„Adekvátna odmena študentom.“ Preklad: firmy stáže radšej zrušia

Predvolebné programy politických strán bývajú plné ušľachtilých cieľov, ktoré majú jedinú chybu: v hospodárskej realite dosiahnu pravý opak toho, čo sľubujú. Ukážkovým príkladom je zámer Progresívneho Slovenska v predvolebnom programe Podnikavé Slovensko, kde progresívci navrhujú zaviesť do legislatívy novú formu regulácie študentskej práce.

V kapitole venovanej regulácii pracovnoprávnych vzťahov progresívci doslova sľubujú:

„Zavedieme platené stáže pre študentov a študentky vysokých škôl. Dohoda o študentskej stáži ako nová forma dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru zabezpečí adekvátnu odmenu študentom a študentkám vysokých škôl, vykonávajúcim popri štúdiu stáž ako prípravu na výkon budúceho povolania. Štát bude používať tento model stáží povinne.“

Na prvé počutie to znie moderne a sociálne spravodlivo. Veď kto by nechcel, aby vysokoškoláci dostávali za každú hodinu praxe zaplatené? Povedzme si najprv presne, čo poslanci PS v novele Zákonníka práce predložili. Povinnosť uzatvárať platenú dohodu o študentskej stáži ukladá návrh štátu a jeho zložkám, pre ostatných zamestnávateľov zavádza novú zmluvnú formu, a netýka sa iba vysokoškolákov, ale aj študentov stredných škôl. Výslovný zákaz neplatenej praxe v ňom nenájdete. Ambíciu však programový bod pomenúva bez okolkov: platené stáže majú byť štandardom. A každý krok, ktorý k tomuto štandardu dotlačí aj súkromných zamestnávateľov, má na trhu konkrétne a neúprosné ekonomické dôsledky.

Politici radi predstierajú, že pracovný trh funguje ako úradnícky automat na peniaze, v ktorom stačí otočiť regulačným gombíkom a zamestnávatelia začnú rozdávať odmeny bez akýchkoľvek vedľajších škôd. Realita je však podstatne triezvejšia. Cena práce nie je morálna kategória, ale ekonomický výsledok vzájomnej dohody a očakávanej produktivity. Ak štát zákonom zakáže bezplatnú prax, nevytvorí tým vo firmách ani jedno nové euro.

Práca verzus učenie: Prečo niekto robí zadarmo

Prečo vlastne študent nastúpi na stáž, za ktorú nedostane finančnú odmenu? Súdruhovia v Bratislave, podobne ako ich bruselskí kolegovia, v tom vidia len bezohľadné vykorisťovanie neskúsených mladých ľudí. Vo svete úradníckych tabuliek sa totiž predpokladá, že jediná hodnota, ktorú človek v zamestnaní vymieňa, je fyzický čas prepočítaný na bankovky na účte.

Každý, kto niekedy začínal v skutočnej profesii, však vie, že začínajúci vysokoškolák nie je hotový pracovník. Študent prichádza zo školy s teóriou, ktorá často vôbec nezodpovedá požiadavkám praxe. Začiatočník v prvých mesiacoch neprináša firme zisk, ale predstavuje pre ňu čistý náklad. Niekto zo skúsenejších zamestnancov sa mu musí venovať, zaučovať ho, vysvetľovať postupy a neustále kontrolovať jeho prácu.

Neplatená stáž preto nie je jednostranným odovzdaním otrockej práce, ale obojstranne výhodnou výmenou. Študent síce na ruku nedostáva hotovosť, no získava niečo, čo má pre jeho kariéru omnoho vyššiu hodnotu. Získava intenzívny mentoring, reálne zručnosti, referencie od rešpektovaných odborníkov, prístup k profesijným kontaktom a možnosť zistiť, čo daná profesia skutočne obnáša.

Ak by sme túto výmenu posudzovali čisto finančne, musel by študent firme za poskytnuté know-how a čas mentorov platiť ako za kurz. Zamestnávateľ namiesto toho ponúkne bezplatné školenie výmenou za to, že mu stážista pomôže s jednoduchšími prevádzkovými úlohami. Dobrovoľná neplatená stáž je v skutočnosti vzdelávacím procesom priamo na pracovisku, ktorý býva pre kariéru užitočnejší než ďalšie semestre v univerzitnej posluchárni.

Potvrdzujú to aj dáta z prieskumu Flash Eurobarometer 523, ktorý mapoval skúsenosti mladých v celej Únii. Až 78 percent mladých Európanov uviedlo, že absolvovalo aspoň jednu stáž, a celých 76 percent potvrdilo, že sa počas nej naučili veci užitočné pre ich profesiu. Stáž nie je zbytočnou príťažou, ale funkčným mostíkom do reálnej ekonomiky.

Ešte dôležitejší je pohľad na to, ako sa stážistom darí po ukončení praxe. Podľa rovnakého prieskumu malo šesť mesiacov po poslednej stáži prácu 68 percent mladých ľudí, pričom sa do toho rátajú aj zmluvy na dobu určitú a štyri percentá tých, ktorí začali podnikať. Takmer štyridsať percent všetkých opýtaných pokračovalo priamo u zamestnávateľa, u ktorého stážovali, ďalších 26 percent našlo prácu inde. Osemnásť percent pokračovalo v štúdiu a bez práce zostalo len šesť percent.

Cenové dno na neskúsenosť

Čo presne sa stane, keď do tohto prirodzeného vzťahu vstúpia progresívni plánovači so svojou povinnou dohodou o študentskej stáži? Nastane presne to isté, čo pri každom štátnom zásahu do cien. Keď štát nariadi povinnú peňažnú odmenu, zakáže pracovať každému, koho produktivita zatiaľ nedosahuje určenú úroveň. Neskúsení študenti dostanú zákaz vstupu na trh.

Na Slovensku už dnes platí, že dohody o prácach mimo pracovného pomeru musia rešpektovať minimálnu mzdu. Podľa údajov, ktoré zverejňuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, je minimálna hodinová sadzba pre rok 2026 stanovená na úrovni 5,259 eura. Ak chcú progresívci vytvoriť novú formu dohody pod Zákonníkom práce s administratívne prikázanou odmenou, zavedú ďalšie mzdové dno.

Veľká korporácia, nadnárodná audítorská firma či úspešná technologická spoločnosť si s takouto reguláciou hravo poradí. Tieto firmy majú bohaté rozpočty na personálny marketing a stáže využívajú ako formu náboru talentov. Lenže slovenská ekonomika nestojí na zahraničných korporáciách. Väčšinu trhu tvoria malé podniky, rodinné firmy, začínajúce start-upy a neziskové organizácie.

Predstavte si menšie regionálne noviny, kultúrny festival, lokálnu neziskovku alebo začínajúce grafické štúdio. Všetky tieto organizácie by radi vzali študenta, zasvätili ho do remesla a dali mu prvé referencie do životopisu. Nemajú však voľné tisíce eur na to, aby povinne platili začiatočníka, ktorému musia najprv pol roka venovať čas svojich kľúčových ľudí.

Ak sa povinná odmena raz presunie zo štátnych úradov na celý trh, reakcia zamestnávateľov bude ekonomicky nevyhnutná a priamočiara. Stáže nezačnú platiť, ale ich radšej vôbec nevypíšu. Nariadenie povinných platieb nevytvorí nové platené miesta, iba zlikviduje tie existujúce. Pre študenta to znamená jednoduchú vec: namiesto možnosti získať prax bez peňazí nezíska vôbec žiadnu príležitosť.

Falošný súcit so sociálne slabšími

Obhajcovia štátnych zásahov samozrejme okamžite vytiahnu morálny tromf. Tvrdia, že neplatené stáže diskriminujú chudobných študentov, pretože pracovať zadarmo si môžu dovoliť iba deti bohatých rodičov, ktorí ich živia. Odborári z európskej konfederácie ETUC aj rôzne aktivistické organizácie tento argument opakujú pri každej príležitosti ako samozrejmosť.

Táto úvaha znie na prvé počutie presvedčivo, no trpí fatálnou chybou: úplne ignoruje, ako sa zachovajú zamestnávatelia. Predstavme si, že neplatené stáže zákonom zmiznú a na trhu zostane iba zlomok platených pozícií. Kto tieto obmedzené miesta obsadí? Vyberie si prestížna firma študenta zo skromných pomerov z regionálnej školy, alebo siahne po kandidátovi z elitnej rodiny s perfektnou jazykovou výbavou?

Ani náhodou. Pri obmedzenom počte platených miest si firmy vyberú tých najlepšie pripravených kandidátov s najlepším zázemím. Študenti zo znevýhodneného prostredia tak prídu o jedinú konkurenčnú výhodu, ktorou mohli bojovať: ochotu vymeniť svoj voľný čas za rýchle získanie zručností priamo v praxi.

Ak niekto nemá rodinné známosti ani elitnú školu, možnosť ukázať svoju pracovitosť na bezplatnej stáži je často jeho jedinou šancou, ako rozraziť dvere do odvetvia. Zakázať takúto dohodu pod zámienkou ochrany sociálne slabších je rovnaké ako zakázať lacné autá, aby chudobní neboli nútení jazdiť v horších vozidlách. Štátny súcit sa v praxi opäť skončí tým, že odstrihne najzraniteľnejších od ich jediných šancí.

Menej štátu si overilo, ako vyzerá realita mladých ľudí na slovenskom trhu práce. Podľa údajov Eurostatu dosiahla miera nezamestnanosti mladých do 25 rokov na Slovensku 19,2 percenta v roku 2024 a v roku 2025 klesla na 15,3 percenta. Priemer Únie sme tak takmer dobehli, stále sme však nad ním. Hádzať aj v takejto situácii na trh práce ďalšie legislatívne prekážky je hazard.

Keď úradník reže nohy vlastnému rebríku

Progresívne Slovensko v úvode svojho podnikateľského programu sľubuje znižovanie administratívnej záťaže a odstránenie zbytočných regulácií. Lenže reflex pretláčať štátny diktát všade, kde sa dá, je silnejší než predvolebný marketing. Na jednej strane progresívci básnia o start-upoch, no na druhej strane tým istým začínajúcim podnikateľom pribudne ďalšia kapitola zmluvných povinností. Nie je to náš dojem. Doložka vybraných vplyvov k vlastnému návrhu priznáva negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy aj zvýšenie regulačného zaťaženia podnikateľského prostredia.

Zvláštnu pozornosť si zaslúži veta, že štát bude tento model stáží používať povinne. Úradnícka mašinéria si samozrejme môže dovoliť platiť každého stážistu, pretože jej rozpočet nevzniká tvorbou hodnoty na trhu, ale násilným výberom daní od občanov. Pre politikov je ľahké tváriť sa štedro, keď účet za ich päťročnicu zaplatia daňoví poplatníci.

V súkromnom sektore sa však peniaze netlačia na ministerstve. Ak štát prikáže firmám platiť za každého neskúseného začiatočníka povinnú sumu, mladí ľudia bez praxe sa stanú nepredajným tovarom. Absolventi skončia školu s diplomom, ale s prázdnym životopisom, a pred bránami úradov práce budú márne premýšľať, prečo ich nikto nechce zamestnať na trvalý pomer.

Cesta k prosperite nevedie cez úradnícke dekréty ani cez vytváranie ďalších kapitol v Zákonníku práce. Kariérny rebrík funguje iba vtedy, keď naň mladý človek môže vstúpiť od úplného spodku. A keď súdruhovia v Bratislave tento prvý schodík zničia v mene falošnej dôstojnosti, na poschodie sa nedostane nikto.