Tu je bičík, vaša milosť…

Nepochybujem o tom, že nie je ľahké pred mikrofónmi a kamerami vždy povedať niečo zmysluplné, nedajbože múdre. Podstatné však je, že to treba povedať presvedčivo, aby volič mal pocit bezpečia. My takéhoto presvedčivého premiéra máme vďaka voličom, ktorým v priemere k pocitu bezpečia stačí viera v nonverbálne autority. Nečudo, že potom prejde takmer bez povšimnutia samotný obsah premiérových preslovov k obyvateľstvu. Povyšovanie viery k autorite nad samotné konanie zbožšteného, povyšovanie také typické pre väčšinu voličov, vypovedá všeličo o duchu národa.

Po tom, ako prvá vláda R. Fica s presvedčivosťou jemu vlastnou štedro zadlžovala budúce pokolenia, druhá jeho vláda s rovnakou presvedčivosťou chce šetriť, ako hrdo premiér 13. septembra prehlásil:

Radšej zaplatíme politickú daň, radšej budeme možno znášať menšiu popularitu a podporu verejnosti, a budeme mať istotu, že Slovensko má perspektívu, že je zabezpečené, že nebude chodiť s klobúkom ako žobrák po Európe a pýtať peniaze od rôznych mechanizmov, ako sa lacno viezť na vlne päť-, šesť-, sedem-, osempercentného deficitu v roku 2013 a 2014 a potom už len prísť a zhasnúť svetlo… (zdroj: SITA)

Pamäť priemerného voliča je krátka a vysoko selektívna, preto nečudo, že ten istý premiér mohol o päť dní pri príležitosti návštevy kápa M. Schultza prehlásiť:

Pre nás sú eurofondy životne dôležité. Pokiaľ by Slovensko nemalo možnosť čerpať finančné zdroje, bolo by v recesii… (zdroj: SITA)

Ak nie je táto veta ukážkou natrčeného klobúka, tak už asi žiadna. Rád sa teraz pomýlim, ale mám dojem, že vnútorná nekoherentnosť vyjadrení nášho preveľmi úspešného premiéra iba odráža vnútornú nekoherentnosť jeho kognitívnych schopností. Ak je tak preveľmi úspešný napriek tomu, že v podstate hocičo trepne do éteru, tak to niečo hovorí o povahe národa, teda o tých jeho mentálnych a kognitívnych vlastnostiach, ktoré boli snáď až stáročiami vyselektované ako úspešné pre prežitie normatívnej väčšiny.

Slováci mali vždy vrchnosť. Na vrchnosť frfľali, na vrchnosť sa spoliehali. Najprv bola vrchnosť feudálna, potom česká, nemecká, opäť česká a teraz zdá sa bruselská. Pocit, že veci moje sú v rukách nado mnou, úspešne po dlhú dobu z genofondu národa eliminoval prirodzených alfa-jedincov či už fyzicky, alebo formou emigrácie. Poddaný úspešne prežije, ak poslúcha a dôveruje vrchnosti.

Vždy, keď počujem vety: „sme príliš malí, aby sme mohli byť samostatní“, „naša ekonomika je príliš otvorená a závislá od nemeckej, aby sme nepodporili euro“, „všetci lídri eurozóny sa zhodli na podpore ESM, len my tu budeme robiť tých múdrych“… a podobné, spomeniem si na tento čarovný kúsok z filmu Pacho, hybský zbojník:

Áno, pani Merkelová, podáme vám ten bičík, samozrejme áno pán Schultz, nebojte sa, Slovák natrčí chrbát. Dnes natrčí chrbát a zajtra v úctivom predklone klobúk. Máme demokraciu, preto si vždy zvolíme správne. Na mene nezáleží, Dzurinda, Fico, či Radičová, vždy to bude poddanský premiér poddanského národa.