Menej štátu… viac slobodyHľadať
Kapitalizmus

Ako neviditeľná ruka trhu zadrží vodu v prírode

Tibor Pospíšil4 min čítania34 komentárov

Na príklade rôznych prístupov k pokusom zadržiavať vodu v prírode sa vám pokúsim názorne vysvetliť, ako a prečo je aj v tomto prípade najefektívnejším spôsobom využitie neviditeľnej ruky trhu. A prečo štát (=rôzni páchatelia dobra) môžu situáciu len zhoršovať.

Blížia sa nám župné voľby a jedna politická mŕtvola vyrukovala s ponukou:

Že tento pán nebude rozdávať peniaze zo svojho, ale z nášho, že nejde o výraz jeho skutočnej snahy zlepšiť životné prostredie, ale o snahu zabezpečiť si výhradne svoje životné prostredie na nasledujúcich päť rokov, na tom sa zhodne veľká väčšina ľudí.

Názory sa začnú rozchádzať, keď príde na otázku, či zadržiavanie vody v prírode je skutočne prínosné. Ako jeden názor v diskusii som si prečítal, že niektorí ľudia sú schopní polievať záhradu pitnou vodou, kým dažďovú vodu nechajú odtekať do kanalizácie. Moja obvyklá otázka „No a čo?“ nebola zodpovedaná, a preto sa ju pokúsim rozviesť:

Predpokladajme na chvíľu prípad s voľným trhom a jediným regulátorom: neviditeľnou rukou trhu. V tomto prípade ten odporný sused platí za dve veci: za odvedenie nemalého objemu dažďovej vody do kanalizácie a za dodávku nemalého objemu pitnej vody na polievanie záhrady. Ja tvrdím, že je to jeho problém a sú to jeho peniaze. Zároveň ale akceptujem ako relevantnú pripomienku, že keby tak konalo veľa ľudí, môže to byť problém. Podľa mňa však takto nemôže konať príliš veľa ľudí. Jednak nie je toľko bohatých a zároveň rozhadzovačných ľudí, a aj keby ich začalo nejakým nedopatrením pribúdať, spravodlivá neviditeľná ruka trhu zdvihne cenu oboch služieb a tým ich bude neustále nabádať, aby sa uvedomili. Neviditeľná ruka trhu pritlačí aj dosť obmedzených ľudí k racionálnejšiemu správaniu sa.

Na voľnom trhu je teda problém vyriešený. Predstavte si ale skupinku páchateľov dobra, ktorí chcú zabezpečiť nízku cenu vody a kanalizácie, pretože pitná voda je predsa ľudské právo. Či už to spravia dotáciami, či znárodnením vodohospodárskych podnikov, veľmi pravdepodobne vygenerujú jeden neželaný dôsledok: Za štátom vynútených podmienok sa začne ľuďom oplácať polievať záhrady pitnou vodou. Všimnite si (a toto je dôležité!), že kým v prvom prípade situácia tlačí nerozumných ľudí k rozumnému správaniu, v prípade štátneho zásahu aj dovtedy rozumní ľudia začnú uvažovať nad nerozumným a „škodlivým“ spôsobom polievania záhrad.

Sociálnych inžinierov však len tak niečo nezastaví a preto začnú regulovať dodávky dotovanie vody, čím vygenerujú iné vedľajšie efekty a tak pekne dookola. Ja tomu hovorím demokratické perpetum mobile: Politik (páchateľ dobra) svojim sľubom vygeneruje negatívnu externalitu, ktorú rieši novým sľubom, ktorého realizácia mu prinesie ďalšiu možnosť ponúknuť riešenie ním starostlivo pripraveného problému. Som presvedčený, že ohľadom negatívnych externalít sú politici (štát) hlavnou hybnou silou ich tvorby. Že je to úplne naopak, ako tvrdia etatisti, že páchatelia dobra negatívne externality riešia.

Posuňme sa v úvahe ďalej, k vodozádržným hrádzkam a ich vynálezcovi, Michalovi Kravčíkovi. Idea postaviť v prírode hrádzky, ktoré jednak zadržia vodu v prírode a tiež výrazne obmedzia vznik náhlych povodní je na prvý pohľad prínosná. V existujúcom nastavení, teda v socialistickom plánovanom a centrálne riadenom hospodárstve však potrebujeme dosť silný dôkaz, že toto opatrenie funguje. Pretože ambície pána Kravčíka za vlády Ivety Radičovej neboli o postavení zopár hrádzok, ale o PPP (Pekelne Predražených Projektoch) zo spoločných peňazí. A preto sa okolo hrádzok rozvinula ideologická diskusia, kde išlo oveľa viac o politiku, ako o problém a jeho riešenie samotné.

Som presvedčený, že situácia v slobodnej spoločnosti, regulovanej hlavne neviditeľnou rukou trhu by bola oveľa pokojnejšia, racionálnejšia, zmysluplnejšia a výsledky by boli rádovo efektívnejšie. Za zdôraznenie stojí, že v slobodnej spoločnosti ani len nepotrebujeme vedieť, či dané opatrenie funguje, nefunguje, funguje v istých podmienkach …. V slobodnej spoločnosti nepotrebujeme míňať zdroje na analýzy, oponentúry a vôbec snahu nejako exaktne vopred zistiť odpovede na otázky užitočnosti.

Michal Kravčík, ako vynálezca a propagátor hrádzok, začne presviedčať občanov obcí, ktoré mali v minulosti problém s povodňami o hrádzkovom riešení ich problému. Občania spustia svoju dedinskú verziu dnes veľmi populárnej analýzy „Hodnota za peniaze“. Spočítajú si náklady na vybudovanie hrádzok a ich udržiavanie za povedzme 20 rokov a porovnajú so stratami, ktoré by im za tých 20 rokov mohli spôsobiť povodne. Ak ten nenávidený nástroj sulíkizmu (excel) vyhodí kladný výsledok, na hrádzky sa zložia.

Krásne na tom celom je, že aj v podobných obciach sa môžu občania rozhodnúť rozdielne. Niekde môžu výstavbu hrádzok zamietnuť s tým, že si tie peniaze budú zbierať do spoločného fondu, nechajú prehrmieť povodeň a peniaze namiesto na hrádzky použijú na úhradu povodňových škôd.

Priznám sa, že mne samotná idea zadržiavať vodu v prírode nepríde zlá. Ale viem, že je to subjektívny dojem. Pretože keď som sa pri cestách ocitol v púštnych oblastiach, zmocnil sa ma nepríjemný pocit. Naopak, v oblastiach s bujnou vegetáciou sa cítim oveľa lepšie. Takže z mojej strany by to bolo emocionálne rozhodnutie, ale v slobodnejšej spoločnosti by som zrejme na vodozádržné opatrenia bol ochotný prispieť.

No a o tom to podľa mňa celé je. Že centrálne opatrenie / rozhodnutie nie je v reálnom svete možné podporiť tak nepriestrelnými dôkazmi, aby sme s kľudom mohli abstrahovať od prípadných vedľajších efektov, ktoré sa pri centrálnom opatrení týkajú všetkých, resp. majú globálny dopad. Nehovoriac o tom, že pri centralizovanom opatrení pôjde o mega biznis a odborná diskusia bude úplne zatlačená lobingom a politikou. Nie, toto skutočne nie je o zlých / dobrých politikoch. Toto je prirodzená vlastnosť (problém) centrálne riadenej spoločnosti.

Naopak: decentralizované a slobodné rozhodnutia menších skupín vlastnými prostriedkami (životmi) zainteresovaných ľudí sú lokálnejšie a preto z podstaty veci presnejšie. Neviditeľný regulátor fungoval v prírode dávno pred epochou homo sapiens. A bude fungovať aj dávno po jej skončení. Ak vám niekto natláča centrálne regulácie ľubovoľne vybranými jedincami bez vlastnej kože na trhu, istým spôsobom sa vás snaží vytlačiť do pozície popieračov evolúcie. Nebude to síce viera v Boha, ale viera do pozície Boha sa stavajúcich páchateľov dobra, ktorú sa vám snaží predať.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Štátne regulácie

Univerzálna pečiatka na štátne regulácie

Pojem trhové zlyhanie mal v ekonomickej teórii pôvodne presné a prísne vymedzenie. Dnes slúži vládnym úradníkom ako univerzálne alibi na regulácie cien, dotácie a nafukovanie byrokracie. Skutočným problémom pritom nebýva zlyhanie trhového mechanizmu, ale neschopnosť štátu rešpektovať základné zákony ponuky a dopytu.

Martin Bulák

Štátne regulácie

„Ochrana spotrebiteľa v sieťových odvetviach." Preklad: ako štát chráni staré káble pred lacnejšou konkurenciou

Pojem prirodzeného monopolu mal v učebniciach ekonómie ospravedlniť štátny dohľad tam, kde by druhá paralelná sieť bola pridrahá. Technologický vývoj v telekomunikáciách aj v energetike však ukázal, že fixné drôty sa dajú jednoducho obísť vzduchom alebo lokálnou výrobou. Regulačné úrady napriek tomu namiesto deregulácie vymýšľajú nové poplatky a bránia rozpadu starých monopolov.

Martin Bulák

Diskusia (34)