Progresívny závislý dodávateľ: Ako vziať slobodu ďalším tisíckam pracujúcich

Politický marketing Progresívneho Slovenska už roky maľuje obraz dynamickej ekonomiky plnej startupov a inovácií. Keď však progresívci prejdú od všeobecných fráz ku konkrétnym paragrafom, spod pozlátka vykukne staré známe sociálne inžinierstvo. Príkladom je ich programový dokument Podnikavé Slovensko, kde si zobrali na mušku trh práce.

Autori programu konštatujú, že nové technológie umožňujú prácu na diaľku, čo stiera tradičný rámec pracoviska. Namiesto uvoľnenia zovretia Zákonníka práce však prichádzajú s pravým opakom. Riešením má byť ďalšia úradná škatuľka. V programe doslova navrhujú:

„Rigidná dualita medzi závislou prácou s vysokou mierou ochrany a živnosťou bez ochrany nedokáže dostatočne reagovať na nové formy práce a brzdí príležitosti, ktoré prinášajú. Rozvoj technológií umožňuje prácu na diaľku a decentralizované pracovné vzťahy, čo znižuje relevanciu pracoviska, pracovného času a vzťahu podriadenosti a nadriadenosti pri definovaní závislej práce. Vytvoríme preto status „závislého dodávateľa“ medzi závislou prácou a živnosťou s vyššou mierou ochrany.“

Tento nápad je dôkazom mentality, podľa ktorej každá slobodná spolupráca vyžaduje úradnú pečiatku a novú poručenskú ohradu. Progresívni plánovači sa tvária, že objavili tretiu cestu. V skutočnosti len vymysleli spôsob, ako zviazať ruky samostatným kontraktom a predražiť prácu každému, kto odmieta rigidný svet fabrických pípačiek.

Prečo ľudia utekajú pred Zákonníkom práce

Aby sme pochopili absurdnosť tohto nápadu, musíme pomenovať dôvody, prečo táto dualita vôbec vznikla. Slovenský Zákonník práce v § 1 ods. 2 definuje závislú prácu cez vzťah nadriadenosti, osobný výkon a pokyny zamestnávateľa. Zároveň striktne zakazuje vykonávať takúto činnosť obchodnou zmluvou.

Skutočným dôvodom masového využívania živností nie je nedostatok úradných kategórií, ale brutálne daňovo-odvodové zaťaženie a neflexibilita pracovného práva. Keď štát berie z ceny práce takmer polovicu, trh prirodzene hľadá znesiteľnejšie cesty. Ľudia neutekajú k živnostiam z nevedomosti, ale z čistého pudu sebazáchovy.

Štátny aparát tento únik pred prerozdeľovaním nálepkuje ako „fiktívne živnosti“. Najvyšší kontrolný úrad aj ministerstvo financií neustále vyťahujú štatistiky o živnostníkoch s jedným dominantným odberateľom. Namiesto zamyslenia sa nad príčinami však v týchto ľuďoch vidia len korisť, ktorá do štátnej kasy neodvádza dosť.

Kým vládni sociálni inžinieri chcú živnostníkov pochytať a natlačiť do pracovných zmlúv, progresívci na to idú v bielych rukavičkách. Nepovedia otvorene, že chcú zmluvnej slobode pristrihnúť krídla. Ponúknu status s „vyššou mierou ochrany“. Výsledok pre peňaženky pracujúcich však bude úplne rovnaký.

Pridanie tretej kategórie nerieši spor dvoch svetov, ale vytvára dve nové frontové línie pre štátnu byrokraciu. Doteraz inšpektorát práce alebo daňový úrad riešil iba jednu hranicu - či ide o závislú prácu, alebo o samostatnú činnosť. Už táto jediná čiara prinášala stovky nezmyselných sporov a neistotu pre podnikateľov.

S tretím statusom vzniknú dve sporné hranice. Úradníci budú najprv skúmať, kde končí živnostník a začína závislý dodávateľ. Následne budú preverovať, či dodávateľ nepatrí medzi zamestnancov. Namiesto istoty vznikne dvojnásobný priestor na šikanovanie, svojvôľu kontrolórov a vyhrážanie sa pokutami.

Varovanie z Európy: Španielska fraška a britské súdne peklo

Slovenskí progresívni inžinieri radi tvrdia, že kopírujú moderný Západ. V skutočnosti iba oživujú koncepty, ktoré v zahraničí pohoreli na celej čiare. Učebnicovým príkladom je Španielsko, ktoré v roku 2007 zaviedlo kategóriu TRADE - ekonomicky závislého samostatne zárobkovo činného pracovníka.

Španielsky zákon určil, že ak živnostník získa aspoň 75 percent príjmov od jedného klienta, štát mu vnúti ochranný režim. Ten zahŕňa povinnú registráciu zmluvy, nárok na osemnásť dní voľna a odstupné pri ukončení zmluvy. Súdruhovia v Madride oslavovali víťazstvo solidarity nad trhom.

Výsledok bol trápny. Analýzy OECD potvrdili, že do osobitného registra TRADE vstúpil iba zlomok dotknutých ľudí. Firmy sa takýmto zmluvám vyhýbali, pretože pre ne znamenali právnu pascu a riziko drahých arbitráží. Mnohí dodávatelia radšej prišli o zákazky.

Celý experiment sa v Španielsku zvrhol na byrokratickú hru. Pracovníci začali umelo rozdeľovať faktúry, len aby sa do pasce závislého dodávateľa nedostali. Každá zákonom nanútená ochrana sa ukázala ako spoľahlivá prekážka v zamestnávaní a slobodnom podnikaní.

Ešte trpkejšiu lekciu ponúka Veľká Británia so svojím statusom „worker“. Táto kategória mala garantovať minimálnu mzdu a platené voľno ľuďom vykonávajúcim prácu osobne, no bez bežnej pracovnej zmluvy. Výsledkom sú však nekonečné súdne spory, ktoré v Londýne živia armády právnikov vyše dve desaťročia.

Britské súdy dodnes nedokážu spoľahlivo určiť, do ktorej škatuľky patrí programátor či kuriér. Platformy museli absolvovať roky sporov až po Najvyšší súd. Žiadny právny mier nenastal. Hybridný status priniesol iba neistotu pre každého, kto chcel tvoriť a pracovať flexibilne.

Zákonom nanútená ochrana je len skrytá daň

Základný omyl progresívneho plánovania spočíva vo viere, že pracovnoprávne benefity sú darčekom, ktorý neplatí nikto. Ekonóm Thomas Sowell v knihe Základy ekonómie jasne vysvetľuje mechanizmus mandátnych benefitov: akékoľvek zákonom nariadené podmienky pôsobia na trhu rovnako ako zvýšenie mzdových nákladov. Keď zákonodarca predpíše zamestnávateľovi povinnosť hradiť zamestnanecké výhody, v očiach firmy ide o rovnaký výdavok ako mzda. Čím drahšie je zamestnať človeka, tým menší je dopyt po jeho práci.

Pre firmu nie je podstatné, či peniaze vyplatí dodávateľovi priamo, alebo ich minie na povinné platené voľno, odstupné a administratívu. Ak zákonodarca prikáže dodatočnú ochranu závislého dodávateľa, objednávateľ tieto náklady premietne do zníženia odmeny, alebo zákazku nezadá vôbec.

Závislý dodávateľ tak žiadnu bezplatnú pomoc nedostane. Štát mu iba autoritatívne nariadi vymeniť časť hotovosti za balík vnútených záruk. Mnohí moderní profesionáli pritom o takýto výmenný obchod nestoja. Žiadajú maximálnu odmenu a zvrchovanosť nad svojím rozpočtom, nie úradnícky prídel istôt.

Štátna ochrana v skutočnosti nechráni dodávateľa pred trhom, ale chráni ho pred možnosťou vyrokovať si vlastné podmienky. Milton Friedman v knihe Sloboda voľby trefne pripomenul, že regulácie pod pláštikom pomoci zvyčajne poslúžia iba úradom a zúžia priestor pre dobrovoľnú dohodu.

Mýtus o bezbranných obetiach platforiem a skutočná cesta vpred

Obhajcovia štátnych zásahov, ku ktorým patria aj bruselskí tvorcovia smernice o práci prostredníctvom platforiem, samozrejme vytiahnu morálny protiargument. Budú tvrdiť, že bez nového statusu sú kuriéri rozvážajúci jedlo či šoféri bezbrannými obeťami algoritmov, bez maródky a nároku na oddych.

Tento argument však stojí na predstave, že flexibilná práca je formou zúfalstva. Samostatní kontraktori v gig-ekonomike si nevolia platformy z núdze, ale pre bezkonkurenčnú flexibilitu, ktorú im rigidný zamestnanecký pomer neposkytne. Chcú pracovať vtedy a tak, ako vyhovuje im.

Prieskumy medzi kuriérmi v Európe opakovane potvrdzujú, že väčšina by s činnosťou skončila, ak by ich štát nasilu prekvalifikoval na bežných zamestnancov s povinnými zmenami. Flexibilita nie je trhovou chybou, ktorú treba opraviť progresívnym zákonom. Je to hlavný dôvod, prečo na trh vstúpili.

F. A. Hayek v knihe Cesta do nevoľníctva varoval, že snaha garantovať vybraným skupinám istotu statusu nevyhnutne vyvoláva neistotu v celom hospodárstve. Každé privilégium pre jedných poškodzuje outsiderov - najmä mladých ľudí a tých, ktorí si potrebujú privyrobiť bez byrokratických zábran. Keď štát zabetónuje pracovné miesta pre tých, ktorí ich už majú, alebo im prisúdi zákonnú ochranu pred výpoveďou, odsúdi uchádzačov na okraji trhu k tomu, aby sa naň nikdy nedostali.

Riešením technologických zmien nie je vymýšľanie ďalších hybridných statusov a rozširovanie Zákonníka práce. Jedinou skutočnou odpoveďou na výzvy trhu práce je radikálna deregulácia zamestnaneckého pomeru a osekanie neúnosného odvodového zaťaženia. Slobodná zmluva nepotrebuje progresívnych poručníkov.