Salámová demokracia

Potravinársky priemysel sa otriasol v základoch. Je tomu viac ako mesiac, čo slovenské združenie mäsiarov a udenárov spôsobilo šok celej tunajšej spotrebiteľskej verejnosti. Niekoľko desaťročí kraľovala v obchodoch jediná schválená a doporučená Lovecká suchá saláma. Ale čas istôt sa definitívne skončil. Doterajšiu favoritku vystriedala Liptovská diétna. Vraj je chutnejšia a viac zodpovedá módnym trendom. Zomrel kráľ, nech žije kráľ.

Protesty na seba nenechali dlho čakať. Prvý sa ozval Zväz slovenských turistov. Suchá saláma je ideálna na výlety a stanovačky. Vydrží dlho čerstvá, na teploty nie je až tak citlivá. Ukázalo sa, že celá slovenská spotrebiteľská obec je veľmi konzervatívna. S Loveckou má každý Slovák asociovaných množstvo zážitkov a preto sa s ňou ťažko lúči. Nejeden nevinný bozk od spolužiačky na brannom cvičení bol po nej cítiť.

Ale aj progresívni salámisti dali o sebe vedieť. Diétna je vraj zdravšia. Je univerzálnejšia a preto sa s ňou dá pripraviť väčšie množstvo jedál ako so starou suchou salámou. Deti ju majú radšej. A o tie by nám malo ísť predovšetkým.

Gordický uzol bude musieť nakoniec rozťať ministerstvo salámy. To rozhodne, ktorý produkt bude povolený.

Pravdepodobne sa s konečným rozhodnutím ešte chvíľu počká. Francúzski gastronómovia práve finišujú s vývojom takzvanej ideálnej salámy, Salame normal superiore, ktorá bude najlepšie zosobňovať jedinečnosť európskej idei. Momentálne už prebiehajú záverečné testy. Tá bude potom jediná povolená v celej únii.

Že vám celá táto fikcia príde vtipná? Tak podobne som sa bavil minulý mesiac, keď kauza sused Žubajík dosahovala vrchol.

Rýchla rekapitulácia. Na Slovensku vyšiel nový šlabikár, ktorý obsahuje šokujúcu scénu na písmeno Ž. Rozvedená mamička Žofia sa sama stará o malého Žigmunda. Nad nimi v paneláku býva sused Žubajík. Ten chodí pravidelne pomáhať mamičke Žofke so žiarovkou … a s káblovou televíziou. Žubajík Žofiu požiada na záver textu o ruku. Happy-end.

Cely tento príbeh je okopírovaný z jednej scény filmu Big Lebowski (šlabikárový príbeh sa odohráva v televízií a sused Žubajík je ten vlasatý fešák, čo prišiel opraviť kábel). Len pochybujem, že sa to skončí svadbou. Ale to nie je dôležité.

Fakt, že sa v šlabikári spomína neúplná rodina, záletný sused a iné neideálnosti spôsobil, že minister školstva šlabikár prikázal prepracovať. A mne sa na jazyk tlačí jedna pálčivá otázka. Bol by až taký problém, keby sme mali jeden konzervatívny a jeden liberálny šlabikár?

Škola by sa sama rozhodla, ktorý bude používať. A prostredníctvom výberu školy by aj tak na koniec o správnom šlabikári pre svoje deti rozhodli rodičia. Dosiahli by sme ten ideálny stav, kedy by sa deti katolíckych rodičov učili čítať z konzervatívneho šlabikára a v aktovkách detí progresívnych mestských vrstiev by kraľovalo libido suseda Žubajíka. Opakom tohto trhového riešenia (kde sú spokojní všetci) je aktuálna demokratická realita (kde vždy existuje nespokojná menšina). Väčšina nanúti minorite jej voľbu. Ale na trhu väčšinu nikto neobmedzuje, pretože konzervatívci by mali aj tu svoj vysnený šlabikár. Jediným reálnym demokratickým benefitom teda je, že rodičia, ktorí by chceli pre svoje deti liberálny šlabikár, to majú zakázané. Mýlim sa ak poviem, že presne toto je pravým dôvodom celej komédie?

Na základe salámovej alegórie z úvodu článku si viem predstaviť, že trhové riešenie by sa nemuselo obmedzovať na dva druhy šlabikárov. V rámci gender-free ideológie, by namiesto Žubajíka mohla figurovať susedka Žanetka zo Žiliny, žienka s vlasmi ako žúžoľ, ktorá by hostila žinčicou všetkých potenciálnych ženíchov v žinžiaku. Prečo robiť lovcov len z chlapov? Šlabikárov môže byť nakoniec toľko, čo druhov salámy v mäsiarstve.

Ona predstava, že sa musíme rozhodnúť pre bielu, alebo čiernu je umelo nanútená práve demokraciou. Trh je pestrofarebný. Názorne si to človek uvedomí, keď prirovnáme celý verejný sektor k supermarketu.

Všetci vieme, aký široký sortiment sa nachádza v dnešnom trhovom supermarkete. Tak ten štátny vyzerá úplne ináč. S jednou demokraticky schválenou loveckou salámou, jedným demokraticky odsúhlaseným rožkom grahamovým, jedným demokratickým vínečkom bielym, račianskym výberom … A pár arašidov pre národnostné menšiny, nech nás majú za tolerantných. Však si to my starší ešte pamätáme z čias, keď produkcia potravín bola v rukách štátu.

Ale poďme ďalej. Ak si myslíte, ze si môžete v našom demokratickom a konsenzuálnom supermarkete nabrať svojvoľne mix schválených produktov do košíka, tak to sa sakramentsky mýlite! Môžete si slobodne zvoliť politickú stranu, ktorá má obsah vášho nákupného košíka v programe. Čiže vegetariáni majú svoje zeleninovo ovocné kombinácie, alkoholici vozíky naplnené chlastom. Ak ale ako vegetarián dávate prednosť avokádu pred uhorkami, tak máte jednoducho smolu. Alkoholická strana pivárov a vinárov nerozlišuje. Mäsožravcom pomer hovädziny a hydiny taktiež mixuje stranícky ideológ. A ak máte chuť na fondue, tak ste ako volič OKS všetkým na srandue.

A realita demokracie je nakoniec ešte čiernejšia ako predchádzajúci odstavec. Pretože vo voľbách vyhráva iba len jeden jediný nákupný vozík. Čiže je nakoniec úplne jedno, aké šmaky majú vo vozíku kulinárske strany, keď nakoniec vám voliči Smeru zvolia držkovú, fazuľový prívarok s fašírkou a malé pivo. Každý deň – ráno, na obed aj večer pre všetkých občanov.

Toť mechanizmus demokracie v kocke.

Keby som nebol lenivý a napísal tento článok pred mesiacom, keď bola kauza Žubajík aktuálna, tak by som na tomto mieste skončil. Ale novodobá slovenská Johanka z (J)arku, poslankyňa Helena Mezenská svojim aktuálnym interview otvorila ešte jednu tému, ktorú by sa patrilo v súvislosti s demokratickým nákupným vozíkom rozviesť.

Nespokojnosť občanov s obsahom potravín vo vozíku dosahuje v dnešnej dobe kritickú hranicu. Achillovou pätou je neustále sortiment produktov, ale Slovákov takisto trápi aj množstvo a kvalita tovaru. A táto všeobecná nespokojnosť vyprodukovala novodobých spasiteľov. Mantrou každého z nich je tzv, priama demokracia. Kandidátka na prezidenta, pani Mezenská v podstate okrem priamej demokracia a pár bežných politických klišé ani žiadny iný program nemá.

Čo priama demokracia znamená v praxi? Nič iné, len že o jedinej schválenej saláme (šlabikári) nebude už rozhodovať ministerstvo salámy (školstva), ale výsledok referenda. Kvalitatívne sa ale daná situácia žiadnym spôsobom nezmení. Menšina bude mať stále zakázanú svoju salámu (šlabikár), hoci tým väčšine žiadnym spôsobom neškodí. Znížením kvóra pre referendum (ďalší Mezenskej nápad) bude len o trošku jednoduchšie zase niečo minorite zakázať.

Priama demokracia v sebe obsahuje ešte jeden nebezpečný prvok. Valcujúca väčšina žije v ilúzii, že celá táto hra na slobodu je maximálne legitímna. Všetci predsa dostali možnosť sa vyjadriť. Dôležitou súčasťou demokratickej ilúzie je ešte naivná predstava, že potraviny v štátnom nákupnom vozíku sú zadarmo. A povinný demokratický vozík sa preto zväčšuje a zväčšuje, zatiaľ čo tovar voľne dostupný k nákupu z regálov postupne mizne. Čoraz viac ľudí odchádza zo supermarketu so smutným zistením, že ich obľúbený produkt si už nikdy nekúpia.

Čiže nie viac, ale menej salámovej demokracie. Nie menej, ale viac voľného trhu so salámou. Pretože čím menej budú voliči rozhodovať o druhých, tým viac slobody budú sami mať, keď sa budú pokúšať o vlastné šťastie.