Menej štátu… viac slobodyHľadať
Kapitalizmus

Príbeh dvoch ciest vlakom: ako je v konkurencii všetko lepšie

Tomáš Forgáč3 min čítania21 komentárov

Minulú nedeľu som šiel vlakom z Prahy do Přerova. Túto cestu som od obdobia zhruba pred trinástimi rokmi absolvoval nespočet krát. Navštevoval som tam kamarátov vrátane jedného z mojich najlepších, za ktorým som šiel aj tentokrát. Nie je to úplne najkrajšie miesto kam sa vydať, ale cesta bola vždy to najhoršie z celej skúsenosti. Bola pomalá a často oneskorená, vagóny boli staré a toalety špinavé. Bolo dobré si nezabudnúť zobrať nápoj, lebo roznáška bola zriedkavá a drahá a ani nápojové automaty neboli k dispozícii (na rozdiel napríklad od vlakov Japonsku). Jediná možnosť často bola reštauračný vozeň s malým výberom predražených nápojov, zlého jedla a instantnej kávy. Na iných trasách – ak ste mali šťastie alebo vedeli ktorým vlakom ísť, v ktorom vozni sedieť a zaplatili si prvú triedu – ste mohli mať čistejší a priestranný vagón a elektrickú zástrčku, ale potom sa cena blížila cene paliva do auta. Toto sa príliš nezmenilo za tých šesť alebo sedem rokov, počas ktorých som túto cestu absolvoval vlakom. Odvtedy som šiel vždy autom, čo bolo rýchlejšie a flexibilnejšie. Pre mnohých je nesedenie za volantom forma relaxu, ale mňa šoférovanie baví, takže jediná skutočná nevýhoda bola nemožnosť pracovať.

Prešlo ďalších šesť rokov a šiel som za kamarátom znovu, ale keďže už v Európe nemám auto, šiel som vlakom. Bol čistý, omnoho rýchlejší ako predtým a bolo v ňom dosť miesta a elektrická zástrčka. Obsluhovalo v ňom pár stevartiek a stevartov, ktorí vyzerali, že ich práca baví a priniesli mi decentnú kávu a fľašu vody, ktoré boli za rozumnú cenu a platiteľné kartou, aby si ich ľudia aj kúpili namiesto toho, aby si ich nosili so sebou. Bola tam wifi zdarma, priestranné čisté toalety a bol tichý. Aj z položenia laptopu na podnos som mal dobrý pocit, lebo bolo cítiť, že je spravený z kvalitných materiálov a dával pocit komfortu pri odložení rúk. Toto všetko v najnižšej – ekonomickej triede, ktorá bola lacnejšia ako lístok u štátneho dopravcu.

Potešilo ma to, ale neprekvapilo. Už dávnejšie som čítal, že štátny monopol vlakovej dopravy bol prelomený regulátorom a v Českej Republike operujú prví dvaja súkromní dopravcovia, takže som si špecificky vybral jediného, ktorý premáva na tejto trase: Leo Express. Automaticky som si lístky šiel kúpiť online. Nepredpokladal som, že by čokoľvek iné bolo nutné a pochopiteľne nebolo. Nemal som ani potrebu priniesť si nápoje so sebou, lebo som očakával, že ma prepravca presvedčí kúpiť si ich vo vlaku tým, že nastaví rozumnú cenu a široký výber.

Stačil jeden súkromný konkurent, aby priniesol takto výrazne kvalitnejšiu službu. Majiteľa tejto spoločnosti som zhodou okolností stretol deň predtým na konferncii Liberty in Prague. Je jedným z tých hrdinov kapitalizmu, ktorí robia naše životy lepšími bez toho, aby boli oslavovaní podobne ako športovci, herci alebo dokonca zbytoční politici vytvárajúci a udržiavajúci monopol štátu a ich kamarátov v iných odvetviach. Konkurencia a slobodný trh sú najlepšie mechanizmy na zlepšenie našej životnej úrovne, na to aby veci ktoré musíme robiť šli jednoduchšie a veci ktoré chceme robiť boli viac dostupné a príjemné. Konkurencia tlačí ceny dolu, identifikuje neefektivity a dosahuje aj na najvzdialenejšie kúty trhu v snahe doručiť produkty a služby najširším možným masám.

Bola to konkurencia Googlu s mnohými inými firmami čo vytvorilo skvelé a cenovo dostupné zariadenie, ktoré zdarma zobrazilo mapu a gps koordináty miesta, kam som mal ísť, vďaka ktorému som sa mohol bez problémov spojiť s kamarátom keby som sa dostal do problémov a ktoré mi prehrávalo moju obľúbenú hudbu počas cesty a pritom sa stále zmestilo do dlane ruky. Bola to konkurencia malých hudobných vydavateľstiev vďaka čomu som si do toho zariadenia za pár dolárov stiahol albumy Moderat a Cinematic Orchestra, ktoré mi po ceste hrali.

Ďalší deň som cestoval vlakom do Bratislavy. Žiadna wifi, trikrát drahšie nápoje, ktoré sa nedali zaplatiť kartou, nepolohovateľná sedačka a sprievodca, čo mi prišiel skontrolovať lístok vyzeral, že má na háku. Čo čo bolo najhoršie, vlak meškal štyri hodiny bez akejkoľvek náhradnej dopravy alebo kompenzácie. Šiel som tentokrát štátnym dopravcom, lebo súkromný vlak nebol k dispozícii.

Kým vlak nabral meškanie, počul som dvoch pasažierov ako žartovali, že snáď výnimočne vlak nepríde včas, lebo by museli čakať príliš dlho na prestup. Tak vyzerá očakávanie verejnosti v služby štátu. Napriek tomu si stále mnohí politici, novinári a iné verejné osobnosti myslia, že sú produkty a služby, v ktorých treba konkurenciu držať na uzde štátnymi reguláciami alebo by mali byť štátom dodávané úplne a platené z peňazí daňových poplatníkov. Zdajú sa byť slepí k obrovským zlyhaniam štátych regulácií a manažmentu celých sektorov: zdravotnícke systémy, kde ľudia čakajú mesiace aj roky na kontroly a zákroky, polícia ktorá uplatňuje hlúpe alebo drakonické pravidlá na bezmocné menšiny, súdny systém, v ktorom sa chudobní nedočkajú spravodlivosti a bohatí si kupujú priepustky z väzenia, armády ktoré otáčajú zbrane proti vlastným obyvateľom alebo vraždia milióny ľudí v agresívnych vojnách za hranicami. Slobodný trh a konkurencia by nikdy neboli dokonalé, ale aj ak jeden ignoruje teórie, ktoré nesedia do jeho agendy, stačí mu jedna cesta štátnym a jedna súkromným dopravcom aby pochopil, prečo to prvé nikdy nebude fungovať a to druhé bude porovnateľne obrovským úspechom.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Diskusia (21)