Deň víťazstva nad fašizmom(?)

Dnes, 8. Mája oficiálne slávime „Deň víťazstva nad fašizmom“. Fašizmus bola jedna odporná, zverská, kolektivistická ideológia, ktorá likvidovala slobodu, ľudské práva a ľudské životy, takže by bolo pekné, keby sme dnes mali čo sláviť. Moje neodbytné kritické uvažovanie mi vždy vnúti nepríjemné otázky. Tak napríklad: Naozaj sme zvíťazili? Nezvíťazili sme len nad niektorými fašistami, kým iní ďalej prekvitajú?

Čím sa vyznačuje fašizmus? Diktatúrou, absenciou rešpektu k právu jednotlivca rozhodovať o svojom živote a k právu na majetok, cenzúrou, manipuláciou jazyka, propagandou, indoktrináciou detí, posudzovaním človeka podľa jeho rasy a pôvodu, v ekonomike je to korporativistická ekonomika so štátnym tlačením FIAT peňazí, militarizácia ekonomiky a určovanie cien.

A tak ďalšia kritická otázka: Čo z toho nemáme dnes?

Diktatúra?

Iste! Od prijatia Lisabonskej zmluvy nastala v Európe reálna diktatúra. Európska únia tvorí drvivú väčšinu legislatívy a systém prijímania tejto legislatívy dokazuje nulový vplyv konkrétneho občana na zákony, ktoré sú pre neho záväzné. Poslanci Európskeho parlamentu nemajú legislatívnu iniciatívu, takže sú z nich len hlasovacie stroje, ktoré hlasujú dovtedy, kým konečne neschvália, čo im nikým nezvolení komisári (aká náhoda, že výraz komisár sa používal v Sovietskom zväze), pretože aj samotný Európsky parlament sa tak strašne podobá na Najvyšší soviet, teda bábkový parlament, bez reálnych právomocí, ktorý len schvaľuje, čo je vopred rozhodnuté ľuďmi, ktorí držia reálnu moc. Jediný rozdiel je v tom, že poslanec EP ešte môže povedať „nie“ bez toho, aby ho zastrelili. Zatiaľ.

Právo človeka rozhodovať o svojom živote?

Kde by sme ho vzali? Objem legislatívy, ktorý záväzne rozhoduje o našom živote je tak obrovský, tie veľhory papiera, ktoré ovplyvňujú naše životy na každom kroku (čo môžem jesť, ako môžem podnikať, akú zmluvu musím uzatvoriť, čo smiem, čo nesmiem), že sa o slobode nedá hovoriť ani omylom. Demokracia je diktatúra väčšiny, ale ako vidno podľa predošlého odseku, tak tu máme skôr diktatúru menšiny oligarchov.

Právo na majetok?

Nebuďme smiešni, že o tom vôbec budeme diskutovať, stačí sa pozrieť, čo sa stalo vkladateľom v cyperských bankách a stane sa to v každom jednom štáte a to hneď po vypuknutí prichádzajúceho hospodárskeho kolapsu.

Cenzúra?

Zatiaľ nie je zákonom stanovená, ale je explicitne vymáhaná cez licenčné konania a cez súdne rozhodnutia u nezávislých médií a u štátnych médií je to obyčajná autocenzúra vymáhaná personálnou politikou. A ak niekto namietne, že súdna moc je nezávislá, tak tento argument môžeme zmietnuť zo stola tvrdením, že ak by to aj tak aj bolo, tak samotné zákony, podľa ktorých rozhodujú, sú vytvárané diktatúrou.

Manipulácia jazyka?

Ak má človek istotu, že koná správne z morálneho hľadiska, tak na vyjadrenie svojej činnosti používa presné výrazy. Ak ma v lese napadne medveď a mám pušku, tak pokojne poviem, že som medveďa zastrelil, pretože tento akt nie je v rozpore s morálkou. Keď niekoho na ulici uvidím, že jazdí na nespochybniteľne mojom bicykli (na zákazku a pod.), ktorý mi pred týždňom ukradli, tak si ho jednoducho vezmem a poviem, že som ho zobral, vzal a nebudem používať zahmlievajúce výrazy.

Ak je však činnosť v rozpore s morálkou, tak sa na pomenovanie činnosti používa eufemizmus, alebo iný výraz zjemňujúci dôsledky činnosti. Preto nacisti nehovorili vraždenie alebo zabíjanie, ale namiesto toho použili výraz eliminácia alebo likvidácia, aby to znelo neosobnejšie. Takže ak sa koná nemorálne, tak sa deformuje jazyk a potom tu máme výrazy ako verejnoprávny, čo je v podstate štátna propaganda za peniaze ľudí, verejné obstarávanie namiesto tunelovanie, verejný sektor namiesto štátna byrokracia, sociálna poisťovňa namiesto štátny pyramídový podvod a podobne… Orwell asi nemal dosť fantázie oproti eurobyrokratom.

Propaganda?

V zmysle predošlého odseku sa to dnes nazýva „Marketing verejného sektoru“ a to si nerobím žarty, toto sa skutočne vyučovalo aj na FM UK ako samostatný predmet. A pozrite sa koľko televíznej reklamy na EU sa nám valí z televízie. Oni sa nás dokonca snažia presvedčiť, že väčšina vynálezov bola uskutočnená štátom. Opäť raz 1984.

Indoktrinácia detí?

Najlepším terčom na implantáciu doktrín a ideológií je detská duša. Detský mozog je prispôsobený na to, aby prijímal informácie od autority bez kritického uvažovania (nechytaj ten hrniec, je horúci). Čo je napálené hlboko do detskej mysle, to tam ostane asi až do konca života. Veľmi dobre toto vedia všetci šamani. A tak diktatúra vedome vkladá do detských mozgov zavádzajúce informácie o ideológii vlastnej dôležitosti a nespochybniteľnosti, diktatúra určuje, čo a ako sa deti sa učia a ako je sama deťom prezentovaná. Skúste sa opýtať ľudí, ktorí prešli indoktrináciou štátneho školského systému, ako by si predstavili svet bez štátu, tak vám všetci okamžite vyhlásia, že by to bol chaos a násilie, ale čokoľvek iné si pomaly zo školy nepamätá. A tvrdiť, že na to prišiel logickou úvahou? Skúste od neho inú logickú úvahu a zistíte, že žiadna logika nie je, len odstránenie kritického myslenia, kreativity a prirodzeného odporu.

Posudzovanie človeka podľa rasy a pôvodu?

To máme aj dnes, hoci úplne z opačnej strany. Podnikateľ je nútený ovplyvňovať svoje rozhodovanie podľa rasy, pohlavia a čojaviemeštečoho v zmysle zákona a tieto kritériá musí sledovať, inak bude postihnutý. Je to úplne to isté, ako žltá hviezda len z opačnej strany. A ak niekto posudzuje človeka nie ako individualitu, ale ako príslušníka nejakej skupiny, je podľa mňa úplne taký istý rasista a nacionalista ako boli nacisti.

Korporativistická ekonomika?

To je presne pojem, ktorým sa najlepšie opisuje súčasná ekonomika. Previazanosť politických špičiek na korporácie, zabezpečovanie zvolenia financiami korporácií a následné obstaranie štátnych zákaziek pre kamarátov z korporácií, zabezpečenie legislatívy pre korporácie, ktorá obmedzí alebo úplne zamedzí ich konkurenciu (najmä zo strany malých firiem), dotácie a iné výhody pre spriatelené korporácie, je presne to, čo najlepšie vystihuje dnešnú ekonomiku. Ak by som popisoval fašistické ekonomiky Talianska či Nemecka, použil by som presne tie isté výrazy. Je to preto, že súčasná exekutíva sa riadi v duchu klasickej školy ekonómie, inak nazývanej aj mainstreamová ekonomiky, ktorej zakladateľom bol Johh Maynard Keynes. Málokto však vie, že medzi vojnami bol tento pán obdivovateľom fašistických ekonomík a jeho teórie navádzajú práve na takýto typ ekonomiky.

Štátom tlačená FIAT mena?

Ale iste. Ak má niekto pocit, že platí peniazmi a peniaze dostáva za svoju prácu a námahu, tak sa veľmi mýli. To nie sú peniaze, to je mena. Mena stanovená zákonom s možnosťou štátu vytlačiť ľubovoľné množstvo peňazí bez ohľadu na to, ako to postihne obyvateľov. A to postihne. Každá jedna FIAT mena v histórii skončila na hodnote svojej vnútornej hodnoty a tou je nula. A presne tak skončí aj naša FIAT mena skôr alebo neskôr. Podľa mňa asi skôr ako neskôr. Všetky ukazovatele už naznačujú, že koniec je blízko a nielen u nás v Európe, ale aj v USA, Japonsku, Číne a po celom svete. Prvýkrát v histórii má celý svet FIAT meny, ktoré centrálne banky tlačia ako šialené a vytvárajú megainfláciu, ktorá vypukne po prvej čiernej labuti. Otázkou je už iba to, čo to bude, kde to bude a kedy to bude. Či to bude, je už zodpovedaná otázka.

Militarizácia ekonomiky?

V Európe to ešte nie je také vypuklé ako v USA, Rusku alebo Číne ale vojensko-priemyslový komplex vyciciava štátne peniaze a neprináša nič použiteľné pre obyvateľstvo, ktoré ho financuje daňovou lúpežou. A ak prinesie niečo dobré, tak iba ako vedľajší produkt, ktorého cena je vysoko preplatená.

Určovanie cien?

Naša ekonomika je na viac ako 50% cenovo regulovaná bez toho aby sme si to uvedomovali. Každá jedna transakcia sa skladá z dvoch súčastí, a to produkt proti peniazom, pričom peniaze sú v plnom rozsahu regulované centrálnou bankou, jednak čo sa týka objemu peňazí v obehu, tak aj v otázke určenia ceny peňazí (úrokovej miery). A to sa môžeme baviť o regulovanej cene práce, o cene energií, bývania, hypoték, alkoholu, cigariet a množstva ďalších produktov, ktorých ceny sú z väčšej časti regulované.

Tak čo? Porazili sme fašizmus, alebo sme ho implantovali priamo do nášho života? Jediné, čo z fašizmu chýba je vraždenie obyvateľstva, ale ktovie kam štát dospeje po rozpade finančného systému, keď nebude mať peniaze na vojakov a policajtov. Štát si ako monopolná organizácia na použitie násilia na svojom území uzurpoval monopol na zbrane a tak jediní ľudia, čo reálne budú mať zbrane, budú vojaci a policajti, ktorí žiadne peniaze nedostanú (maximálne bezcennú menu). A potom sa dozvieme, že anarchia je zlá. Hoci všetko zlo spôsobil štát.

Fašizmus stále žije a podľa mňa dnes nie je dôvod oslavovať, ale obzrieť sa a zamyslieť sa.