Prečo rast HDP meria len obrat a ignoruje skutočné bohatstvo?

Každý štvrťrok zažívame na Slovensku rovnaký rituál. Štatistický úrad zverejní rýchly odhad rastu hrubého domáceho produktu, ministri si pripnú zásluhy na hruď a médiá hlásia úspech. Bežný občan v obchode pri platení nákupu pritom krúti hlavou, lebo jeho rodinná peňaženka žiadny ekonomický zázrak nepociťuje.

Tento rozpor nie je náhodný. Hrubý domáci produkt nie je mierou nášho bohatstva ani spokojnosti, ale ročným súčtom pridanej hodnoty, ktorá prešla cez trh alebo cez štátnu kasu. Nie je to obrat hospodárstva, ten je podstatne väčší, lebo medzispotreba sa odpočítava, aby sa predaje medzi firmami nerátali viackrát. Stále je to však iba tok za dvanásť mesiacov, nie stav majetku. Či tento pohyb peňazí priniesol ľuďom úžitok, alebo len zaplátal straty, štatistike neprekáža.

Nejde o žiadne kacírstvo, ale o fakt, pred ktorým varoval už autor moderného národného účtovníctva Simon Kuznets. Keď v roku 1934 predkladal americkému Senátu správu o národnom dôchodku, napísal varovanie, na ktoré politici okamžite zabudli:

„Blahobyt národa možno len sotva vyvodzovať z merania národného dôchodku.“

Rozbité okno ako motor štatistického rastu

Štatistika národných účtov totiž nerozlišuje medzi tvorbou novej hodnoty a nápravou zničenej existencie. Ak cez krajinu prehrmí povodeň, zaplaví domy a strhne mosty, z hľadiska skutočného bohatstva sme schudobneli. Majetok rodín za milióny eur sa za pár hodín premenil na sutiny a blato.

V ministerských výkazoch sa však odohrá pravý opak. Bager odpratávajúci nánosy, nákup nových tvárnic a stavebné práce znamenajú nové faktúry a výplaty. V štatistike národných účtov vyzerá odstraňovanie následkov katastrofy ako čistý ekonomický rast. Keby sme túto logiku prijali, motorom rozkvetu by bolo ničenie vlastných miest.

Je to starý ekonomický klam. Keď vandali porozbíjajú výklady na celej ulici, sklenár zarobí a vykázaný výkon hospodárstva poskočí, lenže mesto ako celok nezbohatlo. Len zaplatilo za opravu niečoho, čo predtým fungovalo. Rovnako peniaze, ktoré rodiny minuli na obnovu zničených striech, nemohli použiť na sporenie ani na rozvoj podnikania. Tok peňazí síce v grafe poskočil, no celková zásoba reálneho bohatstva a kapitálu v spoločnosti citeľne klesla.

Keď úradník tvorí hodnotu len tým, že stojí peniaze

Zvrátenosť sa naplno prejaví pri pohľade na to, ako európska metodika národných účtov ESA 2010 oceňuje štátnu správu. Na trhu je cena výsledkom dobrovoľnej dohody. Zákazník zaplatí iba vtedy, ak má pre neho kupovaná vec vyššiu hodnotu než peniaze, ktorých sa vzdáva. Trhová cena tak odráža obojstranný úžitok.

Pri štátnych úradoch však žiadne dobrovoľné ocenenie neexistuje. Nikto si nekupuje pokuty, formuláre ani ministerské smernice z vlastnej vôle. Tvorcovia národných účtov preto netrhovú produkciu štátu oceňujú jednoducho sumou nákladov, ktoré na ňu padli. Nariadenie ESA 2010 to v odseku 3.49 vymenúva presne: medzispotreba, odmeny zamestnancov, spotreba fixného kapitálu a ostatné dane z produkcie mínus subvencie. Inými slovami, čím viac rozpočet na úrad minie, tým väčšiu „produkciu“ úrad vykáže.

Ak ministerstvo zamestná ďalších tisíc úradníkov, ktorí si budú navzájom preposielať tabuľky, vykázaný ekonomický rast okamžite poskočí. Vznikla nejaká skutočná hodnota pre občanov? Ani náhodou. Štát iba odčerpal kapitál produktívnym ľuďom a prejedol ho v aparáte. Vo výslednom grafe sa však toto mrhanie tvári ako hospodársky úspech.

Na druhej strane stoja činnosti, ktoré spoločnosť obohacujú každý deň, no pre štatistikov sú neviditeľné. Starostlivosť o deti, varenie večere, oprava plota svojpomocne či susedská výpomoc neprechádzajú registračnou pokladnicou. Hoci tieto aktivity priamo zvyšujú kvalitu života, do HDP nepridajú ani jediný cent.

Ak si dvaja susedia navzájom zadarmo pokosia záhradu, štatistika HDP nezaznamená nič, no ak si rovnakú službu vyfaktúrujú a zdania, HDP zázračne narastie. Reálny stav sveta sa pritom nezmenil, tráva je pokosená rovnako. Podobne absurdný je pohľad na voľný čas. Ak človek pracuje menej, aby sa venoval rodine, optika národných účtov to vidí ako úpadok.

Aparát tak meria úspech jednotlivca iba podľa toho, do akej miery ho dokáže vtiahnuť do zdaniteľného peňažného obehu. Voľný čas a sebestačnosť sú z pohľadu plánovačov mankom, pretože z nich nemožno stiahnuť odvody ani financovať štátne prerozdeľovanie.

Takmer polovica ekonomiky v rukách prerozdeľovačov

Zástancovia súčasného nastavenia na tomto mieste namietnu, že HDP nikdy nemalo merať šťastie. Budú tvrdiť, že ide o praktický nástroj na meranie trhových aktivít a na plánovanie rozpočtov. Bez jedného súhrnného čísla by vraj štát nedokázal riadiť fiškálnu politiku ani odhadovať budúci výber daní pre verejné potreby.

Táto obhajoba však prehliada kľúčovú vlastnosť moci. Akonáhle sa štatistická miera stane hlavným politickým cieľom, prestáva byť spoľahlivým obrazom reality. Bruselskí aj bratislavskí súdruhovia neoptimalizujú podmienky pre vznik bohatstva, ale optimalizujú samotné číslo v tabuľke, ktorým sa chcú chváliť pred kamerami.

Najľahším spôsobom, ako vykázať rast v časoch útlmu, je vládne míňanie na dlh. Vzorec národných účtov neskúma, či peniaze smerovali do zmysluplnej fabriky alebo do armády referentov. Každé požičané euro premenené na vládny nákup sa okamžite pripočíta k vykázanému výkonu celého hospodárstva.

V Menej štátu dlhodobo upozorňujeme, že skutočnú veľkosť štátu najlepšie odhaľuje to, koľko zdrojov z ekonomiky odčerpá. Podľa analýzy Rady pre rozpočtovú zodpovednosť majú celkové verejné výdavky na Slovensku podľa schváleného rozpočtu na rok 2027 dosiahnuť 46,9 percenta HDP vrátane eurofondov. Samotná rada počíta s o čosi nižšími 46,6 percenta. V porovnaní s predkrízovým priemerom rokov 2016-2019, keď výdavky dosahovali 40 percent HDP, ide v oboch prípadoch o nárast o takmer sedem percentuálnych bodov.

Takmer polovica všetkého vykázaného ekonomického výkonu na Slovensku preteká cez ruky štátnych prerozdeľovačov. Rozpočtová rada navyše pripomína, že tento nárast nesmeroval do produktivity. Najviac pribudlo sociálne zabezpečenie, o 1,9 percentuálneho bodu, z toho starobné dôchodky vrátane trinásteho o 1,3 bodu, a zdravotníctvo o 1,7 bodu. Doprava, teda najmä investície do infraštruktúry, naopak klesla o 0,9 bodu. Narástli teda bežné výdavky, zatiaľ čo investície ubudli.

Európske porovnanie cez štatistiky Eurostatu pritom ukazuje, že Slovensko v tomto nie je výnimka, ale priemer. V roku 2024 tu verejné výdavky dosiahli 47,5 percenta HDP, zatiaľ čo priemer Európskej únie bol 49,1 percenta a v eurozóne 49,6 percenta. Francúzsko je na 57,3 percenta, Fínsko na 57,7 a Rakúsko na 55,2. To, že susedia míňajú ešte viac, však nie je obhajoba, ale diagnóza celého kontinentu. Susedné Česko vystačí so 42,9 percenta. Keď vláda hlási rast hospodárstva, oslavuje predovšetkým to, ako úspešne nafukuje vlastný rozpočet z cudzích peňazí.

Prečo ministerská optimalizácia čísla ničí skutočnú prosperitu

Skutočné bohatstvo nespočíva v tom, koľko peňazí za dvanásť mesiacov prebehne cez bankové účty. Bohatstvo predstavuje akumulovaný kapitál, moderné vybavenie firiem, úspory rodín a slobodné prostredie, ktoré umožňuje tvoriť hodnoty. Ide o nahromadený majetok, nie o rýchlosť, akou vláda dokáže točiť peniaze daňovníkov.

Ak štát v snahe vykázať rast zdaňuje ziskové podniky a zadlžuje sa na trhoch, vyjedá kapitálovú podstatu krajiny. Zdroje, ktoré mohli poslúžiť na technologické inovácie a vznik udržateľných pracovných miest, pohltí neproduktívna réžia aparátu. HDP síce vykáže uspokojivé číslo, no skutočné hospodárske základy chradnú.

Politika zameraná na slepé naháňanie HDP vytvára nebezpečnú ilúziu blahobytu tam, kde v skutočnosti prebieha prejedanie úspor a zadlžovanie budúcich generácií. Pripomína to rodinu, ktorá svoj úspech meria sumou minutou v reštauráciách a na opravu rozbitej strechy. Ak nákupy platí úverom a rozpredáva nábytok, nečaká ju bohatstvo, ale bankrot.

Prečo teda rast HDP nemeria naše bohatstvo? Odpoveď je jednoznačná: tento ukazovateľ meria iba prietok peňazí, nie reálny majetok a blahobyt. Kým budeme politikov hodnotiť podľa tohto čísla, budú nám dodávať to, v čom vynikajú - vyššie dane, drahé sanácie škôd a rastúci dlh. Skutočná prosperita nevzniká v ministerských tabuľkách, ale tam, kde štát nechá ľudí slobodne hospodáriť.