Odluka športu od štátu

Pred nedávnom sme mali na našom facebooku nemilosrdný flamewar. Pod linkom na článok, v ktorom lyžiar Adam Žampa požaduje od slovenského daňového poplatníka zaplatiť zálohu na ubytovanie, sme načrtli jeden extrémny návrh. Oddelenie športu od štátu. A diskusia vybuchla ako muničný sklad strážený notorickým fajčiarom.

Celá táto téma je podľa mňa dostatočne sexy, aby sme jej venovali plnohodnotný článok a vysvetlili náš postoj.

Problém. Občan platí dane. Suma prostriedkov, ktoré si síce človek poctivo zarobí, ale sa s nimi nakoniec musí pod hrozbou uväznenia rozlúčiť, sa za posledných sto rokov výrazne navýšila. Pretože štát má pri pľundrovaní konta bežných občanov relevantné argumenty. Sú to slobodné mamičky, sociálne vylúčené mnohodetné rodiny, nezamestnaní, starí, chorí a opustení ľudia. Ťažko sa argumentuje, keď politici vyťahujú z rukáva takéto esá. Aj preto zdanenie strednej triedy dnes výrazne presiahlo 50%.

A potom príde realita. Zo spoločného sa skladáme na ubytovanie Adama Žampu priamo pod svahom. Ak toto nie je prerozdeľovanie finančných prostriedkov od chudobných k bohatým a zdravým, tak potom už neviem.

Štát na zdôvodnenie financovania športu používa dva základné argumenty. Prvý z nich sa týka radových občanov. Fyzická aktivita zlepšuje zdravotný stav populácie. Ten druhý súvisí s reprezentáciou krajiny v zahraničí. Úspechy našich športovcov vraj šíria dobré meno našej krajiny za hranicami.

Rozoberme si najprv ten prvý dôvod.

Každý, kto už bol v lete na bratislavskej hrádzi alebo v malokarpatských lesoch, v zime v Jasnej, či na zamrznutých jazerách, vie, že Slováci športujú. Možno nie tak, ako na západe, ale situácia sa zlepšuje. A čuduj sa svete, Slováci športujú za vlastné.

Ak by sme teda odstrihli šport od štátu, na športovanie verejnosti by to nemalo v podstate žiadny vplyv. Dokonca si dovolím tvrdiť, ak o sumu ušetrenú za štátne športovanie znížme aj dane, tak máme potenciál pre akceleráciu fyzickej aktivity. Bežnému občanovi jednoducho ostane viac prostriedkov, ktoré môže minúť. Napríklad aj na športovanie.

Je tu ešte jeden efekt, na ktorý netreba pri odštátnení športu zabudnúť. Súkromné financovanie má tú blahodárnu vlastnosť, že sa náklady porovnávajú s dosiahnutým výsledkom. Preto napríklad vytrvalostné behanie zažíva v dnešnej dobe taký boom. Človek si za smiešnu sumu (sto euro za tenisky) dokáže splniť svoj malý športový sen (zabehnúť maratón). Stačí sa pozrieť, ako každú jar beh Devín Bratislava praská vo švíkoch, pretože sa zase raz prihlásilo viac bežcov ako minule.

Existuje síce v národe hlboko zakorenená predstava, že každý má bohom zoslané právo robiť ľubovoľný šport, ktorý sa mu zapáči. A to bez ohľadu na fakt, že si ho dotyčný nemôže dovoliť. Ak sa ešte náhodou prejaví náznak talentu, tak má spoločnosť pomaly povinnosť takýmto detvákom zábavu sponzorovať. Tak my na tejto stránke si to nemyslíme.

Ľudia sa musia uspokojiť so Škodovkou, keď im peňaženka nestačí na Mercedes. Rovnako by im mal stačiť futbal na školáku, keď nemajú na hokejovú výstroj a hodiny na ľade. Ak si samozrejme nenájdu niekoho, kto je ochotný do potenciálneho talentu dobrovoľne investovať.

Tento jav – brať do úvahy vzťah nákladov a výnosov zo športovania – považujem za jednu z najdôležitejších pozitívnych vlastností súkromného financovania športovej aktivity.

Naopak štátny šport funguje na úplne opačnom princípe. Úradníci nemíňajú vlastné peniaze a ako dobre vieme, z cudzieho krv netečie. Premrštené náklady sa preto kombinujú s neistým výsledkom a neefektivitou. Len si spomeňme na výstavbu bratislavského zimáku.

A ako je to s reprezentovaním Slovenska prostredníctvom športových úspechov?

Tu si treba naliať čistého vína. Musíme si priznať, že bronzová medaila v akrobatickom lyžovaní z rakúskeho Kreischbergu má len veľmi obmedzený potenciál šíriť dobré meno našej malej vlasti. Ak niečo môže zarezonovať vo svetovej verejnosti, tak sú to úspechy športovcov v sledovaných športoch. Priemerný Kanaďan registruje Slovensko cez Hossu s Gáboríkom, Angličan pozná Škrteľa a Francúz si pod Slovenskom predstaví Sagana.

Všetci títo športovci fungujú v súkromnom sektore. A platení sú kráľovsky. Tlačiť do nich ďalšie peniaze z verejných zdrojov je zbytočné a v podstate zvrátene. Už len z toho dôvodu, že sa tu masa priemerne zarábajúcich skladá na pár milionárov.

Ak teda odštátnenie športu neovplyvní fyzickú aktivitu laickej verejnosti, ani výkladnú skriňu slovenskej telovýchovy, komu môže uškodiť?

Sú to športovci, ktorí súťažia v disciplínach, ktoré nie sú dostatočne populárne, aby pritiahli pozornosť súkromných zdrojov. To je prípad zlatej bane každej slovenskej letnej olympiády – vodného slalomu. Alebo v populárnych odvetviach nedosahujú špičkovú výkonnosť. Tu treba spomenúť snaživého Adama.

Je pravdepodobné, že bez štátnej podpory by mal Mišo Martikán o pár problémov naviac. Podľa mňa by sa svojmu športu venoval aj naďalej, len by musel náklady prispôsobiť novej realite. Možno by sa nikdy nedostal na olympijskú úroveň. Ste ochotní riskovať, že Slovensko nedonesie z Ria žiadnu zlatú medailu? My, na tejto stránke áno.

Samozrejme si uvedomujeme, že existujú ľudia, ktorí považujú olympiádu bez zlata za národnú tragédiu (aj keď po Londýne, sa s tým museli vyrovnať). Ale rovnako nájdeme relevantné množstvo ľudí, ktorí by svoje dane radšej ako v športe videli v kultúre. Iní by zase chceli z verejných zdrojov podporovať financovanie cirkvi. A v konečnom dôsledku sú nespokojní všetci.

Dovolím si tvrdiť, že ak by sme dokázali uvedené „koníčky“ odštátniť a popri tom adekvátne znížiť dane, tak by sa nám všetkým ľahšie dýchalo.

Súvisiace články

Mix

Program PS/SPOLU 2020 – zhrnutie

Na program PS/SPOLU (ďalej len “progresívci”) sa veľmi dlho čakalo. Progresívci totiž dlhodobo prichádzali s rôznymi víziami a nápadmi, ktoré však často boli brané skepticky, keďže pôsobili naivne. Mnohí preto očakávali, že progresívci vo

Filip Vačko

Diskusia (28)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.