Klamanie v mene rovnosti

Vzhľadom k tomu, že u nás dnes robili nejaké opravy na elektrorozvodoch a ističoch, tak som bol štyri hodiny bez prúdu. Nielen, že to overilo stav batérie na notebooku (nevydrží už ani tridsať minút), ale donútilo ma to vytiahnuť staré poznámky, vyhnalo pred poludním z tepla domova a stálo ma to dve pivá. Takže som sa vrátil k experimentu, ktorý ma prekvapil a zaujal zároveň (a takisto som niekedy dávno bľabotal, že o tom niečo napíšem).

Negatívom behaviorálnych experimentálnyh výskumov je, že manipulujeme výstupy ľudského konania, takže môžeme pochybovať napríklad o tom, či budú reálnu situáciu vnímať naši pokusní podobne aj mimo laboratórium. Pozitívom je zase práve možnosť onú reakciu po vystavení výskumnej manipulácii sledovať. Podľa Judd Kessler a Lise Vesterlund nám síce takéto výskumy nedokážu poskytnúť informácie o rozsahu takéhoto chovania (kvantitatívne ukazovatele), ale dokážu vierohodne zachytiť jeho princípy (kvalitatívne ukazovatele). A z môjho osobného skromného pohľadu sú výsledky výskumu Dishonesty in the Name of Equity (Francesca Gino a Lamar Pierce), povedzme, znepokojivé.

Predstavte si, že sa takéhoto experimentu zúčastníte. Na začiatku rozhodne „blbá náhoda“ o rozdelení účastníkov do dvoch skupín. Los, hod mincou alebo koleso šťastia určí, či budete (v rámci skupiny) bohatí alebo chudobní. Ak ste mali šťastie, tak je z vás boháč s 20$ bankovkou, ktorú si hrdo vystavíte na obdiv, aby každý ďalší pokusný králik vedel, s kým má tu česť. Ak ste mali smolu, tak nemáte nič. Týchto 20$ alebo 0$, vylosovaných pri pravdepodobnosti fifty-fifty, si po skončení experimentu odnesiete domov.

Rovnako ako náhodný výber rozhodol o „vašom majetku“, tak náhoda rozhodne aj o vašom parťákovi a o vašej funkcii v dvojičke. Bohatí (B) a Chudobní (C) utvoria štyri možné druhy partnerstiev, kde prvý menovaný bude riešiteľom zadania (R) a druhý menovaný bude hodnotiteľom správnosti riešenia (H): BR-BH, BR-CH, CR-CH, CR-BH. Samotné zadanie je prosté: R má zo siedmich písmeniek poskladať čo najviac slov a H bude potom kontrolovať správnosť riešenia – splnenie zadania. Ak ste hrali niekedy Scrabble, tak viete, že v zápale boja sa tu a tam dopustíte chybičky formou preklepu alebo nedovoleným/nesprávnym výrazom.

Za každé splnenie úlohy sú „v banku“ ďalšie 2$, ktoré môžu účastníci experimentu získať a o pripísaní týchto 2$ rozhoduje iba H. Ak teda H povie, že R splnil zadanie, ta si obaja aj H aj R pripíšu 2$. Hráči absolvujú 10 kôl a v každom kole sú pravidlá vrátane odmeny identické. Toto sa však týka iba prvej varianty (V1). Druhá varianta (V2) tejto hry mení spôsob, akým sú účastníci odmeňovaní. Zatiaľčo vo V1 sú obaja hodnotení za správne riešenie zo samostatných pokladničiek, tak pri V2 sú naši R a H postavený proti sebe. Odmenu dostane buď R (ak H uzná splnenie úlohy) alebo H (ak H neuzná splnenie úlohy).

Pri oboch variantách hry sa teda môže stať, že H poškodí alebo prilepší kolegovi. Pri V1 však škodením, škodí aj sebe a prilepšením, prilepší aj sebe. Pri V2 však škodením sám získa a prilepšovaním sám stráca. Celá táto sranda má za cieľ odsledovať, ktorá motivácia, u ktorého H prevládne. Bude víťaziť príjmovo racionálna sebecká motivácia klamať vo svoj prospech alebo zvíťazí skôr pocit viny za nezaslúžené obohatenie a potreba kompenzovať nespravodlivo navodený stav. „Ten blbec mal iba šťastie a teraz tu frajerí s dvadsiatimi dolármi, ja mu to spočítam!“ a „Chudák chalan, nič nemá a ja mám dvacku len, preto, že som mal šťastie, tak ja mu teda pomôžem!“. Už na prvý pohľad je jasné, že tieto dve teórie budú vystavené skúške vďaka rôznym pravidlám pripisovania finančnej odmeny (V1 a V2).

Výsledky experimentu pri variante 1

Výsledky experimentu pri variante 2

Chudobní hodnotitelia (CH): Ak sa stretla dvojica chudobných (CR-CH), tak si v oboch variantách pokusu prilepšovali. Nadhodnoťovali výrazne výkon kolegu, keď to bolo pre oboch prospešné (V1) a CH nadhodnoťoval výrazne výkon CR, aj keď sám na tom tratil (V2) - aj keď už nie v tak veľkej miere, ale stále výrazne. Smerom k bohatým riešiteľom (BR) však neprilepšovali v ani jednej z variant. Zároveň boli schopní BR poškodiť, a to dokonca aj pri variante V1 (!), kde tým škodili aj vlastnej peňaženke, aj keď nie toľko ako pri V2, kde si týmto poškoďovaním sami finančne pomohli. Smerom k BR však v ani jednej z variant nedošlo prakticky k žiadnemu prilepšeniu v prospech BR.

Bohatí hodnotitelia (BH): Boli schopní objektívne hodnotiť svojích bohatých kolegov na pozícii R, a to v oboch variantách experimentu. Smerom k menej šťastným C kolegom neboli prakticky schopní CR poškodiť. Ak klamali, tak v prospech CR. Pričom pri V1, kde bolo prilepšenie výsledku aj v ich záujme klamali o niečo menej (!) ako pri variante V2, kde táto ich pomoc znamenala vlastný finančný postih.

Navodenie výraznej finančnej nerovnosti malo vplyv na objektivitu hodnotiacich účastníkov. Tí, ktorí sa ocitli „dole“, sa dokázali chovať až sebedestrukčne k svojím budúcim možným ziskom. Tí „hore“, zas neobjektívne pomáhali tým „dole“, ale keď boli vystavení vlastnému finančnému postihu, dokázali neférovo prilepšiť ešte výraznejšie.

Prvotným losovaním nemohol nikto z účastníkov nič stratiť. Mohli iba získať a napriek tomu sa v závislosti na náhodnom losovaní o pridelení majetku, ocitli mnohí v pozícii, kde dokázali hodnotiť neobjektívne. Nech už to bolo vo svoj prospech, neprospech, ale aj v neprospech tých, ktorí samotný výskum financovali. V realite je to všetko ešte zložitejšie, pretože pozitívne alebo negatívne môžeme hodnotiť už samotný „systém“, ktorý má vplyv na naše odmeny.

„Starý-dobrý pravo-ľavý“ obraz politického spektra, ku ktorému sa mnohí vo svojej argumentácii upínajú nie je bez trhlín. A nech už stojíte tesne pri ktoromkoľvek z mantinelov tejto debaty, tak by nemuselo byť na škodu, trochu vlastný postoj prehodnotiť. Opustiť zdanlivé istoty v podobe krajného riešenia a urobiť úkrok tým, či oným smerom.