Štátom privilegované bankovníctvo destabilizuje hospodárstvo
Podľa Misesa je liberalizmus aplikovanou ekonómiou. Skutočne je ťažké vysloviť sa za sústavnú ochranu súkromného vlastníctva a štátne zásahy v tomto smere. Kto by už len chcel demotivovať spotrebiteľov, obmedzovať pokrok, ohrozovať prosperitu, zvyšovať nedobrovoľnú nezamestnanosť, spôsobovať chaos alebo ruinovať ľudí cez infláciu?
So svojim jedinečným dielom svojho druhu „Ľudské jednanie“ povýšil Mises kapitalizmus s implikáciami k pokroku a prosperite na novú úroveň chápania. Naviac k tomu zasadil socializmu smrteľnú ranu, keď v roku 1920 ukázal, že racionálne hospodárenie v socializme je z dôvodu chýbajúcich trhových cien nemožné.
Najrelevantnejší spôsob pre výkonosť obchodu však popísal Mises vo svojom diele „Teória peňazí a kreditu„. Mises nám v ňom ponúka pravdepodobne rozhodujúci kľúč v dnešnom boji za slobodu. V tomto diele rozvíja rakúsku teóriu konjunktúry a znázorňuje inflačné dopady papierových peňazí.
Mises sa týmto dotkol jedného zo základných pilierov štátnej moci. Pretože práve monetárny systém do veľkej miery vysvetľuje narastajúci úbytok slobody. Je to v monetárnom systéme, v ktorom aj po roku 1989 socializmus naďalej veselo pretrváva; s centrálnymi bankami, ktoré manipulujú množstvo peňazí a úrokové miery, so štátnymi sankciami a hyper-preregulovaným a privilegovaným finančným systémom.
Štátom privilegovaný systém frakčného bankovníctva destabilizuje hospodárstvo. Opakujúce sa cykly rastov a recesie demoralizujú ľudí, ktorí strácajú vieru v svoje vlastné schopnosti. Do veľkej miery potom dávaju toto za vinu trhu, a následne v krízových časoch volajú o pomoc „všemohúci“ štát. Pritom ničomu tak štát nedopomohol k existencii a tým aj k destabilizácii hospodárstva, ako týmto opakujúcim sa cyklom.
Úzko prepojená je s týmto Misesova obhajoba zlatého štandardu: „Zlatá mena chráni kúpnu silu obyvateľstva pred politikmi a je nezávislá na pohľadch majority na kolísajúce hospodárske výhľady. To sú jej prednosti.“ (Ľudské jednanie, 1940, S. 431)
Financovanie štátnych výdajov cez dane hovorí občanovi celkom jasne, že štátne „dary“ majú aj svoje náklady. Väčšina ľudí nechce platiť vyššie dane a spájajú si zvyšovanie daní so zbytočne vysokými štátnymi výdajmi. Alternatívne sa však štát môže financovať aj cez produkciu peňazí. Produkcia peňazí potom spôsobuje relatívny nárast cien. Ceny sú následne vyššie, ako by ináč boli, aj keď v absolútnom merítku môžu klesnúť. Vyššie ceny si ale potom ľudia už nespájajú s vyššími štátnymi výdajmi. Za vyššie ceny sa potom ľahko nájde mnoho obetných baránkov, ako napríklad odbory, ropní producenti alebo „chamtivé“ podniky.
Tým pádom je vždy väčší odpor proti štátnym výdajom vtedy, ak sú realizované cez vyššie dane, ako cez produkciu peňazí. Tým že sa zlato nedá vytlačiť, udržuje zlatý štandard disciplínu vlád a stáva sa tak valom proti nezodpovednému a nekontrolovateľnému štátnemu aparátu. Vskutku by tie dnešné záchranné akcie bez takejto meny „nanútených peňazí“ neboli možné. Nezodpovední byrokrati, prebujnený sociálny systém a indoktrinačný vzdelávací aparát so všetkými jeho nežiadúcimi účinkami na slobodu sa opierajú o nemateriálnu menu „nanútených peňazí“.
Stopercentný zlatý štandard by úplne znemožnil financovanie štátnych výdajov tlačením peňazí a rovnako by aj zamedzil vzniku Misesom popisovaných konjunktúrnych cyklov. Asi najhlavnejšie príčiny rastu štátu by boli tým eliminované. Následky nanútených peňazí a frakčného bankovníctva popisoval Mises teraz už pred 100 rokmi, kde poskytol zničujúce argumenty proti etatizmu a zasadil tak týmto pojednaním o peniazoch základný kameň svojmu životnému dielu.
Phillipp Bagus
profesor
Phillipp Bagus je členom vedeckého tímu „Ludwig von Mises Institut Deutschland“. Je profesorom na Univerzite Rey Juan Carlos v Madride. Publikuje v mnohých medzinárodných odborných časopisoch, ako Journal of Business Ethics, Independent Rewiew, American Journal of Economics and Sociology. Jeho kniha „Tragédia Eura“ sa vydala už v 12 jazykoch.
Zdroj: Das staatliche privilegierte Teildeckungsbankensystem destabilisiert die Marktwirtschaft.
peter ·
Som pozeral, ze Martin aky fajn clanok napisal. Dik za preklad!
Ján Zvolen ·
Centrálne banky sú najväčší štátny regulátor a sú Dôkazom ako štát zlyhavá. Zlyháva vo viacerých krajinách. Štát nevie byť silný...Preto je ho treba menej.
Igi ·
"Tým že sa zlato nedá vytlačiť"
To by si mal vysvetlit spanielom v 16-tom storoci... ze tie tony zlata, ktore z nicoho nic pribudli na trhu, vlastne neexistovali.
lolko ·
Vsak to bol dosledok upadku Spanielska, zbohatli len kratkodobo. Cena zlata sa znizila, resp. ceny ostatnych tovarov a komodit sa zvysili.
Momentalne taka situacia nemoze nastat, vsetky naleziska boli najdene, ostali len take, kde je tazba nerentabilna.
Produkcia zlata rastie kazdym rokom 2 %, co sa vcelku da... Samozrejme idealne by bolo keby bola konstatna.
Igi ·
"Momentalne taka situacia nemoze nastat, vsetky naleziska boli najdene"
Lol, tato veta pekne vystihuje sposob myslenia pisatelov tohto servera.
lolko ·
Nerozumiem, co si tym chcel povedat?
Popisovana situacia je malo pravdepodobna, nevidim na tomto argumente nic zvlastne...
Ci mas nejake ine informacie?
Julo ·
Vsak tak aj tato "aplikovaná ekonómia" dopadla.
Martin Bulák ·
Myslis ten preregulovany bankovy sektor? Daj este daky, dnes ti celkom ide. :-))
Julo ·
Skor neregulovany ako hovori Miklos,
http://www.tyzden.sk/casopis/2012/44/kto-zlyhal.html.
No ty si ten dialnici: Pozri stara , ti blazni idu vsetci v protismere.
peter ·
Nuz, co povie Miklos, musi byt pravda! Politici hovoria vzdy pravdu, ved preto su (j)elita naroda!
Inak ten vtip o tej dialnici je fajny, ale zial mam silny pocit, ze plati pre teba.
Julo ·
No vidis to je o dialnici nie o politikoch, ci Miklosovi na dialnici v pruhu idu jednym smero aj ti vlavo ci pravo, vyjma nejakeho exota, ktory nevie kde je sever.
Martin Bulák ·
Linkuješ na Kažimíra? Potom prajem pekný večer.
Julo ·
No vedel som ze sa chytis, tie rozhovory su dva, jeden s Miklosom a druhy s Kazimirom, piano je vidiet len jeden, nemas evro patdesiat , komu neni vzhuru dano...
Martin Bulák ·
Linkuješ na Mikloša? Potom prajem pekný večer.
Alexios II. ·
Z uvedených slov sa zdá vyplývať, že za hospodárske cykly môže štát. Bolo by však užitočné si zistiť, koľko hospodárskych cyklov, v akej hĺbke a s akými dôsledkami, bolo v 19. storočí; ostatne inak by Marx nevypracoval popis kapitalizmu a jeho kríz z nadvýroby (a to už bez ohľadu na to, čo si o Marxovej tvorbe môžeme myslieť). Je to práve 19. storočie, ktoré dnešní trhoví fundamentalisti pokladajú za najnádejnejšie obdobie ľudských dejín. A aj veľkej hospodárskej kríze predchádzalo obdobie prakticky nulových zásahov štátu a Zlatý štandard bol vtedy ešte realitou.
Kuriózne je, že najväčší hospodársky rozmach v dejinách sa udial po skončení 2. svetovej vojny a trval zhruba 20 rokov v USA a v západnej Európe. Ako je to možné, ak išlo o obdobie budovania obludných a bohorúhačských kolosov, ako bolo dostupné zdravotné poistenie, rozmach regulovaného pracovného trhu, bezplatného školstva a nechutnej sociálnej siete? Ako k tomu prišiel chudák pracujúci, ktorý si už nemohol užívať slobodu svojho robotníckeho brlohu v Manchestri?
pali ·
to vies, na zaciatku pyramidy je vsetko pekne...
Alexios III. ·
Inak, spomenul som si ešte na jednu dosť podstatnú vec, ktorá našim trhovým fundamentalistom a modrým boľševikom uniká. Súvisí so zrušením Zlatého štandardu, ale je v protiklade s predstavou o tom, ako centrálne banky "tlačia" peniaze. Je síce pravda, že centrálne banky majú legálny monopol na kontrolu peňazí, ale sranda je, že väčšinu peňazí v ekonomike "netlačia" ony, ale komerčné banky, a to prostredníctvom úverového systému. Je asi pravda, že priemerný libertarián by s týmto javom zásadne nesúhlasil (ja sa k jeho správnosti neviem celkom kompetentne vyjadriť), ale ak chcete frflať na tlačenie peňazí, tak si treba uvedomiť aj túto súvislosť.
Martin Bulák ·
Možno by sa bolo najskôr zamyslieť nad tým, že kto tento stav legalizuje...