Keď eštébák bojuje proti komunizmu a politik proti korupcii

Pred pol rokom som si v časopise Reflex prečítal rozsiahly rozhovor s Karlom Köcherom. Köcher ako prichytený československý špión v USA prežil svojich pätnásť minút slávy 11. februára 1986 na moste špiónov. Tak volali most cez rieku Havel spájajúci Potsdam a západný Berlín. Počas studenej vojny si súperiace veľmoci na tomto mieste vymieňali zadržaných agentov. Köcher bol súčasťou jednej takejto výmeny.

Köcher
Karel Köcher prežil veľmi pestrý život. V bývalom Československu bol zamestnaný v televízií a v rozhlase, pracoval aj na katedre matematiky elektrotechnickej fakulty ČVUT. Bohužiaľ sa trochu nešťastne zaplietol do prípadu prepadnutia vojenskej hliadky, pri ktorom prišiel jeden vojak o život. Od tohto momentu sa s ním ťahá spolupráca s ŠTB.

V šesťdesiatych rokoch sa cez Rakúsko dostal do USA. Na Columbia University obhájil doktorát (jeden zo seminárov viedol Zbigniew Brzezinski) a nastúpil do CIA ako analytik, neskôr ako odborník na Sovietsky zväz. Po celé obdobie (s prestávkou medzi rokmi 76 až 81) spolupracuje s československou a sovietskou rozviedkou, informuje o svojej práci a vynáša tajné dokumenty.

Köcher pracoval na oddelení, ktoré sa snažilo kontaktovať potencionálnych informátorov v krajinách tretieho sveta. V 74-tom sa CIA sústredila na získanie sovietskeho diplomata v Kolumbii Alexandra Ogorodnika. Köcher o tom informoval svojich nadriadených v Moskve. Ogorodnik bol neskôr zatknutý a pri výsluchu zomrel.

V roku 1984 bol aj so svojou ženou zadržaný a odsúdený na doživotie. V rámci oteplenia vzťahov ho vymenili na spomínanom moste za ľudskoprávneho aktivistu Nathana Šaranského. Naspäť vo vlasti pracoval v slávnom prognostickom ústave, kde sa formovala celá poprevratová politická elita. Pod nedávno zosnulom Walterom Komárkom tam vtedy fungovali aj neskorší českí premiéri a prezidenti Václav Klaus a Miloš Zeman.

Je nepochybné, že pán Köcher mal extrémne zaujímavý život. Ale pre mňa oveľa šokujúcejšie sú jeho osobné postoje a názory na dobu minulú.

Svoj vzťah k Spojeným štátom, ku krajine ktorej vyslovene škodil, keď vynášal citlivé informácie úhlavnému nepriateľovi, popisuje nasledovne: chtěl bych Američanům říci, že jsem nikdy nebyl zapřisáhly nepřítel USA … s americkými hodnotami, jak je vyjadřuje americká ústava, se ztotožňuji, vidím v nich jediný možný základ civilizované společnosti.

Ako agent ŠTB sa snažil přispět k tomu, aby skončila sovětská podpora normalizačnímu režimu v Československu.

Köcher nebol jediným proamerickým demokratom v komunistickej tajnej službe. Ku špionážnej práci ho prehovárali ako tvrdí lidi v sovětské rozvědce, kteří usilují jak o demokratické reformy v sovětskem bloku, tak o ukončení studené války.

Zdá sa, že bol dokonca ekonomický liberál a disident, keď o práci v prognostickom úrade hovorí: reformy jež prognóza navrhovala … byly jen kosmetické a naprosto nedostatečné, ale zpráva obsahovala velké množství do té doby utajovaných statistik. Jednu kopii jsem poskytl … Charte 77.

A na konci sa vyjadril až mesiášsky: totality jsme sa sbavili, ale hodnoty jejichž jménu se ti, kteří kládli odpor, angažovali, zustávaji jen na papíru. Nemohu se ubránit pocitu, ze jsem sa namáhal úplně zbytečně. Takéto konštatovanie si môže dovoliť snáď nejaký perzekuovaný disident, ale z úst prominentného eštébáka mi znejú neuveriteľne. Köcherovemu šarmu a sebaštylizácií mal problém nepodlahnúť aj Kraus vo svojej talkshow.

Po tomto rozhovore som sa dlho zamýšľal nad metafyzickými pojmami ako sú dobro a zlo, ale rovnako som sa prestával veriť, či je ešte čierna čiernou a biela bielou.

Na príbeh eštébáka bojujúceho proti totalitnému systému som si spomenul minulý týždeň, keď sa ku mne dostala takzvaná výzva slobodných občanov Slovenska. A v podobnom duchu sa nesúci prejav poslankyne Mezenskej.

Oba texty vyjadrujú frustráciu z vládnutia dnešnej politickej elity, respektíve z celého ponovembrového vývoja. Občianska výzva ponúka vládnucemu establišmentu dobrovoľný odchod. V prípade neuposlúchnutia hrozí trestom.

Prečo je výzva na výmenu politikov bez oklieštenia ich právomoci zbytočná už výborne popísal iný článok na našom webe. Mňa osobne ale zaujala predstava, akú majú autori výziev o slovenských vrcholových predstaviteľoch. Veľmi podobnú som mal aj ja o eštébákoch, kým som sa bližšie nezoznámil s názormi pána Köchera. Keďže niektorých slovenských poslancov osobne poznám, tak môžem potvrdiť, že rovnako mimo sú aj kritici dnešných pomerov.

Podľa textu spomínanej výzvy politici zdierajú občanov, ktorí v zúfalstve páchajú sociálne samovraždy … sú zodpovedný za genocídu tohto národa. Zúfalá výzva vraj aj tak vyvolá na ich bezcitných tvárach len úsmev. Sú bezcitní, skorumpovaní, ukradli budúcnosť nám, našim deťom, našim vnúčatám …

A poslankyňa Helena Mezenská sa na záver s detskou naivitou pýta; Ste vy vôbec ľudia? Tak ja jej rád odpoviem. Politici sú úplne normálni ľudia ako všetci ostatní.

Mladí karieristi, ktorí idú do politiky sa žiadnym spôsobom nelíšia od svojich kolegov, ktorí rozbiehajú svoju kariéru v súkromných korporáciách a snívajú o tom, že sa raz dostanú do najužšieho vedenia. Jediným a kľúčovým rozdielom je, že vo verejných službách človek operuje s prostriedkami vyzbieraných od daňových poplatníkov.

Ľudia, ktorí v štátnych službách strávia celú kariéru, si tento fakt prestávajú uvedomovať a napríklad zvýšenie daní považujú za ozdravné opatrenie. Časom strácajú kontakt s realitou úplne. Chcú riadiť štát ako súkromnú firmu, expandovať na nové trhy, naberať ďalších zamestnancov. Neuvedomujú si, že pre súkromný sektor, ktorý mali pôvodne iba podporovať sa stávajú oceľovou guľou. Tieto inštinkty by výborne fungovali v trhovom prostredí. Vo verejnom sektore sú ale úplne kontraproduktívne. Typickým predstaviteľom takto mysliacich celoživotných kariérnych byrokratov je náš premiér.

Inou skupinou sú ľudia, ktorí vidia v politike možnosť ako posunúť svoju kariéru. Tu si dovolím tvrdiť, že politici ako Iveta Radičová, Ján Počiatek respektíve Ľubomír Jahnátek majú motiváciu zúročiť svoje skúsenosti v službe vlasti. Títo ľudia si ale neprešli celým procesom budovania politickej kariéry – od otravného schôdzovania na straníckych grémiách, po pracné získavanie podpory v straníckych nomináciách – ale ich zväčša do funkcie niekto pretlačí. Dostávajú sa preto do poručníckeho postavenia a musia svoje dlhy splácať. Aj vlastnosť vrátiť požičané je vo svojej podstate pozitívna. Bohužiaľ vo verejných funkciách majú politici tendenciu splácať svoje dlhy z verejných zdrojov (a sme znova pri peniazoch daňových poplatníkov).

A nakoniec sú tu ľudia s víziou, ktorí chcú stvoriť lepší svet. Obetovať svoj život a neočakávať odmenu. Tí sú asi najnebezpečnejší. V prípade, že im praje doba, vedia za sebou zanechať milióny mŕtvych. Do tejto kategórie patria politickí premianti ako Lenin a Hitler.

Ak si myslíme, že človek, ktorého všeobecne považujeme za masového vraha sa ráno budí ako komiksový zloduch s diabolským úškľabkom na tvári, tak sa veľmi mýlime. Všetci títo diktátori s krvou na rukách chceli len to najlepšie pre svoju obec, národ, ľudstvo … Svoje zločiny si vôbec nepripúšťajú, predpokladám, že by nedokázali ani nikomu fyzicky ublížiť. Samotná krv a násilie im je odporné. Rovnako ako Köcher sa považujú za pozitívnych hrdinov v skazenom svete.

Ale vráťme sa späť do bežných dní. Každá so spomínaných kategórií politikov sa stretne s korupciou, musí splatiť politické dlhy svojim tútorom, respektíve si užije nejaké nezaslúžené benefity iba z titulu svojej funkcie. Ani jeden z nich si nepripustí, že by sa nachádzal na temnej strane vesmírnej sily. A nielen preto, že ľudská psychika vytesňuje všetky fakty, ktoré by mohli narušiť našu predstavu o samých sebe.

Parafrázou na banalitu zla od Hannah Arendtovej by sme mohli hovoriť o banalite korupcie. Skorumpovaný úradník nieje s obeťou jeho správania (s daňovým poplatníkom) vôbec konfrontovaný. Korumpujúca osoba jeho nezákonné konanie podporuje, naopak až odmietnutie korupcie spôsobuje konflikt. Morálnu nejednoznačnosť korupcie je dobre vidno na príklade korumpujúceho pacienta, ktorý sa potrebuje prednostne dostať na dôležitú operáciu. Na ktorú stranu ukazuje morálny kompas v tomto prípade? Nešťastný pacient s obákou stojí pred vašim stolom, s masou pacientov, ktorých predbehne sa nikdy nestretnete.

Keby sa signatári revolučnej výzvy stretli s náhodne vybraným skorumpovaným politikom, vášne by veľmi rýchlo opadli. Boli by šokovaní, aké racionálne a bohumilé dôvody ho viedli k nemorálnemu správaniu.

Tento moment už vlastne raz nastal, keď sa aktivisti z gorily stretli s ministrom vnútra.

Možno sa niekomu zdá byť nedôležité, že nejaký eštébák dokázal vytesniť realitu vo svojej mysli a považovať sa za bojovníka s totalitným režimom. Rovnako niekto môže vidieť zbytočné poukazovať na fakt, že dobrý úmysel je spúšťačom každého zákona, ktorý len komplikuje život bežným ľuďom. Podľa mňa to ale je kľúčovým momentom diskusie, ktorú rozbiehajú spomínaní aktivisti.

Ak tu máme skorumpovanú garnitúru politikov, ktorá tvrdí, že chce dobro pre každého – a ja som presvedčený o ich úprimnosti – aký zmysel má vymieňať túto skupinu ľudí inou skupinou, ktorá tvrdí a je presvedčená o tom istom?

Som si istý, že keby dostali možnosť riešiť veci verejné (a poslankyňa Mezenská sa s Matovičovcami raz do nejakej vlády dostane), tak by sme si mohli po čase znova zopakovať výrok bývalého ruského premiéra Viktora Černomyrdina.

Chceli sme to urobiť čo najlepšie, ale nakoniec to dopadlo ako vždy…

Súvisiace články

Mix

Program PS/SPOLU 2020 – zhrnutie

Na program PS/SPOLU (ďalej len “progresívci”) sa veľmi dlho čakalo. Progresívci totiž dlhodobo prichádzali s rôznymi víziami a nápadmi, ktoré však často boli brané skepticky, keďže pôsobili naivne. Mnohí preto očakávali, že progresívci vo

Filip Vačko

Diskusia (16)

Pridať komentár

Komentár sa zverejní po schválení. Ukladáme iba meno a text — e-mail ani IP adresu nepotrebujeme.