Rozhovor o démonkracii, zdravom rozume a vojne o vlastnú slobodu

Materinský pud je vraj silnejší ako pud sebazáchovy. Poznám aj otcov, ktorí by svoje deti chránili všetkými prostriedkami a za každú cenu. Sú úvahy o tom, že by si štát mohol dovoliť odchytom detí z rodín ísť proti takémuto odporu, spôsobené paranojou alebo ide o reálnu hrozbu? Posúďte sami. Za názory ďakujem pani Ive Vranskej Rojkovej, spisovateľke, ktorá odmieta len tak bez rozmýšľania prijímať zákonom a štátom dané samozrejmosti.

 ***

Zasadzujete sa za slobodu v očkovaní a angažujete sa aj v boji proti tzv. sociálnoprávnej ochrane detí, ktorá je označovaná takým nepekným názvom juvenilná justícia. Je to plávanie proti mimoriadne silnému prúdu. Čo vás k vašim aktivitám priviedlo a ako sa vám v nich darí?

Témy ohrozenia detí a mládeže, i rodiny ako celku, považujem za najpodstatnejší spoločenský problém. Uvedomila som si ho pred pätnástimi rokmi, keď som pracovala ako zástupkyňa šéfredaktora v istom týždenníku, kde sme mali tesný kontakt s čitateľmi a podnikali sme množstvo akcií v teréne.

Uvedomila som si, že kým mužov, ktorí by spoločnosť mali  chrániť, „zabávajú“ politikou a ženy padajú od únavy pod povinnosťami,  poza náš chrbát nám tu ktosi kradne deti. Keď hovorím kradne - myslím to v najširšom  zmysle tohto slova - duchovne, duševne, fyzicky, a v dnešnej dobe  začína aj u nás  (po vzore „pokrokového“ Západu) hroziť, že aj fakticky. Ak to rozmením na drobné, začalo  to témou demoralizácie detí a mládeže cez tzv.  mládežnícke časopisy, propagáciou  drog, vulgárneho správania, cielenej sexualizácie detí a zneisťovania  v otázke ich „orientácie“.

Napokon som sa nadlho „zasekla“ pri téme rizík očkovania,  pre jej pálčivosť a množstvo práce, ktorú si vyžadovala. Táto téma bola  totiž do nášho príchodu, ako občianskeho združenia Iniciatíva pre uvedomenie si  rizík očkovania, na Slovensku tabu, a začínali sme fakticky od nuly, keď  u nás skutočne nikto nič zlého v očkovaní nevidel, internet bol  zriedkavosťou a neexistovala ani jedna „áštvorka“ informačného materiálu  v slovenčine.

Áno, je to plávanie proti veľmi silného prúdu, za ktorým stoja bezodné zdroje peňazí, preto je protitlak obrovský. Najmä ak niekomu  niekto kazí „biznis“. Prečo sa teda do podobných vecí púšťam? Presne to  vystihuje text piesne Pocta Majakovskému,  ktorú spieva Robo Grigorov:

„Ó odpusť Bože, odpusť  básnikom / Za to že prišli na tento svet zmeniť  / Čo bolo včera - predvčerom  … na zemi ich to štvalo bolelo …. štekali len preto lebo každý mlčí a  umierali preto, že je stále tma.“

Takže taká je odpoveď: som básnička (v  zmysle poetka). Preto nemôžem mlčať.

Ako sa mi darí – presnejšie, ako sa nám darí, lebo človek  sám nič nezmôže bez spolupracovníkov a podpory verejnosti –  možno ukáže blízka doba. V každom prípade  vo veci rizík očkovania aspoň na poli informovania verejnosti sa nám podarilo  veľmi veľa. Musím povedať, že vďaka skvelej a odvážnej priekopníckej práci niektorých redaktorov. A vďaka pomoci dobrých ľudí uzrel svetlo sveta môj  román Vakcína alebo Nedovoľ, aby mi  ublížili!, do ktorého som zhrnula celú náročnú problematiku stráviteľným  štýlom, zabalenú do ľúbostného príbehu s fiktívnym konšpiračným kontextom.  Teším sa, že o niekoľko týždňov uzrie táto kniha znova svetlo sveta  v aktualizovanom druhom vydaní.

Na Slovensku sa ohľadom juvenilnej justície trieštia názory  informovanej verejnosti. Niektorí sú maximálne pohoršení odoberaním detí od  rodín, vidia za tým túžbu po zisku a ukojení zvrátených chúťok niektorých  skupín ľudstva, iní celý virvar okolo nej považujú za konšpiračnú teóriu. Čo  vy?

Čo sa týka témy juvenilnej justície, tam je u nás všetko  v počiatkoch. Informovanosť väčšiny je minimálna a zdravý ľudský rozum sa  bráni uveriť, že by hrôzy, o ktorých sa občas v médiách hovorí, mohli  byť pravdivé. Človek v snahe hľadať vo veciach logiku, prisudzuje vinu  v medializovaných prípadoch rodičom, alebo si nahovára, že ide  o jednotlivosť. Nie je to jednotlivosť, je to systém, démonský,  nepredstaviteľne krutý systém, ktorý sa zahryzne do každej spoločnosti, ktorá sa  nezačne aktívne brániť, a do kosti ju ohlodá. Je potrebné, aby sa celá  spoločnosť postavila na odpor, pretože ak budeme ľahostajní a budeme sa  spoliehať, že tu niekto urobí niečo za nás, tak skutočne niekto niečo urobí.  Ale nie za nás, ale proti nám, proti rodine, proti naším deťom. Lebo deti sa  dnes pre niekoho stávajú dobrým biznisom. A kto nechce veriť, nebudem  sa s ním sporiť, sily treba využívať konštruktívne.

Aký je váš názor na výskyt rôznych foriem týrania, zneužívania a zanedbávania dieťaťa u nás? Poznáte nejaký prípad vo vašom okolí?

Manžel pracoval v detskom domove s deťmi, ktoré  boli súdom odoberané z rodín. Uvedomme si, že dokonca aj v týchto  prípadoch deti túžili po svojich rodičoch. Kto z nás má právo v mene  blaha pre dieťa rozbiť akúkoľvek rodinu? Pracovníci detského domova maximálne  podporovali kontakt detí s ich rodičmi. Spomeniem jeden prípad  zanedbávania, keď do detského domova odchytili sedem rómskych detí, čo sa  túlali. Kontakt detí s matkou pracovníci neprerušili, naopak, a tej  sa podarilo do pol roka nájsť si prácu a vytvoriť sociálne zázemie pre  deti, kde mohli spoločne žiť. Rodina často potrebuje len pomoc, aby sa  postavila na nohy. Žijeme v sociálne neistej dobe - to chceme chudobným rodinám  odoprieť právo na deti? Našťastie, že literárna Margita Čenková žila pred  desaťročiami, inak by Čenkovej deti nežobrali zvyšky jedla po hotelových  hosťoch. Možno by si ich adoptoval dáky holandský rodič jedna s rodičom  dva, alebo by utrpeli nešťastný smrteľný úraz v USA, v rámci ktorého by  potešili jedno z 200 000 amerických detí na čakacej listine svojím  srdcom, ľadvinou, očnou rohovkou, či dákym ďalším orgánom. Chceme, aby tieto  deti, čo majú tak málo, prišli i o materinskú a otcovskú lásku?

A ďalej, opýtajte sa starých rodičov, kto z nich  nedostal výchovné zaucho, alebo i bitku remeňom, či trstenicou. Akí ľudia  z nich vyrástli? Narušení? Narušené sú britské spoločenské špičky  vychované studeným odchovom v špičkových internátoch bez rodičovskej  lásky. U nás je ešte v rodine vrúcnosť, i keď občas dákemu otcovi  rupnú nervy a v snahe vychovať zo svojho syna statočného človeka mu  strelí zaucho, alebo i keď občas vidíme, že matka rebelujúcej dvojročnej  ratolesti na verejnosti capne po zadku, aby si odvykla robiť cirkus. Dnes sa  chystáme zakázať akýkoľvek fyzický trest, v opačnom prípade čo? Odoberieme  dieťa z rodiny? A TO HO BUDE PODĽA VÁS, ktorí sa skloňujú  a skláňajú podľa vzoru západných démonkratov, MENEJ BOLIEŤ?

Nevravím, že máme dopustiť týranie detí, to nedopúšťame ani  dnes a sú súdne mechanizmy na riešenie takýchto prípadov. Ale nesmie nám  byť vzorom týranie detí tým, že ich nasilu odtrhneme od rodiny. Štát nemá právo  si takúto právomoc uzurpovať. Rodinu treba prioritne rešpektovať,  a nehľadieť na rodičov ako na potenciálnych zločincov. Opäť treba používať  súdnosť, zdravý rozum, citlivo vnímať skutočné potreby dieťaťa. Choré tzv.  demokratické práva na kadečo, v mene ktorých sa konajú brutálne  neprávosti, sú cudzorodým prvkom, ktorému tiež treba vzdorovať. S bezmocnosťou  rodičov v tomto smere sme sa stretli aj pri povinnom očkovaní - niektorí  rodičia zažili, ako vakcína vážne poškodila alebo zabila ich dieťa. A štát  núti túto rodinu ďalej vpichovať do dieťaťa látky, o ktorých rodič vie, že  sú to jedy? To sa nielen smie, ale musí? Ale zaucho, z ktorého sa dieťa do  pol hodiny vyplače, to bude považované za zločin? Nadnárodní diktátori nás už  okradli takmer o všetko. Nenechajme si vziať ešte aj zdravý rozum!

Čo sa týka niektorých krutých prípadov týrania  a zneužívania (myslím u nás, nie v zahraničí, tam je toho more) -  jednou z tabuizovaných tém je, že deti sa používajú na rituálne  satanistické a čarodejnícke úkony. Preto sa stane, že občas nájdu dáku  detskú mŕtvolku napr. v chladničke. Zaoberá sa však u nás niekto  takýmto podozrením? A vystríhajme sa toho, že kvôli jednému  medializovanému prípadu krutého zaobchádzania budeme v duchu súhlasiť so  zavedení praktík juvenilnej justície podľa západného vzoru. Naše zákony sú  dostatočné na ochranu detí. Využívajme ich rozumne a citlivo.

Napríklad v Košiciach vidieť na ulici potulovať sa malé deti, ktoré sú  špinavé, evidentne hladné, často vyberajú smetné koše a žobrú, prípadne kradnú  a z ktorých na niekoľko metrov cítiť acetón.  Ak je podľa vás sociálno-právna ochrana dieťaťa nebezpečná pre normálnu  a milujúcu rodinu a deti samotné, máte predstavu, ako má spoločnosťou riešiť  týranie, zneužívanie a zanedbávanie starostlivosti o deti tam, kde sú  evidentné?

Na mnohé som už odpovedala. Nie som a nechcem byť  Vševedko a nemám liek na všetko. Napríklad viem, že v Rusku riešili  potulujúce sa deti bez rodičov ich umiestnením do vojenských internátnych škôl.  U nás väčšinou tieto deti rodičov majú. Je to skôr otázka biedy  a nízkeho sociálneho štandardu, ktorý treba riešiť. Lenže nie je  z čoho. Strategické podniky sme dovolili predať do zahraničia, tak tu máme  štát s prázdnymi vreckami, ktorého predstavitelia nám ešte navyše (možno  zo strachu pred diktátom nadnárodných spolkov a ich vyhrážok, čo podniknú  proti Slovensko, ak nebude poslušne pochodovať) uviazali na krk bezodný euroval.  Viete, že v Rusku má každý právo na bývanie? Na aspoň nejaké: Osemnásťročné  dieťa, ktoré opúšťa detský domov dostane pridelenú, napríklad, jednu posteľ  v trojposteľovej izbe štvorizbového bytu. Ale tam má aspoň tú posteľ.  Samozrejme, sociálny systém nemá byť zneužívaný. Má to byť niečo za niečo  a na druhej strane má byť zodpovednosť a vďačnosť. Ale tiež nie som ten  Vševedko, ktorý by vedel spakruky predostrieť riešenie.

Umiestňovanie  potulujúcich sa detí v Rusku do vojenských internátnych škôl sa vám zdá  ako dobré riešenie? Nie je prikrutý trest pre už dosť nešťastné deti?

Uviedla  som to len ako príklad, že existujú riešenia, len treba hľadať, bez toho, aby  som toto riešenie hodnotila. Ale ak sa ma pýtate, tak si myslím, že pre rodičmi  opustené deti, ktoré bývajú v kolektoroch a kto vie kde, to nie je trest, ale  východisko. Sociálny systém nemal prostriedky, budovy, vychovávateľov, ale  prostriedky našla armáda, dala im strechu nad hlavou, jedlo a výchovu. To, že z  nich vychováva budúcich vojakov sa v Rusku nevníma ako trest, ale vlastenecké  povolanie. V Rusku je v tomto smere iná spoločenská atmosféra. Chcem  ale podčiarknuť najmä kreativitu v hľadaní riešení.

Ešte pridám perličku zase z oblasti očkovania. Často  sme sa stretávali s rasistickým prístupom v otázke povinného  očkovania, žiaľ, aj na pôde parlamentu. Keď sme žiadali dobrovoľnosť, ozval sa  napr. pán poslanec Zelník: „A čo rómske deti!“ a všetci sklapli opätky  a bolo dodiskutované. Viete, že očkovanie najviac poškodzuje deti so zlou  výživou a zlým sociálnym štandardom? Viete, že sme si možno povinným očkovaním  takýchto detí sami zhoršili rómsky problém tým, že sme mentálne poškodili deti,  z ktorých vyrastajú ľudia, ktorí nemajú schopnosť a spôsobnosť  uplatniť sa na trhu práce, niekedy ani v spoločnosti?

Tak to  je zaujímavý pohľad na možné dopady povinného očkovania a určite by bol  témou na dlhú debatu.

To  určite. My, v našom občianskom združení, sme na takúto debatu pripravení,  horšie je to s odborníkmi na očkovanie zastupujúcimi štát, ktorí o skutočný  odborný dialóg so zástupcami rodičov nejavia záujem.

Myslím,  že v názore na nebezpečenstvo štátneho zásahu do fungujúcej rodiny, sa  úplne zhodneme. Na druhej strane mám dojem, ako by vám pri riešení problémov  sociálne slabých chýbalo ešte viac štátu. Ale štát sám o sebe predsa  chudobu nemôže odstrániť. Nie je to skôr tak, že s každou ďalšou finančnou  podporou a sociálnou výpomocou rodine si štát len stále urputnejšie kupuje  jej suverenitu?

Je to  zložitejšie. Kedysi boli napríklad dediny nezávislé - všetko, čo potrebovali,  si dopestovali, dochovali, ušili, postavili. Okrem soli, tú dovážali. Dedina -  občina - sa postarala aj o svoje siroty a starých ľudí. Keď niekto staval dom,  prišla mu pomáhať celá dedina. Aspoň kedysi. Avšak štát zavedením povinných  odvodov, DPH, daní atď., vyžaduje od človeka hotové peniaze, ktoré na dedine,  aj keby sa pokúšala vrátiť k pôvodnému nezávislému systému, na poli nenarastú.  Tak isto nemôžete len tak pomôcť nejakému človeku tým, že mu dáte dáku prácu.  Musíte ho nahlásiť, spísať zmluvu, zaplatiť odvody. Ak mu dáte pokosiť lúku,  aby si zarobil pár korún, vlastne postupujete nezákonne. Aj svojpomocné  postavenie domu má obmedzenia. Pre tie klietky zákonov a povinností sú niektoré  problémy bez štátu neriešiteľné. Ale v princípe by podľa mňa spoločnosť, resp.  spoločenstvo, malo mať mechanizmy starostlivosti o ľudí v núdzi. Kedysi to bolo  akosi spoločensky prirodzené. Dnes žijeme egoisticky. A v klietkach povinností.  A ešte jedna vec - keď štát vlastnil výnosné podniky, mal z nich aj príjmy,  ktoré prerozdeľoval ľuďom ako spolupodielnikom na spoločnom majetku. Mal  peniaze na udržanie sociálneho systému. Napríklad Kazachstan, ako prerozdelenie  štátnych výnosov, dával svojim občanom elektrinu zadarmo. Dnes, keď štát tieto  zdroje nemá, berie peniaze na sociálny systém priamo z vreciek tých, ktorí  zarábajú. A mnohí sa stávajú na toto citliví, čo vedie k spoločenskému napätiu.

V čom konkrétne vidíte najväčšie nebezpečenstvo v prijatej českej novele zákona o sociálnoprávnej ochrane detí   a s ňou súvisiacich úpravách ďalších zákonov?

V niektorých zahraničných štátoch nie sú zákony až také  kruté, aké je kruté ich praktické napĺňanie, ktoré veľmi závisí od ľudského  faktora. Nemusí byť vždy všetko viditeľné hneď zo zákona. Ak sú sociálni  pracovníci dodatočne finančne motivovaní za odchyt detí, ak súd málokedy zmení  rozhodnutie takto motivovaného sociálneho pracovníka, ak sa stane komerčne  zaujímavým brať si do rodiny na starostlivosť deti - nie z lásky, ale pre  peniaze ako možnosť obživy, ak takéto „zamestnávanie“ dokonca štát podporuje,  lebo znižuje nezamestnanosť a točia sa peniaze - potom v praxi môže  všetko vyzerať inak, než na papieri. Nebezpečné je podľahnúť tlaku Západu  a prebrať ich vzory do legislatívy a zabudnúť na zdravý rozum. Keď  prejdem k novej českej legislatíve - tak minimálne prvok „ziskovosti“  starostlivosti o deti na úkor neodmeňovania príslušníkov širšej rodiny pri  rovnakej starostlivosti je rizikový faktor. Avšak, neštudovala som zahraničnú  legislatívu až do tej hĺbky, aby som sa vedela vyjadriť ku všetkým rizikám.

Dá sa očakávať, že pre pomerne rozšírené zjavné zanedbávanie výchovy v niektorých,  najčastejšie rómskych rodinách, bude akékoľvek zjednodušenie odoberania detí z  rodín väčšinou verejnosti prijímané skôr pozitívne. Verejnosť očakáva, že  zákonná hranica bude určená tak, aby si nikto nedovolil zobrať dieťa z  fungujúcej rodiny, na druhej strane vyrieši problém skutočne týraných a  zanedbávaných detí.

Obávam sa, že ak by sa spustil systém juvenilnej justície,  budú v ňom zakomponované prvky trhových princípov. Ktoré deti budú  obchodovateľné, tie budú terčom záujmu. Rómska komunita pri všetkých  negatívach, ktoré sa jej pripisujú, pôsobí súdržne a môže sa stať, že si  bude tak chrániť svoje deti, že sa o ne spoločnosť radšej nebude zaujímať.  Možno, že štát počíta s tým, že ak sprísni juvenilnú legislatívu, bude  môcť uskutočniť projekt výchovy rómskych detí v internátoch. Neviem, čo sa  plánuje, ani čo bude. Slovensko by sa malo tešiť každému dieťaťu a ak ono nemá  doma dostatočný sociálny štandard, mohol by mu ponúknuť výchovu internát, ale  nie na úkor násilného prerušenia rodinných vzťahov. Treba nájsť  v súčinnosti s chudobnými vrstvami obyvateľstva vhodný model.  Spomínanej rómskej matke napríklad veľmi pomohlo dočasné odbremenenie, kým sa  postavila na nohy. Avšak ak je na dieťa nahliadané ako na obchodný artikel  a ak sa ho rodič kŕčovito drží ako zdroja príjmu, to je zase choré. Od  týchto obchodníckych prvkov treba rodinné vzťahy očistiť. Na druhej strane  matke, ktorá sa zodpovedne stará o deti, treba zabezpečiť dôstojný život.  Úloha matky je spoločensky TRAGICKY NEDOCENENÁ.

A máte pravdu ohľadom spoločenskej optiky z vašej  otázky. Tu tiež vyzývam k ostražitosti, a tiež pozor, nerobme si  ilúzie!

O pripravovanej zákonnej norme o sociálno-právnej ochrane detí  u nás sa zatiaľ nehovorí, ale pod rúškom splnenia požiadaviek Európy sa už  začali konať rôzne výskumy mienky dospelých aj detí. Existuje tzv. Národný akčný plán pre deti na roky 2013-2017. Našla som v ňom dokonca vyhlásenie detí, z  ktorého vyberám:

„Rodičia by nám mali viac veriť, starať sa o deti a ísť im  príkladom. Učitelia by mohli vylepšiť školy, dávať nám menej úloh a nestresovať  nás. Politici by nás mali ochraňovať, viac sa zaoberať problémami detí,  rešpektovať detské sny, podporovať ich v tom a pomáhať im v budovaní lepšej budúcnosti.“ 

Zdá sa vám normálne, že by podľa detí mali deti ochraňovať politici?

Nastoľujú sa choré trendy. Veci by sa mali postaviť  z hlavy na nohy. Tradične mala autoritu rodina a tá si dokázala sama  v širšom rodinnom kontexte problémy vyvažovať. Teraz je rodina  v ohrození. Nahlodávame ju a necháme si ju nahlodávať zo všetkých  strán. Otázne je, či mladá generácia, ktorú sme si nechali „ostreľovať“  demoralizačnými trendmi, dokáže ešte postaviť zdravé rodinné jednotky. Som však  presvedčená, že na Slovensku ešte v drvivej väčšine áno. Preto trend  politického zasahovania do rodiny ako prirodzenej, dokonca Bohom danej  jednotky, považujem za nesprávny, dokonca za neoprávnený. Napokon, máme to aj  v našej ústave.

Vidieť,  že vám na zviditeľnení tejto témy záleží. Predpokladám, že sa stretávate aj  s odsudzujúcimi názormi na vaše aktivity. Aký je podľa vás trend  v myslení verejnosti na Slovensku? Nechá sa učičíkať masírovaním mozgov  o užitočnosti stále novo prijímaných obmedzujúcich právnych noriem,  napríklad zakódovaných pod bezpečne znejúcim spojením sociálnoprávna ochrana  detí, alebo viac začína rozmýšľať v súvislostiach?

Samozrejme,  že o odsudzujúce názory nie je núdza. Najčastejšie pramenia  z nedostatku informácií, zo skalopevného presvedčenia, že až tak zle to –  napríklad s juvenilnou justíciou, ale aj s rizikami očkovania – predsa byť  nemôže. Ale, žiaľ, môže. Aj keď sa to zdravým rozumom pochopiť nedá. Viete,  pred šesťdesiatimi rokmi robili celkom vážne výskumy, koľko by stálo presvedčiť  ľudí, že sneh je čierny a o koľko lacnejšie by bolo presvedčiť ich,  že je šedý. Dnes tu máme aplikáciu týchto výskumov.

A čo  sa týka tých trendov, ide skôr o to, či sa spoločnosť dokáže zaktivizovať,  spoločensky sa angažovať, alebo či už drvivá väčšina hodila flintu do žita  a nechá sa vliecť. Táto apatia, že aj tak nič nemá zmysel, je značná,  a narastá aj trend medzi mládežou len si užívať a nevnímať, čo sa  okolo deje. Myslím si ale, že na Slovensku ešte máme dosť zdravého rozumu  a angažovanosti, najmä v otázkach, ktoré sa nás bytostne dotknú. Ak  sa siaha na deti, na to je citlivý každý - od bohatého podnikateľa až po biednu  rómsku matku kdesi v osade. Otázka je, či sa správne informácie dozvieme  včas a či im uveríme skôr, než bude neskoro. Niektoré slučky na náš krk sa  z nadnárodnej úrovne pletú veľmi potichučky a nenápadne, aby sme sa  nemykli skôr, než ich budeme mať na krku. Buďme bdelí, lebo sme vo vojne  o vlastnú slobodu.

 ***