Menej štátu… viac slobodyHľadať
Hospodárska politika

Ako poslanec Kolesík spochybnil parlamentnú demokraciu

Andrej Fandak4 min čítania19 komentárov

Koncom minulého týždňa pobavilo internetovú verejnosť jedno video. Poslanec za Smer Andrej Kolesík v ňom zapiera pred novinárkou nos medzi očami. Dušuje sa, že nerozdával svojim straníckym kolegom lístočky s menami kandidátov do správnej rady Ústavu pamäti národa, hoci existuje nahrávka, že tak robil. Celá situácia pôsobí komicky a kto ju ešte nevidel, môže si to pozrieť tu:

Okolnosti celého prípadu mi prídu úplne nevinné a jediné, čo ma zaráža, je fakt, že poslanec Národnej rady je schopný klamať do kamery aj o takejto maličkosti. Ústav pamäti národa je v podstate špecifická téma a je prirodzené, že poslanci v parlamente nemajú veľký prehľad o možných kandidátoch na túto funkciu. Na druhej strane poslanec Kolesík sa už dlhodobo venuje štúdiu totalitných režimov 20. storočia a pre svojich kolegov vybral dvoch najvhodnejších kandidátov. Keďže ostatní poslaneckí kolegovia nemajú pamäťovú kapacitu zapamätať si dve ďalšie mená, tak im ich napísal na papierik.

Problem solved.

V našej ústave sa píše, že svoj mandát poslanec vykonáva podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Všetci sa tvárime, že to tak je, ale pritom si myslíme svoje. A hlavným problémom podľa mňa nie je svedomie. Národná rada je v každom volebnom období bombardovaná návrhmi zákonov z oblasti školstva, zdravotníctva, poľnohospodárstva, …, hygieny, poľovníctva, …, kaderníctva. Následne sa poslanci vyjadria k nejakému zahranično-politickému problému a zadĺžia krajinu na ďalších 10 rokov. Teoreticky si viem skôr predstaviť, že sa do parlamentu dostane 150 bezúhonných občanov, ktorí sa budú rozhodovať na základe svojho neskazeného svedomia. 150 geniálnych odborníkov na všetky spomínané oblasti na hradnom kopci je jednoducho nad moju predstavivosť. Ak by tento jav nastal, tak je veľmi pravdepodobné, že by došlo k narušeniu časopriestorového kontinua.

Poslanci nemajú šajnu, kto je vhodným kandidátom do správnej rady ÚPN. Keď im nie je známy žiadny vyhovujúci uchádzač, prichádzajú na radu ďalšie motivácie. V prípade, že nefunguje svedomie, tak to môže byť vlastný finančný prospech. Veľkým motivátorom je znovuzvolenie, a vtedy len jednoducho vyberú populárnejšie riešenie. Ak daná téma nerezonuje vo verejnosti, tak prehľadajú poslanecké ľavice, či náhodou nenájdu malý papierik s menom.

Na rovnakej báze a s rovnakými motiváciami funguje každé parlamentné rozhodovanie. Ak ide o takú tému, ako je Ústav pamäti národa, tak sa to ešte dá akceptovať. Ide o relatívne malé peniaze a jedinou prekážkou kvalifikovaného rozhodovania je poslanecká lenivosť. Problém ÚPN nie je svojou komplexnosťou neuchopiteľný a je zrealizovateľné, aby si naši parlamentní zástupcovia spravili názor sami.

Všetka sranda sa ale končí, keď sa poslanci vrhnú do plánovania našich životov. Je technicky nemožné, aby poslanec, minister, proste človek dokázal vyhodnotiť, koľko mesačne si má jednotlivec sporiť na dôchodok, koľko z tejto sumy má posielať do súkromnej inštitúcie a koľko do štátnej pyramídovej hry. V ktorom roku života si má tieto nasporené peniaze začať vyberať a po akých sumách. Ak politik tvrdí, že má na tieto otázky odpovede, tak klame rovnako ako Kolesík v uvedenom videu.

Ak chce človek vypočítať spomenuté sumy a následne odsúhlasiť zákonom, tak musí vyriešiť komplexnú rovnicu. Tá má obrovské množstvo vstupov, ktoré sa k tomu všetkému ešte menia v čase. Zanedbá sa jeden fakt, tak môžeme celý výpočet spustiť nanovo. Napríklad priebežný systém dôchodkového zabezpečenia relatívne fungoval v čase baby-boomu za Husáka, v dnešnej dobe maximálne dvoch detí v rodine je neudržateľný. Tvrdenie, ze vytvoríme systém dôchodkového zabezpečenia na desiatky rokov do budúcnosti, je smiešne rovnako, ako Kolesík na videu.

Ďalšou prekážkou pri riešení rovnice je fakt, že hodnoty vstupných premenných sú pre riešiteľov neznáme. Potreby a preferencie účastníkov dôchodkového systému sa určitým spôsobom odzrkadľujú v systéme trhových cien (obľúbenou kratochvíľou politikov je tento jediný informačný systém ekonomiky manipulovať). Ale tieto informácie sú na trhu rozptýlené a centrálne autority sa k nim nikdy nedostanú. Centrálni plánovači sa nikdy nedozvedia, že dôchodkový sporiteľ už má dostatočne nasporené a môže si začať vyberať rentu. Štatistický úrad mu iba sprostredkuje číslo, ktorého vierohodnosť je relatívna. Ak vám bude ekonóm tvrdiť, že nasimuloval nejaký ekonomický jav v celej zložitosti, tak si vymýšľa ako Kolesík vo videu.

Fatálnym problémom ale nakoniec je, že výsledky daných rovníc, ktoré by sa dali napasovať na všetkých občanov jednoducho neexistujú. Každý sme špecifický, máme rôzne túžby a schopnosti. Je jednoducho nemožné určiť pre dvoch rôznych ľudí jeden vek odchodu dôchodku, pre dve rôzne mestá jednotnú sadzbu sociálnych odvodov, pre dva rôzne štáty jednu úrokovú mieru. Ak centrálny bankár tvrdí, že to vie, tak ste pravdepodobne vo Frankfurte.

Naši centrálni plánovači sa teda snažia vyrátať z neskutočne obrovského množstva v čase sa meniacich premenných, ktorých hodnoty ale nemajú k dispozícii, neexistujúce výsledky. Tu by každému súdnemu človeku praskla hlava. V prípade politikov prichádzajú na scénu náhradné motivácie, ktoré som už opísal - vlastný finančný prospech, politický prísľub znovuzvolenia, respektíve lístoček od kolegu niekde pohodený na stole.

Neviem, ako sa parlamentná demokracia dostala do stavu, že na dennej báze rieši problémy, ktoré technicky nedokáže rozlúsknuť. Chce sa mi veriť, že niekedy sa v parlamente kládli iba otázky typu Ústavu pamäti národa, kde sa riešenie s určitou dávkou angažovanosti a poctivosti dá nájsť. Komplexnosť problémov, ktoré sa momentálne riešia v slovenskom parlamente je bohužiaľ na takej úrovni, že odpovede sú technicky nedosiahnuteľné.

Preto by som poslancom NRSR dal radu. Keď budete nabudúce riešiť niečo, o čom nemáte páru, je to komplexne zložité a výsledok je závislý individuálne od konkrétnych okolností, tak nehlasujte, prosím, na základe nejakého pochybného papieriku. Nech by to aj bol návrh zákona. Rozhodnutie nechajte na konkrétnom občanovi. Jeho sa problém dotýka a on jediný má relevantné informácie, aby sa kvalifikovane rozhodol. Napríklad, či má posielať zdravotné poistenie do súkromnej, alebo štátnej zdravotnej poisťovne.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Hospodárska politika

„Lacnejšie ceny elektrickej energie pre domácnosti.“ Preklad: vládnu sekeru zaplatíte na daniach

Ministerka hospodárstva Denisa Saková ohlásila, že cena silovej elektriny pre domácnosti má na základe memoranda dosiahnuť približne 79 eur za megawatthodinu, pričom vláda žiada od elektrární ďalšie ústupky. Zastropovanie cien však reálne náklady neodstraňuje, iba ich prenáša z faktúr za energie do štátneho deficitu a budúcich daní. Umelé potláčanie trhových cien navyše deformuje správanie spotrebiteľov a bráni prirodzenému šetreniu zdrojov.

Martin Bulák

Hospodárska politika

Politické kŕmidlo pre organizované menšiny

Teória verejnej voľby Jamesa Buchanana zbavila politiku romantických ilúzií o nezištných úradníkoch pracujúcich pre takzvané spoločné dobro. Vládne prerozdeľovanie sa neriadi anjelskými úmyslami, ale chladnou matematikou koncentrovaných ziskov a rozptýlených nákladov. Výsledkom sú dotačné schémy a privilégiá, pri ktorých pár tisíc vyvolených profituje na účet miliónov daňovníkov.

Martin Bulák

Hospodárska politika

Lagardovej peňazotlač: Prečo vládne dotácie na úroky ani štátne byty nezlacnia bývanie

Ceny nehnuteľností na Slovensku sa držia na historických maximách napriek drahším úverom a slabšiemu hospodárskemu rastu. Vládne dotácie na hypotéky a prísľuby štátneho nájomného bývania však krízu neriešia, ale len maskujú dôsledky dlhoročnej peňazotlače a zlyhania stavebných úradov. Skutočným dôvodom drahých bytov je zmes uvoľnenej menovej politiky, meniacich sa demografických potrieb a zviazanej ponuky.

Martin Bulák

Diskusia (19)