Menej štátu… viac slobodyHľadať
Kapitalizmus

Prestaňte pracovať, začnite produkovať!

Martin Bulák7 min čítania51 komentárov

Čo je to zamestnanie? Zamestnanie je nadnesene povedané len vedľajší efekt základných potrieb každého z nás, ktorý je následne v zdravej slobodnej spoločnosti realizovaný cez napĺňanie aktuálnych potrieb trhu.

Neželaný vedľajší efekt?

Práca je to, čo sa nikomu nechce robiť.
T.G. MASARYK

Napriek všeobecne rozšírenému mýtu potreby tvorby pracovných miest, je reálne len málo ľudí, ktorí by na otázku ich ideálneho želaného stavu odpovedali svojim aktuálnym stavom, teda aktuálnym zamestnaním. A tým nemyslím hneď stav, v ktorom by nepracovali vôbec. Niektorí by sa radi videli niekde v dovolenkovej destinácii, ležiac na pláži s nohami v mori až do konca svojho života. No sú tu aj takí, ktorí by radi robili niečo iné, niečo čo ich baví, no s čím by sa len ťažko mohli reálne uživiť. Potom je tu samozrejme aj tá minorita, ktorá má prácu ktorá ich baví, je to ich ideálny stav a dokážu sa s ňou aj celkom slušne uživiť.

Základná otázka

Základná otázka znie, čo považujeme za prínosné pre nás, pre spoločnosť, pre rozvoj ľudstva – prácu, alebo produktivitu?

Toto je jeden zo základných problémov dnešnej spoločnosti, ktorý na prvý pohľad možno nie je ani tak badateľný, no stretávame sa s ním v každej oblasti.

Rozdiel medzi prácou ako takou a produktivitou je v tom, že práca predstavuje len určitú činnosť, pričom produktivita je prínosnou formou činnosti. Je to hodnota, ktorú človek alebo stroj vytvoril vďaka slobodnej kombinácii vo využití svojho času a kapitálu. V slobodnej spoločnosti predstavuje sloboda využívania kapitálu na jeho zhodnocovanie esenciálny prvok pre dosiahnutie rozvoja a prosperity.

Samotná práca môže byť ľubovoľná činnosť, pričom práca sama o sebe zostáva prácou aj keď je neproduktívna. Inými slovami, v zamestnaní môžeme pracovať aj vtedy, ak netvoríme žiadne hodnoty. Teda ak neprodukujeme. Môžeme vykopať hlbokú jamu a potom ju opätovne zahrabať. Vykonali sme prácu, dokonca ťažkú prácu. No aký mala táto ťažká práca prínos pre spoločnosť? Akú hodnotu sme vyprodukovali ťažkou prácou vykopania a opätovného zahrabania jamy? Žiadnu. Naša práca bola neproduktívna, nevytvorila žiadnu hodnotu, a teda bola úplne zbytočná. Prínosná je teda len produktívna práca alebo to môžeme nazvať aj užitočná práca.

Tým nie je myslená len nejaká produkcia hmotných statkov, ktoré môžeme vidieť, cítiť a dotknúť sa ich. To zahŕňa všetky produkty a služby požadované na slobodnom trhu.

Práca učiteľa je veľmi prínosná, ak dokáže svojim študentom odovzdať vedomosti a zručnosti, ktoré v neskoršom živote dokážu efektívne zhodnotiť vo svoj prospech. V slobodnom trhu vedia ľudia takéhoto učiteľa adekvátne ohodnotiť. Naopak v štátnom školstve slobodný trh neexistuje. Tým pádom nevieme spravodlivo ohodnotiť nikoho a oddeliť dobrých a horších učiteľov. A čo je najhoršie, plat poberajú aj takí, ktorí by sa v slobodnom trhu ako učitelia nikdy neuživili. V školstve sme si týmto zlikvidovali systém spravodlivého odmeňovania, kvôli čomu sa musia hľadať alternatívne (zväčša nespravodlivé) metódy odmeňovania.

Za neproduktívnu prácu by vás v slobodnom trhu reálne nik neodmenil. Ak ste raz nevyprodukovali NIČ, po tom “ničom” nemôže byť logicky ani dopyt. Nemôže vám za to ani nik zaplatiť. Ak sa to napriek tomu deje, znamená to, že trh je deformovaný. Deformovaný štátom.

Zamestnávať, zamestnávať, zamestnávať!

Každý človek žije z práce, ale nie každý z tej svojej.
O. FIŠER

Ešte donedávna nás štát presviedčal o tom, že zamestnávať všetkých ľudí, najlepšie nútene pod hrozbou sily nám prinesie nevídanú prosperitu. Nestalo sa. Napriek tomu táto politická manipulácia naďalej pretrváva. Je to jednoducho z toho dôvodu, že ľudia majú stále zakorenené v mysliach potrebu stavu zamestnania v spoločnosti. Politici veľmi radi používajú čísla o nezamestnanosti ako nejakú analógiu k vývoju životnej úrovne. Iste, nejaký súvis to má, no čo je dôležité pochopiť – oni ten rast životnej úrovne aj tak nijakým spôsobom pozitívne ovplyvniť nedokážu.

Túto socialistickú tému používajú všetci politici, vrátane liberálov. Aj „pravicoví“ politici úplne prepadli tomuto mýtu a silou mocou sa snažia tlačiť krivku nezamestnanosti nadol, nech to stojí čo to stojí. A to je ten problém – stojí to prostriedky produktívnych pracujúcich.

Dnes ak dostane investor od štátu štedrú dotáciu na pracovné miesta (čo sa deje asi zakaždým), investorom ho ani nazvať nemôžeme. V takto zdeformovanom prostredí nemôžeme vedieť, či 42.000 € na jedno pracovné miesto bude niekedy produktívnej časti pracujúcich nejak vrátený zhodnotením kapitálu, ktorý tu ten investor priniesol. Tieto prostriedky by možno podnikatelia na Slovensku, ktorí platia dane, vedeli využiť omnoho efektívnejšie. Napríklad aj na zamestnávanie nových ľudí. Politikom je to ale úplne jedno, oni chcú vidieť klesajúcu krivku, pripísať si nejaký „úspech“ na svoje konto, s ktorým sa môžu pochváliť svojim ovečkám.

Na to, aby sme niečo vyprodukovali, potrebujeme kapitál a čas. Kapitál môže byť hmotný a nehmotný (vzdelanie). Vytváraním umelých neproduktívnych pracovných miest (či už je to kopanie zbytočných jám alebo aj obnova hradov…) politik vlastne oberá produktívneho o jeho produkciu, čo je výsledkom jeho zhodnoteného kapitálu v čase. Tým pádom musí produktívny buď pracovať dlhšie, alebo mu jednoducho zostane menej vyprodukovaného. Výsledkom je znižovanie produktivity celej spoločnosti, demoralizácia, spomaľovanie vývoja až recesia.

Vždy záleží len na tom, čo vytvorí produktívna časť pracujúcich. Ak zamestnávame  niekoho na to, aby kopal jamu a znovu ju zahrabával, je to to isté, ako keby sme mu platili len za to, aby len tak sedel a nič nerobil. Tým že politik zoberie produktívnemu jeho prostriedky a presunie ich neproduktívnemu aby ho zamestnal, nijak nezmení situáciu k lepšiemu. Iste, neproduktívny si pôjde za svoje „nezaslúžené“ peniaze kúpiť do obchodu tovar, čo vytvoril povedzme niekto produktívny. No znovu je to len deformovanie trhu vytváraním umelého dopytu. Navyše za tie isté peniaze (ale zaslúžené) by si išiel nakúpiť tovar aj ten produktívny, ktorý by vytváral prirodzený dopyt.

Preto je dôležité v spoločnosti identifikovať producentov (produkujúcu časť populácie) a konzumentov (tí, ktorí spotrebuvávajú to, čo tá produktívna časť vytvorí.) Toto rozdelenie by kľudne mohlo platiť aj v slobodnom trhu, no s tým rozdielom, že slobodný trh nikoho netlačí do toho, platiť niekoho len za to, aby sedel a nič nerobil (alebo robil neproduktívnu prácu).  Slobodný trh ponechá plné právo produktívnemu, aby slobodne rozhodol, komu venuje časť svojho majetku, ktorý vyprodukoval.

Identifikovanie skupín

Rozdelil by som to do troch skupín:

1. Typickým čistým konzumentom je kariérny politik. Kariérny politik, ktorý od skončenia školy robí len politika a o privátnu sféru ani len nezavadil. Na Slovensku máme bohužiaľ takéhoto človeka priamo na čele našej vlády. Tento typ človeka nerobil nikdy v živote nič produktívne. Teda nerobil nič, čo by bolo požadované slobodnou formou na trhu. K tomu je ešte dôležité dodať, že politik nie len že nič neprodukuje, on navyše aj deformuje trh v celej spoločnosti cez regulácie a oberanie produktívnych o ich majetok.

2. Do druhej skupiny by som zaradil profesie, alebo oblasti, ktoré sú do veľkej miery vytvorené štátnou deformáciou trhu. Napríklad taká profesia ekonóma/účtovníka vo firme. Do veľkej miery (hlavne v prípade malých firiem) by boli tieto pracovné miesta nepotrebné, nebyť štátnej legislatívy, potreby administratívy vo vzťahu k štátnym inštitúciám. Takýto človek je do veľkej miery konzumentom, napriek tomu že funguje (aj vďaka nemu) v efektívne hospodáriacej firme.

3. Tretiu skupinu tvoria čistí producenti. V takto zdeformovanom trhu aký tu máme je aj ťažké povedať, či niečo také existuje, no ako príklad by som uviedol staviteľa domu, ktorý zákazku dostal od človeka, ktorý si prostriedky našetril poctivou prácou. Príkladom by mohol byť aj učiteľ v súkromnej škole, ktorá nepoberá žiadne štátne dotácie.

O čo ide každému podniku? Každý podnik (možno okrem štátneho) sa snaží o efektívne fungovanie, s cieľom mať čo najkonkurenčnejšie produkty a  tým aj čo najväčší zisk. Podnik nebude prosperovať viac, ak zamestná čo najviac ľudí. Samozrejme títo ľudia môžu svojou prácou prispieť ku skvalitňovaniu alebo zrýchľovaniu výrobných procesov, no len ťažko ovplyvnia dopyt na trhu po ich produktoch a službách.

Toto je aj dôvod, prečo hovorím o zamestnávaní ako o neželanom vedľajšom efekte. Želaný stav každého podnikateľa je predsa mať čo najmenšie náklady, čo najmenšie vstupy do výroby, z dôvodu čo najnižších výrobných cien finálnych produktov. No a keďže zamestnávanie tvorí často najväčšiu zložku nákladov, ideálny stav podniku je aby produkcia rástla rýchlejšie ako náklady na zamestnancov.

Stroje

Existujú vážne štrukturálne problémy v našej ekonomike, kde sa už mnohé firmy naučili byť omnoho efektívnejšími s menším počtom zamestnancov. Vidíte to dnes ak idete k bankomatu a nie k pokladníkovi v banke, alebo na letisku k lístkovému automatu a nie ku kontrole na bráne.
B. OBAMA

Takže podľa amerického prezidenta je zlé, ak stroje nahrádzajú ľudskú prácu. Čo by sa stalo, ak by dokázali povedzme domy vyrábať kompletne stroje, roboty, bez akejkoľvek pomoci človeka? Od návrhu až po finálnu realizáciu. Bolo by to úplne perfektné. Mali by sme superlacné domy, bývať vo vlastnom by mohol pomaly každý. Ľuďom by zostalo viac prostriedkov a mohli by sa venovať sofistikovanejšej, duševnej práci. „Neproduktívna“ činnosť stavby domov, by sa presunula k vysokoproduktívnej stavbe robotov.

Ak toto čo popisujem neplatí, potom by musel platiť úplný opak, teda že napr. na žatbu nepotrebujeme kombajny, ale radšej to nechajme robiť 50tim ľuďom. Skvelé, ľudia by mali zabezpečenú prácu! No chlieb by bol taký drahý a nedostupný, že by im zostávalo oveľa menej peňazí na iné potraviny. Bágre a žeriavy? Načo!? Zamestnajme namiesto toho tisíce ľudí, ktorí budú ako v pradávnych časoch stavať jednu väčšiu budovu. Len vyhĺbenie základov bude také drahé, že domy si bude môcť dovoliť postaviť skutočne len elita. Takto by som mohol pokračovať, až by sme došli k záveru, že bez strojov a technológií (ktoré nahrádzajú ľudskú prácu) by sme nemali vývoj, prosperitu a takú životnú úroveň akú máme dnes.

Tým chcem jednoducho povedať, že to na čom skutočne záleží nie je zamestnávanie, dôležítá je produktivita. To ale neznamená, že môžeme produkovať bez toho, aby sme niečo robili. V praxi to znamená presný opak. Tam kde sa hľadí na efektivitu, na využitie strojov, automatizácie a najnovších technológií, tam ten podnik rastie a zároveň zamestnáva čím ďalej tým viac ľudí. Tí ľudia už ale nerobia manuálnu prácu, ale sofistikovanejšiu produktívnejšiu prácu. To čo môže robiť stroj, nech robí stroj!

Je fakt smiešne, koľko ľudí si tento základný fakt vôbec neuvedomuje a nedokážu si ho ani pripustiť. Budú bojovať za čo najväčšiu zamestnanosť, ignorujúc fakt, že 40 rokov sme tu mali systém, ktorý zabezpečoval 100%tnú zamestnanosť, no napriek tejto skutočnosti nám ekonomika rapídne upadala. Títo ľudia budú voliť politikov, ktorí im sľúbia čo najväčšiu zamestnanosť, „prísun práce“. No už si neuvedomia, že prostriedky na tú umelo vytvorenú prácu nespadli politikovi z neba. Prišli od niekoho produktívneho a tá ich práca, ktorú im politik priniesol, je pre spoločnosť úplne, ale úplne zbytočná…

Mýtus ktorý som popisoval, sa všeobecne nazýva „Klam rozbitého okna„.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (51)