Rast nedôvery v existujúci finančný systém

Ekonómovia hlavného (keynesiánskeho) prúdu nás presviedčajú, že hlavný (a snáď jediný) problém je na strane dopytu. Že v systéme je nedostatok peňazí. Riešenie vidia a aplikujú v monetárnej politike. Centrálna banka (ECB) znížila depozitnú úrokovú sadzbu na 0 %, refinančnú na 0,75 %, obe sú na historických minimách. Pomôže to? Alebo sa naopak splnia predpovede druhej strany, že výsledkom bude vysoká inflácia, či až hyperinflácia?

Ja vidím principiálny problém nie v tom, či do systému nové peniaze pridávať, alebo nepridávať. Ale v tom, akým spôsobom sa nové peniaze do systému dostávajú (a prípadne z neho odchádzajú). Ono totiž to známe „Ak bude treba, budeme peniaze zhadzovať z vrtuľníka“ je jedna veľká mystifikácia, jedno veľké a zámerné zavádzanie.

Dnes sa nové peniaze do systému dostanú jedine tak, že si ich nejaký subjekt požičia. So záväzkom vrátiť nielen vypožičané peniaze, ale aj príslušný úrok. A to isto uznáte, že je sakra rozdiel, či vám niekto dá stovku bez akýchkoľvek podmienok, alebo tak, že o istý čas mu musíte vrátiť 105.

Zlaté teľa súčasného ekonomického systému sa volá HDP. Celé kúzlo je zakliate vo vzorci, ktorým sa dá vyjadriť jeho hodnota:

HDP = verejné výdavky (VV) + súkromné výdavky (SV) + čistý export (ČE)

Ak chceme zvýšiť niektorú z týchto položiek, musí si niekto požičať nové peniaze. Na zvýšenie VV si požičia štát, na zvýšenie SV si požičia súkromný sektor, na zvýšenie ČE si požičia krajina (jej VV, alebo SV), kam náš čistý export smeruje.

Už chápete, prečo nás do EÚ prijali až po splnení istých podmienok? Ktoré boli možno formulované zaobalene, ale reálnym cieľom bolo zvýšiť našu úverovú kapacitu. Našu schopnosť za zadlžovať. Aby sme si mohli požičať na nákup tovarov a služieb zo starých krajín EÚ, ktorým sme tým pomohli zvýšiť ich HDP. Aspoň v nových krajinách EÚ sa to postupne otočilo, pretože trh nepustí a firmy si spočítali, že u nás je lacnejšie vyrábať.

Podobne to bolo aj s cieľom zavedenia eura. Zvýšiť úverovú kapacitu krajín, ktoré mali dovtedy vysoké úroky. Jednou z hlavných podmienok bolo znížiť úrokové sadzby k priemeru troch najnižších v eurozóne. Aby sa im neoplatilo vyrábať, ale oplatilo dovážať. A tak sa Gréci, Španieli, Portugalci, Taliani, … zadlžovali a Nemcom rástlo HDP. A to nielen cez export, ale aj cez zisky bánk, ktoré južanom požičiavali.

V každom prípade, čistý export nemôže rásť vo všetkých krajinách naraz. Ak má mať niekto kladný čistý export, niekto to musí od neho kupovať a bude mať obchodný deficit.

Takže nám zostali dve možnosti zvyšovania HDP: zvyšovanie verejnej spotreby, alebo zvyšovanie súkromnej spotreby. Keďže nové peniaze sa do systému dostávajú zásadne ako dlhy, znamená to, že zvyšovanie HDP je podmienené zvyšovaním objemu súkromných dlhov, a/alebo zvyšovaním objemu verejných dlhov. A keď bublina (napr. nehnuteľností) v súkromnej sfére praskne, istá časť súkromných dlhov sa presunie do verejných dlhov.

Takže ja nevidím problém v tom, že by spotrebitelia neboli ochotní zvyšovať svoju spotrebu. Oni nie sú ochotní (alebo schopní) zvyšovať svoje zadlženie. A to je sakra rozdiel. Centrálna banka sa snaží pritlačiť komerčné banky, aby zvyšovali objem nových úverov, nových peňazí. Z druhej strany však na banky tlačí predchádzajúca skúsenosť, že keď v minulosti vyhoveli skutočne každému, vytvorila sa bublina a po jej prasknutí mali problémy.

Keynesiánci si veľmi dobre uvedomujú, že súkromný sektor už veľa dlhov absorbovať nedokáže. Preto volajú po pokračovaní bezbrehého zadlžovania štátov. Pretože tu nejde o suplovanie schopnosti súkromnej spotreby. Ide hlavne o suplovanie schopnosti súkromného zadlžovania.

A čo inflácia? Inflácia by vznikla vtedy, keby sa skutočne podarilo zvýšiť objem peňazí v ekonomike. T.j. keby sa podarilo zvýšiť objem zadlženia verejného, či nebodaj privátneho sektora. A to sa zatiaľ nedarí. A to aj napriek tlačeniu likvidity a iným opatreniam zo strany ECB.

Tiež sa hovorí, že štáty môžu umoriť svoje dlhy cez infláciu. To je však pravda len vtedy, keď by sa významnou mierou na zvýšení zadlženia (objemu peňazí) podieľal súkromný sektor. Pretože pre štát je zaujímavá len a práve taká inflácia, keď nové peniaze skrze dane budú pritekať zo súkromného zadlženia. Pretože to verejné je snaha znížiť.

A čo by sa stalo, keby niekto peniaze skutočne začal zhadzovať z vrtuľníka? Nejaká časť peňazí by sa dostala do spotreby, ale istá časť by bola použitá na splatenie existujúcich dlhov. Záviselo by teda od celkového objemu zhodených peňazí a od pomeru častí, ktoré sa použijú na spotrebu (zvýši infláciu) vs. na splatenie existujúcich dlhov (nemá vplyv na infláciu, splatením dlhu peniaze zanikajú).

Ale to najpodstatnejšie, čo by sa stalo, keby sa nové peniaze skutočne zhadzovali z vrtuľníka, je to, že by neboli viazané na dlhový záväzok. Navyše by takto boli nové peniaze distribuované „spravodlivo“. Ich použitie by bolo oveľa trhovejšie, ako použitie nových peňazí v existujúcom systéme, kde sa dostávajú k vybraných subjektom.

Pretože podľa môjho názoru je existujúci systém monetárnej politiky a uvádzania nových peňazí na trh hlavne systémom redistribučným. Redistribuuje hodnoty od neprivilegovaných subjektov, ku ktorým sa peniaze dostanú (alebo aj nie) najneskôr, ku privilegovaných subjektom, ku ktorým sa peniaze dostanú ako k prvým. Naviac vytvára záväzky aj pre bežné subjekty, ktoré sa potrebujú dostať k novým peniazom (nákup nehnuteľnosti, napríklad) a inak ako dlhovým záväzkom to dnes nejde. Pričom všetci vieme, že dlhové záväzky štátu a vybraných subjektov sú reálne záväzky neprivilegovaných subjektov, ktoré sú takto zaviazané na dva krát.

Ja by som budúci vývoj videl tak, že ani veľkou snahou monetárnej a fiškálnej politiky sa rast HDP rozbehnúť nepodarí. Čo však nebude brániť systému, aby sa o to rovnakou politikou nepokúšal zas a znova. A keď sa raz niečo rozbehnúť podarí, nebude to rast HDP. Alebo rast peňažnej zásoby. Ale hlavne rast nedôvery v existujúci finančný systém ako taký.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Monetárna politika

Tritisíc eur na hlavu a ani cent navyše v digitálnej pasci ECB

Európska centrálna banka a Národná banka Slovenska spúšťajú prípravu na testovanie digitálneho eura, ktoré má byť realitou do konca desaťročia. Pod rúškom modernej elektronickej hotovosti a obrany pred americkými kartovými gigantmi však úradníci budujú infraštruktúru na úplnú kontrolu peňažných tokov. Ak nechceme skončiť v menovom chomúte s úradným limitom na vlastné úspory, skutočnou obranou zostáva hotovosť a decentralizované peniaze.

Martin Bulák

Diskusia (28)