Ako sa zo slobodného človeka stal nesvojprávny chovanec štátnej škôlky?
Alexis de Tocqueville už v roku 1840 predpovedal vznik moci, ktorá ľudí netyranizuje násilím, ale udržiava v trvalej detskej závislosti. Dnešný sociálny štát a stovky hodín premrhaných nad byrokraciou nie sú dielom vonkajšej diktatúry, ale dobrovoľnou kapituláciou dospelosti výmenou za prísľub pohodlia.

Keď sa povie útlak, väčšina ľudí si predstaví ostnatý drôt, pochodujúce čižmy a nočné razie tajnej polície. Skutočná strata slobody v modernom svete však prichádza v oveľa príťažlivejšom balení. Nemá tvár diktátora so samopalom, ale usmievavého úradníka s pečiatkou, ktorý občanom sľubuje ochranu pred každým rizikom a pohodlný život bez akejkoľvek neistoty.
Presne pred takouto pascou varoval francúzsky mysliteľ Alexis de Tocqueville. Vo svojom diele Demokracia v Amerike z roku 1840, v štvrtej časti druhého dielu, sa zamyslel nad tým, akého nového druhu despotizmu sa moderné národy musia obávať. To, čo opísal pred takmer dvoma storočiami, je detailnou a mrazivo presnou diagnózou dnešného sociálneho štátu.
Tocqueville predpovedal vznik poručníckej moci, ktorá sa netvári ako tyran, ale ako starostlivý rodič usilujúci sa udržať občanov v stave trvalého detstva. Táto moc ľuďom neberie majetok zbraňou a nezakazuje im myslieť pod hrozbou popravy. Ona im len veľmi ochotne odoberá starosť o vlastný život a prácu, až kým sa dospelý človek nepremení na bezmocného chovanca.
Zákernosť tohto mäkkého despotizmu spočíva v tom, že ho nikto nemusí spoločnosti vnucovať silou. Ľudia si ho u politikov vypýtajú sami výmenou za pohodlie a pocit, že dôsledky ich konania ponesie niekto iný. Súdruhovia v parlamente a na úradoch im toto želanie radi splnia, pretože s každým novým prísľubom štátnej opatery rastie ich vlastná moc nad celou spoločnosťou.
Sieť predpisov, ktorá nikoho nezabije, ale všetkých znehybní
Tocqueville presne vystihol technológiu tohto tichého panstva. Opatrovnícka moc podľa neho neláme vôľu ľudí brutálnou silou, ale ju pomaly oslabuje, ohýba a usmerňuje. Nezriedka nikomu priamo nezakazuje konať, no zatiahne nad celou spoločnosťou sieť drobných a zložitých pravidiel, cez ktoré nedokáže preniknúť ani ten najodvážnejší a najtvorivejší duch.
Tento systém nikoho priamo netyranizuje, no ustavične mu hádže polená pod nohy. Nič otvorene neničí, no bráni vzniku čohokoľvek nového a svojbytného. Výsledkom je národ premenený na poslušné stádo úradne usmerňovaných jedincov, ktorých pastierom sa stal všadeprítomný štát. Čo súdruhovia v Bratislave nikdy nepochopia, je to, že táto nehybnosť je skutočným hrobárom prosperity.
Stačí sa pozrieť na realitu slovenského živnostníka, ktorý sa rozhodne postaviť na vlastné nohy bez dožadovania sa štátnych dotácií. Prvá vec, s ktorou sa zrazí, nie je férová súťaž o zákazníka, ale nepreniknuteľný múr zákonných lehôt, registračných povinností, certifikátov a hlásení. Štát ho od prvého dňa nevníma ako slobodného partnera, ale ako podozrivého poddaného.
Podľa Byrokratického indexu za rok 2024, ktorý zostavuje inštitút INESS, strávi modelová malá priemyselná firma plnením štátnej byrokracie až 272 hodín ročne. Slovensko v tejto položke skončilo prvé zo šiestich porovnávaných krajín. To predstavuje tridsaťštyri celých pracovných dní, kedy človek netvorí žiadne hodnoty, ale slúži ako neplatený pisár úradov.
Už samotný začiatok podnikania pripomína beh cez úradné mínové pole. Založenie malej priemyselnej prevádzky zaberie podľa tej istej edície indexu na Slovensku štyridsaťšesť hodín administratívy, kým v susednom Poľsku to podnikateľ zvládne za devätnásť hodín. Kto chce otvoriť malý hotel, je na tom ešte horšie: vďaka hygienickým povoleniam je ubytovanie byrokratickejšie než priemyselná výroba vo všetkých sledovaných krajinách. Každé povolenie žiada pečiatku a každá drobnosť kolok.
Miesto toho, aby človek tvoril hodnoty na základe slobodnej dohody so zákazníkom, musí najprv získať formálne požehnanie od štátnej mašinérie. Úradníci totiž veria, že bez ich bdelého dohľadu by si dospelí ľudia nevedeli vybrať poctivého remeselníka a bez ministerských tabuliek by nerozoznali čerstvé pečivo od skazeného. Osobná zodpovednosť bola úradne nahradená licenciou.
Dobrovoľná kapitulácia výmenou za ilúziu istoty
Výdavky štátu na Slovensku. Zdroj: Eurostat, https://ec.europa.eu/eurostat/databrowser/view/gov_10a_main/default/table
Na Tocquevillovom rozbore je najviac varovné to, ako odhalil psychológiu občanov. Podobne ako pred ním Étienne de La Boétie v Rozprave o dobrovoľnom otroctve ukázal, že moc vládcov stojí výlučne na ochote poddaných poslúchať, Tocqueville odhalil modernú podobu tejto pasce. Ľudia neodovzdávajú slobodu pod hrozbou zbraní, ale celkom dobrovoľne, výmenou za úľavu od ťažoby osobných rozhodnutí.
Moderný človek si zvykol žiadať od štátu ochranu pred každým zakopnutím, pred trhovým výkyvom aj pred následkami vlastnej neopatrnosti. Ak zdražejú energie, neupraví sa spotreba ani sa nehľadajú úspory; okamžite sa žiada plošná štátna dotácia. Ak niekto naletí podvodníkovi alebo podpíše nevýhodnú zmluvu, neviní vlastnú chybu, ale volá po novom zákone, ktorý obmedzí slobodu všetkých.
Politická garnitúra takémuto volaniu nadšene vyhovie. Každá nová „ochrana“ je totiž skvelou zámienkou na prijatie ďalších úradníkov a zriadenie nového kontrolného orgánu. Vzniká tak bludný kruh: čím viac osobných starostí prevezme aparát, tým bezradnejší sa človek cíti pri prvej prekážke. Schopnosť postarať sa o seba chradne a uvoľnené miesto okamžite zaplní ďalší ministerský formulár.
Aby mohol aparát rozdávať falošné istoty, musí najprv siahnuť do vreciek pracujúcich. Dane a odvody z nich v roku 2024 vytiahli približne 36 percent ročného výkonu ekonomiky, verejné výdavky však dosiahli takmer 47 percent HDP. Ten rozdiel nekryje žiadny zázrak, ale dlh, ktorý zaplatia tí istí ľudia neskôr. Celé toto opatrovníctvo (myslené v úvodzovkách, keďže štát žiadne vlastné zdroje nemá) teda občania financujú dvakrát. Zamestnancovi pritom štát odkrojí z celkovej ceny jeho práce vyše 42 percent, aby mu z tribúny blahosklonne vrátil pár eur vo forme sociálnych balíčkov.
Deň daňovej slobody pripadol v roku 2025 až na 26. júna. Stosedemdesiatšesť dní roka tak pracujeme na verejné výdavky a až zvyšok na seba, pričom aparát nám obratom predpisuje, aké spotrebiče smieme kupovať a koľko hodín môžeme odpracovať. Zdroje, ktoré by rodiny mohli premeniť na úspory či zabezpečenie, pohltí čierna diera verejných výdavkov. Ocitáme sa v absurdnej situácii: štát z nás daňami urobí závislé bytosti, aby sa potom mohol chváliť, ako nás štedro zachraňuje.
Námietka ochrancov: Bez štátneho vodítka by nastala džungľa
Zástancovia všadeprítomného poručníctva na tomto mieste okamžite vytiahnu osvedčený strašiak. Budú tvrdiť, že bez prísnych regulácií, štátnych licencií a armády inšpektorov by sa spoločnosť zrútila do chaosu. Podnikatelia by vraj bez dozoru predávali nebezpečné výrobky, zamestnávatelia by bezohľadne vykorisťovali personál a bežný človek by zostal bezbranný voči podvodníkom.
Táto námietka však stojí na mylnom predpoklade, že poriadok a bezpečnosť dokáže garantovať výlučne štátny monopol. Ignoruje skutočnosť, že ochranu osôb, majetku aj riešenie sporov vie zabezpečiť trh a dobrovoľná spolupráca prostredníctvom zmlúv, poistenia a nezávislej arbitráže. Najprísnejším regulátorom na trhu nie je ministerský úradník, ale otvorená konkurencia a osobná reputácia.
Podnikateľ, ktorý svojich zákazníkov klame alebo im dodáva nebezpečné služby, na slobodnom trhu rýchlo a nevyhnutne končí. Nemusí prísť štátna kontrola; stačí, že sklamaní klienti odídu ku konkurencii a jeho povesť je zničená. Naopak, moderné spotrebiteľské platformy, nezávislé testy a okamžité recenzie chránia spotrebiteľa pružnejšie a rýchlejšie než ťažkopádne štátne inštitúcie.
Štátna pečať navyše skutočnú bezpečnosť nezaručuje, iba vytvára jej ilúziu. Keď má podnik ministerské povolenie, zákazník často vypne vlastný úsudok vo viere, že úrad všetko vyriešil. Štátne licencie pritom slúžia najmä ako bariéra pre vstup novej konkurencie, čím chránia zavedené firmy pred šikovnejšími nováčikmi. Výsledkom štátnej opatery nie je bezpečnosť, ale vyššie ceny a chudobnejší výber.
Ako vystúpiť zo škôlky a získať späť vlastnú dôstojnosť
Tocqueville svoje varovanie uzatvára trpkým obrazom národa, ktorý stratil vôľu samostatne existovať. Vláda ľudí zbaví všetkej námahy so žitím a všetkej starosti s premýšľaním, až kým sa dospelé obyvateľstvo nepremení na bojazlivé a poslušné stádo, ktorému pastier určuje každý krok. Nejde o tyraniu, ktorá by lámala kosti, ale o systém, ktorý systematicky vymazáva ľudskú dospelosť a osobnú odvahu.
Odpoveď na otázku, ako sa zo slobodného človeka stal nesvojprávny chovanec štátnej škôlky, je preto jasná a neúprosná. Nestali sme sa nesvojprávnymi preto, že by nás porazila cudzia armáda, ale preto, že sme kúsok po kúsku vymenili vlastnú zodpovednosť za ilúziu pohodlia. Za každú štátnu garanciu, dotáciu či reguláciu sme zaplatili ďalším kúskom nezávislosti a ďalším stohom predpisov.
Súdruhovia pri moci túto poručnícku mašinériu nevytvorili proti vôli občanov; oni len ochotne reagovali na spoločenský dopyt po bezstarostnosti a zbavení sa rizika. Výsledkom je stav, kde malá firma venuje tridsaťštyri pracovných dní v roku vypĺňaniu výkazov a bežný človek očakáva pečiatku pri každom životnom kroku. Cena za túto úradnícku škôlku je likvidačná: strata slobody, hospodárske zaostávanie a úpadok dôstojnosti.
Východisko z tejto pasce nezačína voľbou iných politikov, ktorí sľúbia riadiť poručníctvo o niečo láskavejšie. Začína osobným odmietnutím myšlienky, že štát je naším rodičom a my jeho chovancami. Sloboda sa nevráti prostredníctvom nových zákonov, ale tým, že aparátu vezmeme právo riadiť naše životy a vezmeme si späť právo rozhodovať, riskovať aj víťaziť výlučne na vlastný účet.



