrty na výrobu nafty, ložiská fosfátov na hnojivá ani linky na výrobu čipov do techniky. Keby sa hranice uzavreli, domáca produkcia by neskolabovala pre nedostatok pôdy, ale pre chýbajúce náhradné diely, elektrické rozvádzače a pohonné látky.
Kto volá po stopercentnej sebestačnosti, mal by na rovinu povedať, ako by vyzeral januárový regál. Zemiaky, kapusta a bravčová masť. Žiadne banány, citrusy, káva, ryža ani lacnejšia zelenina zo Španielska.
Skutočná odolnosť nevzniká tým, že sa uzamknete do pivnice a veríte, že úroda na malom políčku vydrží večne. Skutočná bezpečnosť spočíva v pestrej sieti rôznorodých dodávateľov. Keď úrodu v jednej krajine zničí sucho, otvorený trh dovezie obilie od susedov, ktorých počasie ušetrilo. Odstrihnúť sa od sveta znamená vystaviť sa fatálnemu riziku lokálneho výpadku.
Otvorenosť ako základ slovenskej prosperity
Pre Slovensko je táto otázka životne dôležitá. Podľa analýzy Inštitútu finančnej politiky patríme k najotvorenejším ekonomikám Európskej únie: vývoz u nás dosahuje približne 90 percent HDP, kým najväčšie krajiny únie vyvážajú okolo 30 percent svojej produkcie a Spojené štáty desať. Naša životná úroveň stojí na tom, že vyvážame priemyselné tovary a dovážame to, čo inde vyrobia lacnejšie.
Vyvolávať v takejto extrémne otvorenej ekonomike protekcionistické nálady znamená podpiľovať konár pod vlastným blahobytom. Milióny ľudí na Slovensku nežijú z predaja predraženej domácej zeleniny, ale z práce vo firmách zapojených do svetového obchodu. Akékoľvek colné bariéry by pre krajinu našej veľkosti znamenali rýchly hospodársky úpadok.
Keď súdruh Takáč rozdáva z peňazí daňovníkov milióny na marketingové schémy (v úradnom podaní má ísť o zviditeľnenie slovenských výrobkov), neobohacuje spoločnosť ani o jediný cent. Iba berie zdroje tým, ktorí obstoja v otvorenej súťaži, a presúva ich tým, ktorí sa spoliehajú na štátnu priazeň. Výsledkom sú len chudobnejšie rodiny a obmedzený výber.
Obchod je geniálny v tom, že si nevyžaduje politické prejavy, ministerské pečiatky ani falošný patriotizmus. Stačí dobrovoľná dohoda dvoch slobodných ľudí, z ktorých každý získa to, čo si cení viac. Súdruhovia v Bratislave by urobili najlepšie, keby z tohto vzťahu jednoducho vystúpili a nechali ľudí slobodne sa rozhodnúť, od koho a za koľko si kúpia svoj ranný rožok.



