Iracionálna viera v dobrotivý štát spôsobuje ľudské tragédie

Aktuálna kauza, ktorá hýbe Slovenskom, mi opäť pripomenula to, čo považujem za oveľa väčšie nebezpečenstvo, ako korupciu, rozkrádačky už raz ukradnutého, či “extrémizmus”. Rozšírenú vieru v to, že nejaký štátny orgán, či štátny zamestnanec bude zastávať záujmy občana a nie v prvom rade svoje vlastné.

Nedávno som čakal na odlet lietadla na letisku v Seattli a pracovník British Airways (BA) oznámil, že spoločnosť postihol globálny výpadok IT systémov. Okrem toho, že som aktivoval svoje procedúry pre podobné nepríjemnosti, som sledoval reakcie ostatných spolucestujúcich.

Ako prvé ma zaujalo, že na samotné hlásenie som reagoval snáď ako jediný. Ľudia začali reagovať až keď uplynul čas plánovaného odletu, t.j. až keď sa zhmotnil problém, o ktorého existencii boli informovaní pred viac ako hodinou.

Nasledovala fáza popierania reality. Viacerí spolucestujúci sa obracali na (inak úplne profesionálne reagujúcu) posádku lietadla – ako je možné, že nejaký výpadok IT v Londýne bráni nástupu ľudí do lietadla a jeho odletu? Vypočul som si aj otázky, ktoré ako IT špecialista dôverne poznám a “milujem”: ako dlho to bude trvať?, kedy to dáte do poriadku? Ako ubiehal čas a termín nástupu do lietadla nebol ani len prisľúbený, nastal čas hľadania vinníka, dovolávania sa (asi štátom definovaných?) povinností dopravcu.

Chápem emocionálne reakcie spolucestujúcich. Ja ponúkam alternatívny prístup, a to zvažovanie záujmov jednotlivých zúčastnených subjektov: BA má lietadlo (svoj základný výrobný prostriedok) a posádku uzemnené ďaleko od domovskej základne. IT špecialisti v Londýne, ktorých vytiahli v noci z postelí vedia, že z pracoviska sa pred uvedením systému do prevádzky nedostanú. Aj posádka lietadla má určite iné plány, ako trčať 9 hodín letu od domova. Takže som v kľude. Záujmy všetkých “potenciálnych vinníkov” situácie sú zhodné so záujmom cestujúcich. Dostať sa čo najskôr do lietadla a na jeho palube na letisko Heathrow.

A teraz krutý strih:
Matka násťročnej dievčiny svoju rodičovskú úlohu nezvládla. Viem si predstaviť mieru jej nešťastia a bez problémov verím aj to, že dcére chce skutočne pomôcť. Akokoľvek by som si želal, aby môj súpis záujmov jednotlivých subjektov nebol pre matku a dcéru tak krutý, realita sa “precikať” proste nedá.

Sociálna pracovníčka je samozrejme milá a usmieva sa. Úplne rovnako, ako vedúca kabíny BA. Akurát ohľadne záujmov sociálnej pracovníčky platí: čím dlhšie si udrží klientku, t.j. mladé dievča v sociálnej núdzi, tým väčšia istota jej pozície. V ponuke riešení má resocializačné zariadenie (možno viacero), v preklade do slovenčiny, polepšovňu. Polepšovňa na jedného klienta a mesiac inkasuje 1000,- eur. Od štátu, a to na základe súdneho rozhodnutia o umiestnení mladistvého. Takže rada pre nešťastnú matku proste nemôže byť iná: zabezpečte si súdne umiestnenie dcéry do resocializačného zariadenia.

Peter Paul Rubens - Únos Leukippových dcér

Peter Paul Rubens – Únos Leukippových dcér

Záujmy resocializačného zariadenia sú ešte desivejšie, ako záujmy sociálky. Ich zákazníkom nie je nešťastná matka, ale štát. Ktorý tej matke zobral 60% z jej príjmu, aby jej mohol následne „pomocť“ uvalením väzby v polepšovni na jej dcéru. Kto a ako posudzuje výsledky polepšovne? Však štatistiky spriaznených (štátom platených) odborníkov jasne dokladajú, že recidíva je v podobných prípadoch véééľmi početná. Čiže na jednej strane inkaso 1000,- eur/mesačne, na druhej strane náklady, ktoré aj tak úspech „liečby“ veľmi neovplyvnia. Kvalita prersonálu a celej „služby“ je daná uvedenými skutočnosťami. Ja viem, je to nesmierne kruté. Ale to niekedy realita už býva.

Je v podstate isté, že skutok (trestný čin) sa stal. Ani druhé podanie však matke nevyšlo. Markíza mala reportáž pripravenú už pred rokom, matka však svoje podanie stiahla. A to záujmy subjektu s reálnou silou (TV Markíza) aspoň sčasti kopírovali záujmy nešťastnej matky.

Nebudem sa tu hrať na extra chytrého: za školenie o reálnych motiváciách a záujmoch polície som zaplatil cca 7000 eur. Z toho tisícka padla na naivné úkony v stave, keď som ešte nebol ochotný prijať realitu. Viem, oproti tragédii rodiča úplne smiešna suma.

Nakoniec sa celá tragédia stala miestom prihrievania si polievočiek rôznych subjektov (mňa nevynímajúc). Ale nikdy, skutočne nikdy a ani na sekundu nebol záujem štátu zhodný s pochopiteľným záujmom matky, či dcéry (ak tá vôbec má ešte nejaký normálny záujem). Od začiatku až po koniec na scéne defilovali len a práve záujmy jednotlivých subjektov, v konečnom dôsledku fyzických osôb. Pretože žiadny verejný záujem neexistuje a nikdy neexistoval.

Môžete ma označiť za sociálneho autistu, za človeka bez citov, za nezodpovedného nevoliča, či voľnotržného jehovistu. Realitu nezmeníte. Stojím si za tým, že oveľa produktívnejšie, ako snažiť sa realitu meniť sociálnym inžinierstom, mediálnou manipuláciou a podobnými „progresívnymi“ nástrojmi socializmu s „ľudskou“ tvárou, je realitu akceptovať a postaviť sa jej čelom. A snažiť sa rozmýšľať a konať tak, aby súkromné, egoistické motivácie a záujmy jednotlivcov spolu čo najviac ladili. Áno, neviditeľná ruka trhu. Ona jediná má rovnaký meter na všetkých.

Páčil sa vám článok? Pošlite ho ďalej.
FacebookX

Súvisiace články

Sociálna politika

Tomášove trináste dôchodky: Pyramídová hra pred neodvratným krachom

Priebežný dôchodkový pilier vykazuje miliardové manká a výber poistného už dnes nestačí ani na bežné výplaty. S blížiacim sa odchodom silných ročníkov do penzie a prepadom pôrodnosti sa štátna pyramídová schéma nezadržateľne rúti do kolapsu. Namiesto plytvania na trináste dôchodky na dlh je najvyšší čas začať systém demontovať a vrátiť zabezpečenie na starobu do rúk občanov.

Martin Bulák

Štát

Perpetuum mobile na úradnícke stoličky

Britské koloniálne ministerstvo naberalo stovky nových úradníkov práve v čase, keď sa impérium rozpadalo a kolónie získavali samostatnosť. Slovenská verejná správa predvádza rovnaký úkaz: obyvateľov v krajine ubúda, no armáda štátnych zamestnancov narástla za pätnásť rokov o stotisíc ľudí a zhltne takmer štvrtinu všetkých verejných výdavkov. Bujnenie aparátu nie je náhoda, ale zákonitý dôsledok systému bez zisku a straty, ktorý žiadny nový minister z princípu nedokáže zastaviť.

Martin Bulák

Sociálna politika

Krivé zrkadlo príjmovej nerovnosti

Giniho koeficient slúži politikom a bruselským úradníkom ako univerzálna modla sociálnej spravodlivosti, hoci v skutočnosti meria iba statické rozdelenie peňazí v jedinom okamihu. Slovensko patrí na papieri k najrovnostárskejším krajinám v celej Európskej únii, no v skutočnej kúpnej sile sa krčí na chvoste. Meradlo, ktoré ignoruje reálnu životnú úroveň aj šancu vymaniť sa z chudoby, vedie k opatreniam, ktoré škodia práve tým najzraniteľnejším.

Martin Bulák

Diskusia (45)