Menej štátu

Bali je zvláštny ostrov. Aj keď chudoba a životná úroveň tam zďaleka nedosahujú náš Európsky komfort, ľudia sú tam podnikaví. V mestečku Ubud nájdete butikov s oblečením viac ako v Bratislave – od najlacnejších až po luxusnejšie značky. Ostrov je známy svojim umením, ktoré vo veľkom exportujú do sveta. Vyrezávané sošky ktoré nechýbajú v žiadnom východom-voňajúcom hipsterskom príbytku v Európe, obrazy a všeličo iné. Ľudia pracujú a vytvárajú. Známa káva predtrávená miestnymi Luwakmi (cibetkami), pestovanie a (aj) export ryže. Priaznivci zaujímavej architektúry si radi pozrú najväčšie bambusové štruktúry na svete. Fanúšikovia slobody učenia a inovácií vo vzdelávaní určite poznajú Green School, ktorá sa tiež nachádza v takejto bambusovej štruktúre.

Bali má aj zaujímavé náboženské zvyky. O nich len krátko, lebo súvisia s podnikateľským príbehom. Obyvatelia ostrova považujú za svoju povinnosť udržanie harmónie medzi dobrom a zlom. V praxi to vyzerá tak, že raz za rok zvolajú všetky zlé aj dobré sily z celého vesmíru na svoj ostrov a oboje tam nakŕmia obeťami v pekných recyklovateľných bio košíčkoch z bambusu. V takýchto košíčkoch kedysi mali všetok odpad, ktorý sa pekne rozložil. Teraz prešli pri obalovom materiáli na plast, ale zvyk len tak odhadzovať odpad ostal.

Keď sme si boli pozrieť Mother Temple, mali sme dopredu dohodnutého sprievodcu. Všimli sme si, že stále zbiera plastové odpadky a hádže ich do koša. Trochu sme sa s ním o tom začali baviť a povedal, že zo začiatku ho ten neporiadok iba štval, tak ho len tak zbieral. Neskôr si povedal, že musí nájsť spôsob ako za to zarábať peniaze. Stretol nejaké dva páry (Austrálčanov a Japoncov), ktorí mu dali kapitál (to je citát, nazval to kapitálom) vo forme stroja, ktorý spracúva plast a premieňa ho na plastový prášok, z ktorého sa dajú vyrábať iné veci – on konkrétne z toho robí plastové kvetináče na sadenie rastlín. Keď to zistil, začal ľuďom platiť za plastové odpadky, takže miestni namiesto toho, aby si z neho robili srandu začali plasty zbierať. Nakoniec sa mu oplatilo v okolí chrámu urobiť odpadkové koše, ktoré mu turisti aj miestni plnia plastovými fľašami. Hovoril, že má na každom kvetináči zisk jednotky dolárových centov (aj po zarátaní jeho času, energií – v období dažďov treba fľaše sušiť a splátke kapitálu).

Kamarát Ken, s ktorým sme na Bali boli, si tento príbeh obzvlášť užil. Jeho firma podniká v zelených technológiách (bez štátnych dotácií) a momentálne končia vývoj stroja, ktorý plastové fľaše premení na energiu a uhlíkové produkty, ktoré sa dajú predávať. Hovorí, že obzvlášť keď cestuje do Mexika a vidí bordel vo forme plastových fliaš, len sa usmieva, pretože vie, že ochvíľu budú ľudia tie fľaše zbierať a nosiť na ďalšie spracovanie. Ken súhlasil aj s tým, čo hovoril náš sprievodca Wayan. Najlepší spôsob ako v sebe zozbierať energiu na biznis je nájsť niečo, čo vás poriadne štve – ideálne opakovane – a tento problém vyriešiť. Kena aj Wayana štvali plastové odpadky. Čo ma u oboch príjemne prekvapilo, ani jeden sa ani slovkom nezmienil, že toto by mala byť starosť vlády alebo nejakej verejnej organizácie. Pri akejkoľvek diskusii na tému životné prostredie v Európe väčšina diskutujúcich začne spievať pesničku o tom ako by vláda mala tento problém riešiť.

Plastové odpadky však naozaj štvú aj voličov a preto miestni aj štátni politici chcú tento problém riešiť. Vytvárajú recyklačné fondy, vďaka ktorým vznikajú nádoby na triedený odpad, ktorý je potom so stratou prevážaný a spracuváný. V hre sú dotácie (často mestským) firmám, ktoré sa o likvidáciu odpadkov starajú. Na rozdiel od riešení horeuvedených pánov však namiesto produkovania hodnôt hodnoty likvidujú – na recykláciu minú viac ako vyprodukujú. Ekofanatici samozrejme hneď namietnu, že nemôžeme dať cenovku na krásne čisté prostredie. To samozrejme nie je pravda – môžeme, cenový mechanizmus ocení aj hodnotu čistého prostredia. Ale v tomto prípade nemusíme. Existujú riešenia, ktoré to čisté prostredie zabezpečia tak, že popritom vyprodukujú hodnotu – zisk. Buďme nároční, nerozmýšľajme tak, že volením si zo spoločného koláča kúpime tie správne nevyčísliteľné hodnoty ako napríklad krajšie prostredie. Chcime krajšie prostredie, ktoré zároveň niečo vytvára. Nebojme sa tej cenovky, aj vďaka nej sa ľudia, ktorí vidia v čistom prostredí hodnotu dajú dokopy a využijú ju ako príležitosť.

Po krásnom inšpiratívnom výlete z Bali sme prileteli na Viedenské letisko. Z neho sme išli autobusom na Mlynské Nivy a keď sme vystúpili, všimli sme si ten do-očí-bijúci plastový odpad v okolí stanice. Takže nielenže za recykláciu plastu platíme (vo forme daní) namiesto toho aby ho od nás niekto vykupoval s cieľom zarobiť na ňom – okrem toho to ani nefunguje a všade je bordel. Súkromná ekológia vs. Štátna 2:-2.

4,192 celkovo návštev, 1 návštev dnes