Ficovo plynové perpetuum mobile: Energie nezlacneli, účet zaplatíme v daniach

Predseda vlády Robert Fico predstúpil v nedeľu 27. septembra 2026 v diskusnej relácii V politike na televízii TA3 s tradičným posolstvom sociálneho inžinierstva: v roku 2027 sa ceny plynu, elektriny ani tepla pre slovenské domácnosti nezdvihnú. Vraj sa o to postará štát, ktorý má v návrhu rozpočtu pripravený ďalší balík na energopomoc, približne rovnako štedrý ako ten tohtoročný.

Súdruhovia v Bratislave opäť raz vytiahli čarovný prútik, ktorým plánujú poraziť základné ekonomické zákony. Spotrebiteľ sa má tešiť, že na faktúre za plyn uvidí presne rovnaké číslo ako vlani, a s vďakou zatlieskať politickej vrchnosti za jej starostlivosť. Celé kúzlo však stojí na jedinom klamstve: predstiera sa, že vládny dekrét dokáže znížiť skutočné náklady na výrobu a dovoz energií.

Ešte pozoruhodnejšie než samotný sľub zmrazených cien bolo Ficovo priznanie, prečo vláda úplne rezignovala na akúkoľvek adresnosť. Pokus ministerstva hospodárstva o cielenú pomoc podľa neho skončil chaosom a zmätkami. Ficove riešenie je preto rýdzo socialistické: rozhádzať helikoptérové peniaze všetkým bez rozdielu, pretože štátny aparát ani len netuší, kto reálnu pomoc potrebuje a kto nie.

Premiér doslova vyhlásil zásadu, ktorá by sa mala zapísať do učebníc byrokratickej bezmocnosti:

Dajme to každému, vtedy to je presné. Keď idete do adresnosti, potrebujete mať vždy presné údaje. Tie nemáme.

Táto veta by mala visieť zarámovaná na každom úrade práce a ministerstve. Úradnícky aparát, ktorý od občanov zbiera stohy výkazov, priznaní a majetkových potvrdení, v priamom prenose priznáva absolútnu neschopnosť identifikovať skutočne núdznych ľudí. Namiesto priznania zlyhania vlastnej byrokracie sa súdruhovia rozhodli zvoliť tú najdrahšiu možnú alternatívu na účet všetkých daňovníkov.

Plošná pomoc pre každého znamená, že daňoví poplatníci zadotujú vykurovanie obrovskej vily s vyhrievaným bazénom presne rovnako ako jednoizbový byt nízkopríjmového dôchodcu. Premiérovi to zjavne neprekáža. Rozhadzovanie peňazí z vrtuľníka totiž v televíznych správach vyzerá ako sociálna štedrosť, hoci v skutočnosti ide len o zúfalú snahu zakryť administratívny diletantizmus vládnych plánovačov.

Bastiat a klam rozbitého okna: Čo je a čo nie je vidieť

Francúzsky liberálny ekonóm Frédéric Bastiat v eseji Čo je vidieť a čo nie je vidieť už v roku 1850 precízne opísal rozdiel medzi zlým a dobrým ekonómom. Zlý ekonóm vidí iba bezprostredný, viditeľný účinok štátneho opatrenia, ktorý vláda hrdo prezentuje. Dobrý ekonóm berie do úvahy aj to, čo na prvý pohľad vidieť nie je - teda nepriame dôsledky, ktoré sa nevyhnutne prejavia neskôr.

Čo je v tomto prípade vidieť? Vidieť je usmiateho premiéra pred televíznou kamerou a faktúru za plyn, na ktorej zostala minuloročná suma. Občan má pocit, že ho láskavý štát ochránil pred drahým vonkajším svetom (rozumej: v skutočnosti mu len vzal peniaze druhou rukou) a ušetril mu stovky eur. Tento viditeľný efekt je lacným politickým marketingom, ktorý si vládna koalícia kupuje za verejné zdroje.

Čo však vidieť nie je? Nie je vidieť dieru v štátnom rozpočte, ktorú plošné energodotácie každý rok prehlbujú. Rada pre rozpočtovú zodpovednosť v komentári z marca 2025 rozpísala účet za plošné energetické kompenzácie takto: v roku 2023 takmer tri miliardy eur, v roku 2024 niečo cez miliardu a na rok 2025 ďalších približne 370 miliónov. Dokopy teda zhruba 4,4 miliardy eur, pričom posledná položka je ešte len odhad - skutočnosť sa spravidla nekrúti smerom nadol. Reč je o sume, akú štát míňa na celé veľké rezortné politiky, a minula sa na to, aby na faktúre svietilo politicky príjemné číslo.

Tieto miliardy nespadli z neba a vládni plánovači ich nenašli ukryté v ministerských trezoroch. V Menej štátu sme na tento mechanizmus upozorňovali už pri hodnotení vládnych programov: vláda si na ne musela požičať na finančných trhoch za čoraz vyššie úrokové sadzby. Každé jedno euro, ktoré štát poslal dodávateľom energií na udržanie umelo nízkych cien, dnes tvorí súčasť rastúceho verejného dlhu. Tento dlh nikam nezmizne, iba sa ticho presúva na plecia budúcich generácií a dnešných platiteľov daní.

Henry Hazlitt vo svojom nadčasovom diele Ekonómia v jednej lekcii trefne pripomína, že žiadna vláda nedokáže dať jednému človeku nič bez toho, aby to predtým nevzala niekomu inému. Subvencie neodstraňujú reálne náklady, iba ich presúvajú v priestore a čase. Občania v roli daňovníkov iba dotujú samých seba v roli spotrebiteľov energie - s tým trpkým rozdielom, že časť peňazí sa po ceste stratí v neefektívnom štátnom aparáte.

Neviditeľnou cenou za „lacný“ plyn a teplo sú dane, ktoré tá istá vláda vyberá celkom inde a v inom čase. Premiér Fico v tej istej debate na TA3 bez mihnutia oka pripustil, že transakčná daň je „zatiaľ v tomto rozpočte na stole“, lebo peniaze treba zohnať inde - hoci ešte začiatkom septembra sa jej zrušenie od nového roka pokladalo za hotovú vec. Daň z finančných transakcií pritom nedopadá len na veľké firmy: podľa zákona č. 279/2024 Z. z. ju platia právnické osoby, organizačné zložky aj živnostníci, a jej zrušenie by znamenalo výpadok približne 450 miliónov eur ročne. K tomu si prirátajme základnú sadzbu DPH, ktorá od 1. januára 2025 vyskočila z 20 na 23 percent, a desiatky ďalších poplatkov.

Rozprávka o tom, že štát občanom energie zlacnil, sa tak rozpadá pri každom nákupe v potravinách či pri platení firemných faktúr. To, čo ľudia zdanlivo ušetria na mesačnej zálohovej platbe za kúrenie, odovzdajú štátu pri pokladniciach obchodov a v drahších službách. Vládne perpetuum mobile na lacný život funguje bezchybne len v jedinom smere: spoľahlivo a bezohľadne vyprázdňuje peňaženky slovenských daňovníkov.

Cena verzus náklad: Prečo dekrét nezruší trhové signály

Americký ekonóm Thomas Sowell vo svojej knihe Basic Economics dôrazne varuje pred fatálnym omylom, ktorému politici systematicky podliehajú: zamieňajú si ceny s nákladmi. Keď politik vyhlási, že zastropuje ceny energií, nezníži tým skutočný náklad na ťažbu kubíka zemného plynu, jeho prepravu cez tisíce kilometrov potrubí ani na údržbu turbín v elektrárňach.

Skutočné náklady sú dané objektívnou vzácnosťou zdrojov, použitou prácou, materiálom a technológiami. Zákonom možno prikázať čokoľvek, no ekonomickú realitu zrušiť nemožno. Cenový strop iba zakazuje, aby sa skutočný náklad premietol do konečnej cenovky pre spotrebiteľa. Rozdiel medzi skutočným trhovým nákladom a politicky nariadenou cenou však dodávateľom musí do posledného centu doplatiť štátna pokladnica.

Zásah do cien navyše brutálne ničí najdôležitejšiu funkciu trhu, ktorú analyzovali predstavitelia rakúskej školy Ludwig von Mises a Friedrich Hayek - schopnosť cien prenášať informácie. Trhová cena nie je svojvoľné číslo, ale kľúčový signál o vzácnosti statku. Ak sú energie na svetových trhoch drahé, vysoká cena okamžite informuje spotrebiteľa, že s nimi treba šetriť, regulovať termostaty a zbytočne neplytvať.

Čo súdruhovia v Bratislave nikdy nepochopia, je to, že vypnutím cenového signálu zrušia motiváciu ľudí racionálne sa prispôsobiť. Prečo by mal majiteľ starého nezatepleného domu investovať úspory do novej fasády, tepelného čerpadla či moderného kotla, keď mu štát garantuje plyn za predkrízové ceny? Vládne cenové stropy priamo konzervujú plytvanie a trestajú tých zodpovedných občanov, ktorí investovali do úspor.

V susednom Česku cenové stropy na elektrinu a plyn skončili k 1. januáru 2024. Vláda to zdôvodnila zlacňovaním energií a tým, že na ďalšie plošné dotovanie v rozpočte jednoducho nemá priestor. Cena tam odvtedy robí to, čo robiť má: hovorí domácnostiam aj firmám pravdu o tom, koľko energia naozaj stojí, a nechá ich podľa toho rozhodovať sa. Na Slovensku sme sa vydali opačnou cestou: cestou umelého udržiavania ilúzie a predstierania, že trhová realita pre nás neplatí.

Kastový konflikt a podvod s vyrovnaným rozpočtom

Zástancovia štátnych zásahov zvyknú na tomto mieste vytiahnuť emotívny protiargument: keby vláda nezasiahla a nezmrazila ceny, státisíce rodín by upadli do energetickej chudoby a v zime by si nemohli dovoliť ani základné kúrenie. Štát predsa podľa nich musí chrániť slabých pred dravým trhom. Táto námietka síce znie súcitne, no v ekonomickej realite neobstojí ani sekundu.

Ak má spoločnosť pomôcť tým najchudobnejším, riešením nikdy nie je plošné zničenie celého cenového systému v štáte. Ako pripomína Sowell, skutočná humanitárna pomoc sa dá zabezpečiť adresným peňažným príspevkom na bývanie pre konkrétne rodiny v núdzi. Priamy transfer zanechá trhové ceny nedotknuté a zachová motiváciu šetriť. Plošná dotácia je tou najhoršou formou pomoci, pretože najväčší balík peňazí odovzdá tým, ktorí ho vôbec nepotrebujú.

Mechanizmus je vždy ten istý, nech sa zabalí do akokoľvek súcitných slov: politická moc vezme peniaze tým, ktorí hodnoty vytvárajú, a rozdá ich podľa vlastných preferencií. Namiesto trhovej spolupráce nastupuje politický boj o to, kto si uchmatne väčší kus dotácie. Pracujúci ľudia, firmy aj živnostníci platia transakčnú daň a vyššiu DPH, aby vláda mohla dotovať spotrebu bez ohľadu na majetkové pomery - vrátane tej, ktorú nikto dotovať nepotreboval.

Cynickým vyvrcholením celej tejto frašky je to, ako sa vláda vyrovnáva s ústavným zákonom o rozpočtovej zodpovednosti. Slovenský verejný dlh zotrváva v najvyššom sankčnom pásme dlhovej brzdy, a podľa Kancelárie RRZ to pre roky 2027 až 2029 znamená ústavnú povinnosť predložiť vyrovnaný alebo prebytkový rozpočet. Kabinet si zákon vyložil po svojom: ak výdavky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv presiahnu tri percentá HDP, vyrovnaný rozpočet vraj predkladať nemusí. 23. septembra 2026 preto poveril ministra financií predložiť rovno deficitný rozpočet, s odvolaním sa na únikovú klauzulu a relevantné výdavky 4,4 miliardy eur, teda 3,21 percenta HDP. Premiér v TA3 rovno ráta s tým, že spor doputuje na Ústavný súd.

Ústavný zákon o rozpočtovej zodpovednosti sa tak v rukách vládnej koalície mení na vec kreatívneho výkladu, ktorým sa zakrýva chronické prejedanie budúcnosti - rozpočtová rada pritom argument o výnimke pokladá za nepreukázaný. Vláda radšej ohrozí finančnú stabilitu štátu, než by mala pripustiť, že štátna kasa nie je bezodná. Ficov prísľub nezmenených cien energií nie je žiadnou sociálnou istotou, ale len ďalšou zmenkou vystavenou na účet našich detí.