Dajme už Rómom konečne pokoj!

Róbert Fico vyslovil v utorok na neho veľmi neštandardné výroky. Na stretnutí so študentami prekvapivo nehovoril o sociálnych a iných právach, ktoré musí štát svojim občanom zabezpečiť. Nespomínal žiadne nové nároky a benefity. Dokonca navrhol obmedziť niektoré dávky (konkrétne obmedzenie rodinných prídavkov iba na tri deti). O ľudoch, ktorí by chceli postihnutých občanov brániť, hovoril ironicky ako o svätuškároch. Môj údiv a prekvapenie sa vyparilo, keď som sa dozvedel, že hovorí o Rómoch.

Fico je politik. Je to vynikajúci politik, ktorý by bez problémov zahviezdil v hociktorej západoeurópskej demokracii. A ako demokratický politik so silným drive-om po moci sa snaží mať neustále väčšinu voličov na svojej strane. Aj keď tým utrpí jeho názorová konzistentnosť.

Rómovia sú menšina. A ešte k tomu aj menšina značne nepopulárna. Zatiaľ čo chudobná viacdetná biela rodina si podľa Fica zaslúži čo najviac štátnej pomoci a stáva sa pomaly politickým fetišom (viď. KDH), na Rómov už platí iný meter. Možno by sme sa mali potešiť konštatovaním, že tam, kde nejde o politické benefity, príde na rad aj racionálne zhodnotenie situácie. Fico teda dokáže správne identifikovať problém, keď nemá politické klapky na očiach. Je ho schopný aj vyriešiť?

Fica a jeho Smer môžme v dnešnej dobe s kľudným svedomím označiť ako predstaviteľa slovenského socializmu. Momentálne zosobňuje európsky model sociálne orientovanej spoločnosti, ale predstavuje aj kontinuitu nedemokratického socializmu spred dvadsiatich rokov ako bývalý člen komunistickej strany.

Podstata tzv. rómskeho problému, ktorý Robert Fico ide riešiť, tkvie práve v modeli, ktorého je na Slovensku práve on sám zosobnením. Je to na jednej strane intelektuálska arogancia minulých rokov, ktorá nedobrovoľne nanútila cudzím ľuďom život, ktorý si sami nevybrali. Na druhej strane to je systém socialistických závislostí a prerozdeľovania, ktorí drží ľudí v pasci chudoby.

Rómovia boli v minulom storočí násilne prinútení vzdať sa svojho spôsobu života. Tento proces nastal už za prvej Československej republiky a bol zavŕšený v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Úrady im zakázali kočovať a nahnali ich do novovybudovaných panelákových bytov. Bola rozbitá krehká štruktúra ich komunity a vzťahov. Intelektuáli predpokladali, že dokážu klasickú rómsku spoločnosť a spôsob obživy nahradiť niečim funkčnejším a vznešenejším. Dnes už môžeme otvorene povedať, že sa to nepodarilo.

Druhým klincom do rómskej rakvy sa stal samotný socializmus. Ako zvykne vravieť Róbert Fico; sociálny štát. V tomto modely štát zabezpečuje každému občanovi minimálny životný štandard. Následne každý jednotlivec, ktorému takéto minimum postačuje, nemá žiadnu motiváciu dosiahnuť niečo viac. Rómovia sú najchudobnejšia časť spoločnosti a preto sú najviac náchylní na spokojnosť s čistým prežívaním pomocou sociálnych dávok.

Navyše štát dnes hádže polená pod nohy každému, kto sa snaží zbohatnúť. Opatrenia ako minimálna mzda, progresívne zdanenie, regulácia každej možnej hospodárskej aktivity extrémne obmedzujú možnosti nájsť si zamestnanie. Obzvlášť tvrdo dopadajú na nekvalifikovanú pracovnú silu bez pracovných návykov. Aj toto je väčšinový prípad Rómov.

Fico teda ide riešiť problém, ktorého je on sám zosobnením. Situácia Rómov sa jednoducho nedá oddeliť od existencie sociálneho a ekonomického modelu, ktorý tu dnes máme.

Dovolím si tvrdiť, že tzv. rómsky problém je preto v dnešnej Európe, ktorej kraľuje welfare state, neriešiteľný. Úplne rovnaké problémy s prisťahovalcami z Afriky a blízkeho východu nájdeme v Holandsku a Francúzsku. V Anglicku systém prerozdeľovania vytvoril dokonca vrstvu bielej chudoby závislej na sociálnych transferoch a drogách. Členovia daných menšín nie sú schopní nájsť si v preregulovanom hospodárstve zamestnanie a dávky im umožňujú komfort letargie a nezáujmu. Nie je vám to povedomé? Môžme byť radi, že naši Rómovia neriešia svoju frustráciu náboženským fanatizmom.

Jediné riešenie, ktoré by mohlo priniesť výsledky a zachovať existujúci model, je oprášenie starej zavrhnutej socialistickej platformy - takzvanému národnému socializmu. V tomto prípade, by sme sociálny štát aj s jeho vymoženosťami zachovali pre biele väčšinové Slovensko, ale obmedzili by sme ho pre rómskych spoluobčanov. Našťastie je národný socializmus po druhej svetovej vojne zdiskreditovaný. Ficove riešenie bude pravdepodobne jedno z tohto súdku, keď ho už dopredu označuje za extrémistické a očakáva kritiku zo strany ľudskoprávnych aktivistov.

Každé iné opatrenie je nerealizovatelné, lebo by rovnako zasiahlo aj bielu väčšinu. Čiže voličskú základňu sociálnych demokratov. Každé obmedzenie dávok (nech už hocijako symbolické), respektíve liberalizovanie pracovného trhu, by znamenalo ohrozenie znovuzvolenia dnešnej vládnej garnitúry.

Slovensko má už skúsenosť s tým, ako reagujú voliči na obmedzenie sociálnych transferov. Počas druhej Dzurindovej vlády minister Kaník výrazne zoškrtal subvencie určené pre sociálne odkázaných občanov. Najviac zasiahnutou skupinou obyvateľstva boli práve Rómovia. Na východnom Slovensku došlo k rabovaniu obchodov. Vláda vtedy odmietla zrušiť prijaté zmeny a minister Palko v postihnutých oblastiach posilnil policajné zložky.

Na kritike uvedenej nesociálnej politiky Dzurindovej vlády založil Ficov Smer celú svoju nasledujúcu volebnú kampaň. Z ministra Kaníka spravil tzv. sociálneho netvora. Táto stratégia nakoniec žala úspechy. Slováci napriek rekordnému hospodárskemu rastu a klesajúcej nezamestnanosti v roku 2006 zvolili Fica za premiéra. Toto si dnešný kritik prorómskej politiky dobre pamätá a preto si nebude píliť konár, na ktorom momentálne tak pevne sedí. Na to sú v parlamente experti v opozičných ľaviciach.

Podľa klasikov osvietenectva je zabezpečenie spravodlivosti a vymožiteľnosti práva primárnou úlohou štátu. Nemám ten dojem, že by sa Slovenská republika v tomto smere už nemala kam posunúť. Toto je pole pôsobnosti, kde by sa mohla dnešná vláda realizovať. Na dodržiavaní majetkových práv a existujúcich zákonov treba bazírovať, aj čo sa týka spolužitia väčšinového a rómskeho obyvateľstva. Tvorba a následné komplikované riešenie umelých problémov by malo prísť na radu až v čase, keď už budú primárne funkcie štátu zabezpečené.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Sociálna politika

Krivé zrkadlo príjmovej nerovnosti

Giniho koeficient slúži politikom a bruselským úradníkom ako univerzálna modla sociálnej spravodlivosti, hoci v skutočnosti meria iba statické rozdelenie peňazí v jedinom okamihu. Slovensko patrí na papieri k najrovnostárskejším krajinám v celej Európskej únii, no v skutočnej kúpnej sile sa krčí na chvoste. Meradlo, ktoré ignoruje reálnu životnú úroveň aj šancu vymaniť sa z chudoby, vedie k opatreniam, ktoré škodia práve tým najzraniteľnejším.

Martin Bulák

Diskusia (43)