Ako sa chcel stať Kubo súčasťou strednej triedy

Jakub úspešne ukončil štúdium na vysokej škole v roku 2005. Poctivo si prešiel všetkými fázami slovenského vzdelávacieho systému a ocitol sa v situácii ako mnoho iných už toľko krát pred ním. Po 17 rokoch štúdia stál na začiatku svojej profesionálnej kariéry s hlavou čistou, ale prázdnou.

Našťastie vyštudoval vysokú školu technického zamerania a hneď po jej opustení po ňom chňapla istá nemenovaná korporácia. Sľubovali možnosti profesionálneho rastu a mladý dynamický kolektív. Dostal 17 000 korún hrubého, čo činilo nejakých 13 000 a par stovák. Jakub ešte stále býval u rodičov, takže nemal veľké výdavky.

Keď ho lanárili, sľubovali mu cestovné náhrady. 45 euro na deň počas služobnej cesty znelo Jakubovi veľmi lákavo. Len aby bol dostatok tých služobných ciest.

Prvé tri mesiace v korporácii strávil po školeniach. Učili ho programovať, architektúru softvérového systému, s ktorým mal pracovať, základné ekonomické procesy a transakcie. Z množstva informácií mal časom riadny guláš. Ako systematicky spracovávať poznatky a orientovať sa v údajoch ho na škole žiaľ nenaučili.

Hneď ako sa skončila výuková fáza, bez varovania šmarili Jakuba jeho šéfovia do vody. A tá voda bola riadne hlboká a studená. Nemeckému zákazníkovi bol predstavený ako expert. Mal predsa školenie! A tak nastali zatiaľ najťažšie mesiace jeho doterajšej krátkej kariéry.

Helmuti požadovali on-site podporu aspoň pol roka. Jakubovi trvali všetky činnosti rádovo dlhšie, ako je bežné. Absentovali skúsenosti a spýtať sa nebolo koho. Zákazníkovi ukázať neznalosť nie je dobrá stratégia a experti materskej firmy mali sami dosť problémov na to, aby mohli promptne reagovať na jeho otázky. Z kancelárie odchádzal posledný a ráno prichádzal ako prvý, aby bol pripravený na raňajšie meetingy. Tieto hodiny sa bohužiaľ zákazníkovi nedali fakturovať a neuznal mu ich ani jeho vlastný zamestnávateľ ako nadčasy. Jediná vec, čo ho po večeroch na hotelovej izbe tešila, bolo počítanie diét, ktoré mu na účte pomaly pribúdali.

Na druhej strane to bola výborná škola. Väčšinu problémov, s ktorými sa stretával, už niekto niekedy riešil. Stal sa preto veľkým fanúšikom všetkých možných expertných fór a technických diskusií na internete. Po pár mesiacoch sa pomaly začal orientovať. Poznámky napísané na školeniach začali konečne do seba zapadať a Jakub získaval pocit, že niečomu rozumie. Dokázal jednoducho rozanalyzovať problém, z množstva balastu rýchlo extrahovať to dôležité.

Ďalším plusom bol jazyk. Nemeckí kolegovia mali sami problém so svojou slabou euro angličtinou, nieto sa ešte trápiť s tou jeho. Keď opadol najväčší stres, oprášil svoje stredoškolské základy nemčiny. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa naučil solídne komunikovať. Za pár mesiacov zvládol niečo, čo nedokázala niekoľkoročná školská výučba. Ale to je asi prirodzené, keď vás učí preškolená ruštinárka, čo by mala vážny problém si v Hainburgu kávu objednať.

V korporácii prežil Jakub šťastne 5 rokov. Keďže úspešne absolvoval ešte niekoľko projektov pre zahraničných klientov, cestovné náhrady predstavovali jeho zásadný zdroj príjmu. Jeho plat sa zatiaľ zvyšoval nebezpečným tempom približne dvesto korún ročne. Z pracovnej pohody ho vytrhla náhodná faktúra, ktorá sa mu nedopatrením dostala do rúk. Bola na nej suma, ktorú zákazník platil za jeho služby korporácii vo výške pár tisíc eur.

V roku 2010 ho kontaktoval bývalý spolužiak. Pracoval pre menšiu slovenskú konzultantskú firmu v rovnakom obore ako Jakub. Jeho šéf hľadal nových ľudí pre nemeckých zákazníkov. Jakub sa s novým zamestnávateľom dohodol rýchlo. Keď prišli na rad platové otázky, dostal dve ponuky. Buď bude pracovať na živnosť, alebo ako zamestnanec. V oboch prípadoch bude firmu stáť rovnakú sumu 2500 eur a záleží len na ňom, ktorý spôsob si vyberie.

V prípade trvalého pracovného pomeru by Jakubovi ostalo 1356 eur (odvody 899 eur a dane 245). Ak by šiel na živnosť a uplatnil by si 40% paušálne náklady, tak by mu ostalo 2042 eur. Štátna hydra by si urvala iba 458 eur mesačne. Jakub vedel, že živnosť je výhodnejšia alternatíva aj pre zamestnávateľa. Malá konzultantská firma si nemôže dovoliť platiť niekoho, ak pre neho nemá projekt a nerobil si ilúzie o svojom osude v prípade nedostatku zákazníkov. A ešte u neho naplno neprepukla túžba moderného zamestnanca pracovať pre zamestnávateľa, ktorý o jeho služby nemá záujem. Preto už o pár dní drzo klopal na dvere živnostenského úradu, aj keď na nich visel nápis: Nerušiť!

Jakub sa na novom projekte uchytil dobre a za pár mesiacov mu už Helmuti dôverovali natoľko, že ho nechali pracovať zo Slovenska.

Keď sa veci utriasli, rozhodol sa konečne si zariadiť vlastné bývanie. Časť financií získal zo stavebného sporenia, ktoré mu práve na túto príležitosť rodičia nasporili. Ale väčšinu sumy bytu kryl hypotekárny úver.

Hypotéku si vzal na najdlhšie možné obdobie, 30 rokov, ale s každoročnou možnosťou čiastočného mimoriadneho splatenia. Mesačná splátka činila 480 eur. K tomu si ešte zobral úver na zariadenie bytu, lebo v holých stenách sa bývať nedá (splátka 300 eur mesačne). No a ešte musel splácať stavebný úver okolo 200 eur mesačne.

Po splatení všetkých mesačných záväzkov, energií, ďalších nákladov spojených s užívaním bytu a striedmom životnom štýle Jakubovi ostalo podľa situácie približne 400 eur. Tieto peniaze si plánoval pravidelne šetriť na každoročnú mimoriadnu splátku hypoúveru. Podľa Jakubových výpočtov by sa mohol takýmto spôsobom zbaviť dlhov do desiatich rokov.

V roku 2012 dokázal nasporiť 6000 eur a predčasne splatiť časť hypotéky. Banka mu kvôli tomu na ďalší rok znížila mesačnú splátku o 40 eur. Jakub uvidel svetlo na konci tunela. Na budúci rok si naplánoval s priateľkou svadbu.

Bohužiaľ v roku 2013 už Jakubovi nepôjde karta tak ako doteraz. Daňovo-odvodový hurikán vládnej strany výrazne okreše jeho možnosti splatiť úvery a stať sa tak súčasťou strednej triedy. Odvody sa mu zvýšia približne o 230 eur a daňové zaťaženie asi o 66 eur. To je okolo 300 eur, ktoré by mu mohli výrazne pomôcť vyriešiť jeho zadĺženie. Nakoniec sa teda môže naplniť variant, ktorý pre Jakuba naplánovala dnešná vláda a to je 30 ročné splácanie hypotéky.

Existuje množstvo rizík, ktoré ešte na Jakuba čakajú, kým sa dostane do stavu bez úverov. Ak pre neho jeho zamestnávateľ nenájde projekt, dostane sa do serióznych problémov. Nemôžem sa ale zbaviť pocitu, že práve takéto vyústenie by dnešným socialistom pri moci spôsobilo najväčšiu radosť. Nenadarmo nás všetkých, čo si svoje bývanie zaobstarávame sami, bez pomoci rodičov, alebo štátu volajú posmešne hypotekárni batôžkári. Podľa socialistov má predsa o vlastníctve nehnuteľností rozhodovať bytová komisia, najlepšie s nejakým bývalým spolužiakom s rozhodovacou právomocou.

Na druhej strane pre štátnu byrokratickú mašinériu nie je nič deprimujúcejšie, ako občan, ktorý sa dokáže o seba postarať sám. Jakub nejaví záujem o gastrolístky, platenú nemocenskú dovolenku a všetky tie nezmysly, za ktoré politici vedú neohrozený boj v parlamente.

Politici sa snažia presvedčiť voličov, že všetky tie sociálne vymoženosti sú zadarmo. Ale rovnako, ako neexistuje obed zadarmo, neexistuje ani platená dovolenka. Všetky tie sociálne vymoženosti si nakoniec zaplatíme všetci v nižšej výslednej sume výplaty.

Iba človek, ktorý sa dokáže postarať sám o seba, môže pomáhať druhým ľuďom. Ak Jakub splatí svoje úvery, stane sa tým, čomu v kapitalizme hovoríme stredná trieda. Vtedy bude oporou svojim rodičom v starobe, zo svojich vlastných prostriedkov sa dokáže postarať o svoju rodinu.

Možno sa socialistom splní ich plán a Jakub stratí zamestnanie, nesplatí úvery a bude mať vážne existenčné problémy. Potom príde Robert Fico a s víťazoslávnym úsmevom poskytne nešťastnému Jakubovi časť peňazí, ktoré mu zobral ešte v dobe, keď mu mohli výrazne pomôcť (skôr si ale myslím, že ich dovtedy minie na nejakú vládnu prioritu, napríklad multifunkčné ihrisko vo svojej rodnej dedine). Držme Kubovi palce, aby sa to takto neskončilo.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (61)