Menej štátu… viac slobodyHľadať
Fiškálna politika

O primeraných honorároch (Hollandeho tragikomédia)

Ronnie König3 min čítania15 komentárov

Už ste sa stretli s názorom, že platy významných osobností, celebrít sú neprimerané a kto zarába tak veľa, tak to nemôže byť poctivou prácou. Preto je na mieste spočítať im to poriadne v rámci daňového priznania! Keď by som mal euro zakaždým, keď to počujem, tak aj ja „neprimerane“ zarábam.

Tento spôsob vyrovnávania rozdielov je však neuveriteľne krátkozraký, približne na úrovni dieťaťa, ktoré povie prvé, čo má na jazyku.

Určovanie ceny na trhu práce funguje tak, že ak je niekto mimoriadne populárny, žiadaný, tak jednoducho neobíde bez štedrej odmeny. Stačí, že každý zaplatí iba jeden cent, ale keď sú milióny ľudí ochotní ten cent zaplatiť, tak z toho vznikne veľká suma. Je férové, že niekto zarobí za nejaké vystúpenie tisíce eur a iný, ktorý sa rovnako snaží, nezarobí nič, lebo jeho umenie nie je žiadané?

Férové (v pravom význame slova) to nie je, ale je to spravodlivé, presne v súlade s pravidlami hry. Každý človek na trhu práce je ten, kto predáva svoju prácu a my ľudia rozhodujeme, či ho chceme „zamestnať“ alebo nie.  V tomto kontexte sme my všetci zamestnávatelia, ktorí spravidla kupujú prácu iných (opravár, kaderníčka, reštaurácia, filmy v kine, výrobca oblečenia, potravín, atď. ) v čo najlepšom pomere cena/kvalita. Parafrázujúc Ludwiga von Misesa, toto je demokracia v najčistejšej podobe.

Vymýšľanie iných spôsobov určovania cien je odsúdené na neúspech. Vždy totiž negatívne narušuje optimálnu alokáciu obmedzených zdrojov. Ak sú ceny príliš odtrhnuté od trhovej reality, systém sa zrúti, tak ako sa zrútil doteraz každý systém, ktorý ignoroval trhové určovanie cien. Neexistuje lepší spôsob určovania ceny, ako je ten, ktorý funguje na trhu. Či sa nám to páči alebo nie.

A existuje aj nespravodlivo (vysoký) honorár?

Áno, samozrejme a príkladov je na tisíce. Zoberme si príklad hercov vo Francúzsku, o ktorých si môžeme prečítať niekoľko článkov denne. Podľa článku sa v celom francúzskom filmovom priemysle zarábajú obrovské sumy, avšak výška honorárov je to posledné, čo je tu nespravodlivé. Nespravodlivé je to, ako tie honoráre vznikajú. Filmárska loby dlho usilovne pracovala na tom, aby sa tento priemysel tešil štátnym privilégiám, o akých sa môže bežnému človeku iba snívať. Dozvedáme sa, že filmy často nie sú financované divákmi, ale daňovníkmi, že producenti sú podnikateľmi, ktorých štát oslobodil od rizika podnikania a to riziko nesú opäť daňovníci.

A prečo sú pán Hollande a jeho partia hlúpi?

Ak predpokladáme, že jeho úmyslom bolo zaplátanie deficitov v rozpočte a nešlo mu iba o niekoľkoročné miesto na výslní a nevyužil podnecovanie závisti voči bohatým ako pieseň Sirén, ktorá láka voličov k urne, tak si vybral najhorší možný spôsob na splnenie svojich cieľov.

  • Ak ľudia nežijú v policajnom totalitnom štáte, tak je nemožné od milionárov očakávať, že naozaj budú odvádzať 75 centov z každého Eura a so zvyškom kupovať tovary, na ktoré je tiež uvalená daň. Milionárska daň ani neprišla do platnosti a vo Francúzsku prebieha Exodus milionárov. Radosť z toho majú v Londýne a najnovšie sme sa dozvedeli, že aj v Rusku (!).
  • Celá myšlienka zdaňovania bohatých je postavená na prezumpcii viny milionárov. Predpokladá sa, že sú nepoctiví a preto si vysoké dane zaslúžia. Neexistuje jasnejšie priznanie politikov (ale aj súhlasiacich voličov) k tomu, že polícia, súdnictvo, prokuratúra (jedným slovom štát) nedokážu zabezpečiť spravodlivosť a dodržiavanie zákona. Prezumpcia neviny je jednoducho v „modernom“ sociálnom štáte nemožná idea.
  • Hollande si ani nepremyslel do detailu svoj plán, lebo ihneď stroskotal na ústavnom súde.

Záver

Hollande mal teda šancu zaviesť trochu spravodlivosti, odľahčiť daňovníka tak, že už by nebol nútený dotovať filmových milionárov a ostalo by mu viac na investície a spotrebu. On si však vybral cestu Don Quijote-a. Je na smiech celému svetu, lebo jeho plány krachujú v zárodku a v priamom prenose. Dá sa očakávať, že namiesto vyšších daňových príjmov dosiahne nižšie. Berie však na seba rolu chodiaceho ukážkového príkladu zlyhania socialistického myslenia. Aspoň za toto mu môžeme byť vďační.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Fiškálna politika

Kto zaplatí účet za lacnú energiu?

Vláda sa chváli, že energopomoc v budúcom roku bude adresnejšia, keďže ju namiesto deväťdesiatich percent dostane už len osemdesiatšesť percent domácností. Tento kozmetický škrt nezastaví masívne plytvanie verejnými zdrojmi ani deformáciu trhových cien. Účet za politické kupovanie voličov napokon zaplatia všetci občania v podobe vyšších daní a rastúceho verejného dlhu.

Martin Bulák

Fiškálna politika

Osemdesiatpäť percent z Kamenického konsolidácie zhltli nové vládne výdavky

Pri obhajobe rastúceho verejného dlhu radi počúvame, že na sekeru dnes žije celý vyspelý svet. Skúsenosti Dánska, Švédska či susedného Česka však dokazujú, že štátny dlh nie je prírodný zákon, ale výsledok politického rozhadzovania. Kým v zahraničí v dobrých časoch šetrili, slovenská vláda obratom prejedla aj miliardy z vlastnej konsolidácie.

Martin Bulák

Fiškálna politika

Kamenického rozpočtový bianco šek: Vybrakované rezervy a jadrové miliardy v utajení

Vládna koalícia narýchlo schválila novelu rozpočtových pravidiel, ktorou zrušila mesačné stropy pri rozpočtovom provizóriu a otvorila cestu k míňaniu stámiliónov eur zo štátnych finančných aktív. Opatrenie zároveň rozširuje možnosti utajovať obrie investície pod zámienkou obrany a bezpečnosti. Namiesto skutočného šetrenia sa tak vládny aparát zbavuje aj posledných bŕzd, ktoré mu bránili v nekontrolovanom rozhadzovaní.

Martin Bulák

Diskusia (15)