Tomášova minimálna mzda: Ako štátny automat na chudobu ošklbe firmy aj zamestnancov

Minister práce Erik Tomáš opäť oslavuje víťazstvo pracujúceho ľudu. Od 1. januára 2027 sa minimálna mzda na Slovensku vyšplhá na 972 eur mesačne. Keďže sa zástupcovia zamestnávateľov a odborov na rokovaniach tripartity nedohodli, zasiahol zákonný automat presadený vládou, ktorý ju stanovuje na 60 percent priemernej mzdy spred dvoch rokov.

Priemerná nominálna mzda za rok 2025 dosiahla podľa Štatistického úradu 1 620 eur, takže ministerská kalkulačka vyrobila presný výsledok. Vládna propaganda okamžite spustila oslavné fanfáry: minimálna mzda sa vraj „priblíži už k tej pomyselnej hranici 1 000 eur". Prekročiť ju má až v roku 2028, takže míľnik sa zatiaľ oslavuje na úver. Čo však vládni sociálni inžinieri zamlčiavajú, je skutočný ekonomický dopad tohto nariadenia na tých najzraniteľnejších.

Oficiálne zdôvodnenie v Bratislave znie samozrejme vznešene: musíme chrániť nízkopríjmové rodiny a zabezpečiť im dôstojný život. Zákon o minimálnej mzde v skutočnosti nechráni nízkopríjmových pracovníkov, ale vystavuje im štátny zákaz pracovať. Ak produktivita človeka nedosahuje úradníkmi nariadenú latku, zákon mu zakáže legálne sa zamestnať.

V Menej štátu na tento rozpor upozorňujeme dlhodobo. Štát nedokáže zvýšiť hodnotu ľudskej práce vládnym dekrétom, rovnako ako parlament nedokáže zrušiť gravitáciu hlasovaním. Mzda nie je sociálna dávka ani vládny darček, ale trhová cena práce odrážajúca hodnotu pre zákazníka. Ak politik prikáže platiť viac, než koľko práca reálne prináša na voľnom trhu, nezvýši tým bohatstvo spoločnosti, len zruší dané miesto.

Pozrime sa na konkrétne čísla. Odvodové dopady prepočítali analytici Treximy aj Finsideru. Minimálna mzda pre prvý stupeň náročnosti stúpne z 915 eur v roku 2026 na 972 eur v roku 2027. Medziročne ide o nárast o 57 eur v hrubom, teda o 6,23 percenta. Skutočný príbeh sa však odohráva v celkovej cene práce pre zamestnávateľa.

Pre zamestnávateľa totiž hrubá mzda nikdy nepredstavovala konečný náklad. Kým politik pred kamerami veľkoryso rozdáva cudzie peniaze, podnikateľ musí zaplatiť celkovú cenu práce. K sume 972 eur doloží v roku 2027 ďalších 351,86 eura na odvodoch, čo je 36,2 percenta hrubej mzdy. Celkové mesačné náklady na jedného človeka tak dosiahnu 1 323,86 eura, teda približne o 78 eur viac ako dnes. Pre poriadok: s touto zaokrúhlenou sadzbou počíta Trexima, Finsider po rozpise na sociálne a zdravotné poistenie uvádza 1 323,85 eura. Cent sem, cent tam, štát si svoje vezme tak či tak.

V porovnaní s rokom 2026 musí zamestnávateľ vytiahnuť z vrecka takmer o 78 eur mesačne viac na každého pracovníka. Z tejto sumy tvorí zvýšenie samotnej hrubej mzdy 57 eur a zvyšok, necelých 21 eur, zhltnú vyššie odvody firmy. Každé pracovné miesto na minimálnej mzde tak musí po novom vygenerovať o takmer 78 eur viac, inak sa stáva pre firmu čistou stratou.

A koľko z tohto vládneho darčeka uvidí zamestnanec na svojom účte? Podľa modelového prepočtu mu po zrazení odvodov a dane z príjmov zostane čistá mzda 772,11 eura (pri uplatnení nezdaniteľnej časti základu dane, o ktorú sa štát zatiaľ neodvážil obrať tých najchudobnejších). Iné modely s mierne odlišnými predpokladmi vychádzajú na 770,86 eura, rádovo teda rovnako. V roku 2026 to bolo 728,90 eura. Zamestnanec si v čistom prilepší o 43,21 eura mesačne, hoci firmu stojí jeho práca takmer o 78 eur viac.

Kde teda zmizol ten zvyšok? Odpoveď je prostá: v štátnej kase. Zo zvýšenia celkových mzdových nákladov pripadne zamestnancovi necelých 56 percent. Zvyšných zhruba 34 eur, teda vyše 44 percent z každého dodatočného eura, si okamžite uchmatne štát. Vláda sa tvári ako sociálny dobrodinec, no z každého eura navyše, ktoré firma vydá na mzdu, si bez jediného odpracovaného dňa berie 44 centov.

Celé to zvýšenie sa dá zhrnúť štyrmi riadkami:

• Náklady zamestnávateľa: takmer o 78 eur mesačne viac
• Hrubá mzda: o 57 eur viac
• Čistá mzda zamestnanca: o 43,21 eura viac
• Podiel štátu na zvýšení: zhruba 34 eur, čiže vyše 44 percent

Štát ako najdrahší spoločník pri každej výplate

Keď sa pozrieme na celkový účet za rok 2027, absurdita systému vynikne naplno. Zamestnávateľ minie na nízkopríjmového pracovníka 1 323,86 eura, no ten dostane na ruku iba 772,11 eura. Rozdiel medzi nákladmi práce a čistou mzdou predstavuje 551,75 eura mesačne, takže štát zhltne takmer 42 percent z celkovej ceny práce.

Súdruhovia v Bratislave predvádzajú dokonalú ukážku pokrytectva. Prečo ministerstvo tak zúrivo trvalo na návrate automatu na 60 percent priemernej mzdy? Odpoveď nehľadajme v empatii, ale v deravom štátnom rozpočte. Každé administratívne zvýšenie minimálnej mzdy totiž zároveň zdvihne odvodový a daňový výnos z každého takého pracovného miesta, a to bez jediného hlasovania o daniach. Koľko to rozpočtu dokopy vynesie, sme vo verejných materiáloch ministerstva ani v rozpočtových dokumentoch nenašli. Smer výpočtu je však jasný aj bez tabuľky: ide o konsolidáciu na účet súkromného sektora.

Aby toho nebolo málo, na minimálnu mzdu sú na Slovensku naďalej naviazané aj zákonné príplatky za prácu v noci či cez víkendy. Hodinová minimálna mzda bude v roku 2027 na úrovni 5,586 eura a od nej sa odvíjajú zákonné minimá príplatkov: 40 percent, teda 2,2344 eura za hodinu bežnej nočnej práce, 50 percent, teda 2,793 eura za sobotu a za rizikovú nočnú prácu, a 100 percent, teda 5,586 eura za nedeľu. Nepretržitá prevádzka tak zvýšenie zaplatí dvakrát: raz v základnej mzde a druhý raz v každej odpracovanej nočnej a víkendovej hodine. V priemyselnej krajine s obrovským podielom nočnej práce to namiesto vyšších výplat vyvolá tlak na rušenie nočných zmien a prepúšťanie ľudí, ktorých produktivita tieto príplatky nepokryje.

Neúprosné ekonomické zákony, ktoré tripartita neprehlasuje

Ekonómovia rakúskej školy dávno opísali zákonitosti, ktoré bratislavskí politici ignorujú. Mzda prirodzene smeruje k hodnote, ktorú práca reálne prinesie zamestnávateľovi na trhu. Ak štát nariadi mzdu nad túto hranicu, pre ľudí s nižšou produktivitou to neznamená vyšší plat, ale nútenú nezamestnanosť.

Zákon o minimálnej mzde nikoho nenúti firmu zamestnať, iba zakazuje zamestnať človeka za menej, než si želá úradník. Podnikateľ nie je charita. Ak má na človeka vynaložiť vyše 1 320 eur mesačne, no jeho práca dokáže firme zarobiť len tisícku, žiadne poučovanie ho nedonúti pracovať v strate. Jedinou logickou reakciou podniku je dané miesto zrušiť.

Zákony o minimálnej mzde prospievajú tým, ktorí prácu už majú, na úkor tých, čo ju hľadajú, a najtvrdšie doliehajú na mladých a neskúsených. Pokojne to nazvime ochranným clom na prácu. Podobne ako dovozné clo chráni domácich výrobcov pred lacnejšou konkurenciou, štátna minimálka chráni skúsenejších pracovníkov pred konkurenciou začínajúcich. Tým berie nováčikom ich jedinú zbraň na trhu, ktorou je ochota pracovať na začiatku za menej a získať potrebnú prax.

V ekonomike sa nedá rozdeliť viac, než sa v nej vyprodukovalo, a prvá práca za nižšiu mzdu býva jediným stupienkom, po ktorom sa začiatočník dostane vyššie. Keď štát tento stupienok odsekne zákonnou cenovkou, nezostane po ňom vyššia výplata, ale poukážka na sociálnu dávku.

Klam rozbitého okna a cesta k skutočnej prosperite

Zástancovia štátnych zásahov vyťahujú námietku o podpore kúpyschopnosti. Odborári tvrdia, že vyššie mzdy podporia spotrebu a tým spätne naštartujú celú ekonomiku, pričom firma neschopná zaplatiť 972 eur vraj nemá na trhu čo hľadať. Tento argument je však postavený na vode a klasickom klame rozbitého okna, pred ktorým ekonómovia opakovane varujú.

Spotreba nie je samostatný motor bohatstva. Peniaze na vyššie mzdy nespadnú z neba, zamestnávateľ ich musí vziať z investícií, preniesť do vyšších cien tovarov alebo ušetriť prepúšťaním. Ak pekáreň zaplatí viac na mzdách a odvodoch, premietne to do drahšieho pečiva pre všetkých zákazníkov vrátane tých najchudobnejších, čím ich kúpyschopnosť zmaže.

Čo súdruhovia v Bratislave nikdy nepochopia, je to, že celoslovenský diktát ignoruje regionálnu rôznorodosť. Priemerná mzda 1 620 eur za rok 2025 je štatistický priemer ťahaný hlavným mestom a korporáciami. V regiónoch ako Rimavská Sobota či Snina je ekonomická realita diametrálne odlišná. Nariadiť rovnaké mzdové náklady pre celú krajinu funguje ako ekonomický trest pre zaostávajúce regióny.

V chudobnejších okresoch malé podniky nedokážu vygenerovať také tržby, aby uniesli bratislavské tabuľkové náklady. Výsledkom nie je plošný blahobyt, ale útek do sivej ekonomiky, nárast práce načierno a nútený prechod na živnosti. Štát tak svojimi zásahmi paradoxne vytvára presne tie deformácie, proti ktorým neskôr sám bojuje kontrolami a pokutami.

Ak by politikom naozaj ležal na srdci osud ľudí s nízkymi príjmami, nepotrebovali by mzdové automaty. Cesta k vyššej čistej mzde nevedie cez umelé zdražovanie práce, ale cez radikálne zníženie daňovo-odvodového zaťaženia. Keby štát nechal nízkopríjmovým zamestnancom ich vlastné peniaze, ich čistý príjem by stúpol bez ohrozenia pracovných miest.

Mzda je výsledkom dohody dvoch strán a patrí na trh, nie do vládnych nariadení. Kým budú politici veriť, že prosperita vzniká pečiatkou na ministerskom stole, budeme svedkami len ďalšieho zdierania pracujúcich a vytláčania tých najslabších na okraj spoločnosti. Skutočným súperom chudobných ľudí nie je trh, ale štát, ktorý si z ich práce berie čoraz väčšie výpalné.