Nenažranosť a sebectvo kapitalistov

Milióny mŕtvych. Nesloboda. Útlak. Tyrania. Totalitarizmus. Starý otec v koncentračnom tábore. Politickí väzni. Nútené práce. Masové vyvražďovanie na industriálnej úrovni. Hladomory. Popravy. Nedokážem si predstaviť väčšie zlo. No od roku 1938 realita aj na Slovensku. Aké sú spoločné črty totalitaristického zmýšľania? Egoizmus? Individualizmus?

Dlhodobo som sa zaoberal spoločnými prvkami totalitných režimov a ich ideologickej základne a prišiel som - rovnako ako mnohí predo mnou - na spoločný prvok, vlastný všetkým tyraniám. Týmto spoločným prvkom je altruizmus, starosť o iných a snaha pomôcť celej sociálnej skupine. Jedným slovom kolektivizmus. Kolektivizmus nemá nič spoločné s kolektivizáciou, kolektivizmus znamená podriadenie jednotlivca skupine, vyšším záujmom, dobru a sociálnej spravodlivosti. Kolektivizmus sa nezaoberá človekom ako jednotlivcom, ale ako členom nejakej sociálnej skupiny, či už rodiny, triedy alebo národa. Opovrhuje individualizmom, sledovaním vlastného záujmu a egoizmom. Jeho základnými charakteristikami sú pomoc ľuďom v núdzi, snaha zlepšiť životné podmienky celej skupiny a účelové potlačenie vlastného sebectva v prospech veľkej väčšiny. Základným mechanizmom, ktorý kolektivizmus využíva je hlas ľudu - demokracia.

Prakticky každý, kto sa aspoň niekedy zamyslel nad tým ako zlepšiť situáciu tých najnúdznejších, si iste predstavil ako málo stačí, aby sme nakŕmili hladné bruchá a všetkých biednych, ak by sme sa my všetci – tí čo majú viac šťastia – obmedzili, nemysleli iba na seba a pomohli chorým a slabým. Vskutku krásne myšlienky. Celé dvadsiate storočie je akýmsi defilé realizácie týchto myšlienok v praxi. Napríklad jeden politik sa snažil zaviesť sociálnu spravodlivosť, obmedziť nenažraný konzumný kapitalizmus a jeho pobehlicu liberalizmus, dať národu slobodu, priestor a úľavu od vykorisťovania od boháčov a bankárov. Iný politik, v inej krajine bol veľmi šľachetného srdca a záležalo mu najviac na chudobných a utláčaných. Neváhal bojovať proti skazenosti neviazaného kapitalizmu a imperializmu, financovaného krvou robotníckej triedy, kým kapitalistickí psy si užívali nadhodnotu, ktorá mala podľa spravodlivosti patriť tým, ktorí ju skutočne vytvorili. Že neviete, kto boli títo novodobí hrdinovia, ktorí sa pokúsili zaviesť nebeskú spravodlivosť a rovnosť už na zemi? Boli to Rakúšan Adolf Hitler a Gruzínec Jozef Stalin.

Akákoľvek tyrania sa dá ospravedlniť ideou sociálnej spravodlivosti a láskou k vlasti. Či už marxistickí boľševici alebo národní socialisti, všetci mali spoločný kolektivistický prístup a snažili sa o jednoznačne dobrú vec. Následkom však namiesto raja na zemi boli desiatky miliónov mŕtvych. Kolektivistické ideály a vyššie dobro často vedú k podriadeniu jednotlivca, odmietajúceho poslúchať vodcov, ktorí predsa majú len tie najlepšie úmysly. Práve kolektivizmus viedol v dvadsiatom storočí k najväčšiemu počtu vrážd (počet ľudí, ktorí zomreli násilnou smrťou v dôsledku kriminality je nižší ako počet ľudí zavraždených svojím vlastným štátom a jeho vládnymi činiteľmi) aký sme kedy zaznamenali.

Preto, ak vás niekto nabudúce bude presviedčať o tom, že ste sebeckí a egoistickí individualisti, berte to ako tú najhlbšiu poklonu, akú vám mohol kto zložiť. Človek, ktorý sa stará sám o seba, snaží sa zlepšiť svoje aktuálne životné podmienky a myslí na vlastnú budúcnosť a zabezpečenie svojej rodiny, je nevedomky najväčším tvorcom bohatstva v spoločnosti. Zároveň je vlastnou snahou najlepším možným spôsobom chránený pred hrozbou nezamestnanosti a chudoby. Preto by nemalo byť základnou poučkou etiky „Pomáhajte druhým!“ ale naopak „Neškoďte druhým!“. Napriek akýmkoľvek zlým vlastnostiam, aké sa individualistovi a egoistovi pripisujú, predsa len človek, ktorý sa stará sám o seba, nemá vo zvyku posielať iných do táborov smrti. Ale môžem sa mýliť.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (28)