Krásne nové komúny

KomunityNiekedyv minulom roku som si pozrel diskusiu o hospodárskej kríze na rakúskej verejnoprávnej televízii ORF v relácii Club 2. Bol tam finančník, ekonomický profesor, politik a ďalší, no a okrem toho jedna rakúska aktivistka. Tá niekde myslím v Steirsku spoluorganizuje svojpomocnú komúnu, založenú na tom, že každý poskytuje inému to čo vie robiť, keď to ten druhý potrebuje. Oči jej žiarili, keď to popisovala ako východisko z krízy spôsobenej podľa jej názoru chamtivosťou kapitalistov, finančníkov a politikov. Z jej pohľadu boli všetkému na vine peniaze. Treba ich zrušiť a hneď je krásna modrá obloha. Chápavý vševedúci úsmev jej z tváre nezišiel počas celej diskusie, do ktorej sa sama nevplietala, pretože ona VEDELA, kdežto tí druhí sa hádali a motali v bahne neprecitnutia do Pravdy.

Krásna ukážka fungovania recipročného altruizmu v praxi (*). Aj s tým úsmevom, pretože ten skutočne príjemný pocit, že niekomu pomôžete je veľmi silným pojivom medzi ľuďmi, pojivom, ktoré podľa evolučných psyhológov významne napomohlo prežitiu nášho druhu. Dobrácka pani objavila v sebe pocitovosť vzájomnej komunitnej interakcie ako niečo nové, veľmi príjemné. Teraz už netreba nič iné, len aby túto nádhernú Pravdu v sebe objavili aj druhí, a najlepšie všetci.

No nekupte to!!!

Keď v Argentíne zbankrotoval štát, stiahol so sebou množstvo podnikov, ktoré skrachovali. Majitelia ich zavreli, zamestnancov prepustili a tí sa ocitli v ešte väčšej chudobe ako boli predtým. A tu zrazu znovaobjavili zázrak: ukradnutie (znárodnenie) podniku zamestnancami, ktorí budú robiť na seba. Čo zarobia, to si rozdelia. Videl som o tom oslavný dokument. Odhodlanie a nadšenie im z tvárí žiarilo. Nikto sa neflákal, všetci robili za to, čo spolu zarobili. A keď bolo treba aj dvanásť hodín denne. Veď všetci to takto robme (pravda pán poslanec Blaha) a bude po krízach, ktoré sú, ako inak, dôsledkom chamtivosti kapitalistov. Nuž neviem ako sa spoločnému podniku darí dnes, vcelku však bolo zábavné vidieť, ako nikoho z aktérov nenapadlo, že ak by bývalý majiteľ nimi ukradnutej firmy odvíjal ich príjmy od toho ako sa firme darí, tak by štrajkovali a nosili Che Guevaru na zástavách.

No nekupte to!!!

Z oboch príkladov je vidieť, ako nás štát do značnej miery obmedzil na našej prirodzenosti, ktorú zrazu objavíme, keď fungujeme mimo jeho starostlivosť.  So všetkým čo k vrodenému recipročnému altruizmu patrí. Dnes ja tebe, zajtra ty mne. Ak ty nevrátiš, ak sa snažíš iba pre seba - von z komúny. Aj ten pocit spolupatričnosti sa vráti. Vrodené štruktúry v mozgu účastníkov odmeňujú príjemnými až euforickými pocitmi pri zrieknutí sa časti svojich zdrojov v prospech druhého, pravda, len vtedy, ak je istota, že ich naspäť vráti. Istota, že ich vráti? Kedy je táto istota vysoká? Keď viem, že toho človeka znova stretnem, že sme súčasťou jednej komunity. Toto je skutočne fungujúci prirodzený altruizmus. V malej, prehľadnej komunite, kde sa navzájom poznáme a máme mnohé skúsenosti jeden s druhým.

V civilizovanom svete nie je možné väčšinu reálnych dopadov individuálnych činov cez spletitú a dnes aj globálne previazanú sieť interakcií postihnúť. Nikto nevie, že ak napríklad kúpi/nekúpi v obchode nejaký tovar tak tým niekomu pomôže, alebo inému uškodí. V živote ich ani neuvidí, vôbec o ich existencii nevie, a preto sa správa jednoducho sebecky: chce za čo najnižšiu cenu dostať najviac toho, čo považuje pre seba za dôležité. Nie je ochotný sa ničoho zriecť. To je aj podstatný dôvod, prečo sú aktivity typu Fair Trade vyhradené iba okrajovým deviantným formám správania a nikdy sa nestanú normatívne.

Argumentácia rôznych utopistov sa vždy opiera o rozumnosť nejakých socialne inženierskych konštrukcií. Napokon, nie sú to ROZUMNÉ riešenia? Načo nám je nejaký kapitalistický sprostredkovateľ platu v komunitnej fabrike, stačíme si sami a sami vidíme, koľko komu patrí. Nie je ROZUMNÉ si vymieňať produky a služby bez sprostredkovacej funkcie peňazí, ktoré sa správajú čudne, nepochopiteľne a tiež potrebujú pre svoj chod finančného parazita, ktorý nič nerobí iba berie ostatným? Marx, ktorý sa tak rád posmieval rôznym utópiám, tú svoju prezentoval v duchu dobového narastajúceho pozitivizmu ako vrcholne rozumnú, pretože vedeckú…

Spoločným rysom všetkých utópií je, že sú ROZUMNÉ, a práve preto nefungujú. Svet totiž nie je a nikdy nebude rozumne usporiadaný. Svet sa vyvíja evolučne a evolúcia je slepá. Evolúcia, ako proces nikdy nekoná rozumne, pretože nepozná cieľ svojho pôsobenia. Evolúcia usporiadava, necieli. Evolúcia je vždy v danej chvíli dôsledkom všetkých, nie iba vybraných faktorov pôsobenia. Evolúcia vždy rieši naraz všetko, nie javy vytrhnuté z kontextu. Tí, čo chcú do toho chaosu vniesť rozum nikdy nepoznajú všetky faktory, všetky zložité vzťahy, aby poznali rozumný ciel. Riešia iba výsek celej skutočnosti, čím v konečnom dôsledku chaos nezmenšia, iba ho lokálne reštrukturujú. Rozumnosť vždy začne tým, že zanedbáme celú neuchopiteľnú zložitosť sveta a vymedzíme z nej iba nejakú časť, tú označíme za podstatnú a na nej skonštruujeme budúci celok. Je to prirodzené (napokon nedá sa inak) a je to súčasne aj od počiatku zákonite mylné. Utópie sú preto utópiami, že nevychádzajú z prirodzeného chodu vecí, ale idú proti nemu.

To, čo funguje v prirodzene malej, evolúciou danej komunite nie je možné rozšíriť na státisíe, milióny, či miliardy obyvateľov. V tom momente prestáva fungovať zložitá forma sebactva - recipročný altruizmus - a začína fungovať  jednoduché priamočiare sebectvo. Jedna komunita sa začne obohacovať na druhej, pretože nikto nebude vedieť, koľko kto pre koho urobil. Úsmev z tváre rakúskej aktivistky zmizne, pretože bude nutné zaviesť tie prekliate merítka koľko komu - peniaze. Jedna komunitná fabrika bude úspešnejšia ako druhá, často si budú brať zákazníkov, nepodelia sa o nich, pretože ich je málo. Znova bude treba vziať Che Guevaru a začať novú revolúciu. Roztrpčene sa začne hľadať viník v zlom vzdelaní, v hlúposti ľudí, v tajomných spiknutiach amorálnych zlosynov, v rodine, v škole, v politike, v kapitalizme,  skrátka všade, len nie v samotnej utópii.


* O recipročnom altruizme som podrobnejšie napísal v štúdii Sebectvo a altruizmus v prostredí sociálneho štátu

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (69)