Euroval

Euroval je hovorové pomenovanie pre finančné mechanizmy eurozóny (dočasný EFSF a neskôr trvalý ESM), ktoré vznikli v reakcii na európsku dlhovú krízu po roku 2010. Ich úlohou je požičiavať peniaze štátom používajúcim euro, ktoré sa predĺžili natoľko, že im bežní investori na finančných trhoch odmietli požičiavať za udržateľné úroky. Záchranný fond si peniaze požičiava na trhu sám, pričom za tieto pôžičky spoločne ručia daňoví poplatníci všetkých členských štátov eurozóny.

Ako to vyzerá v praxi

V praxi euroval fungoval ako záchranná sieť napríklad pre Grécko, Írsko, Portugalsko či španielsky bankový sektor. Krajina, ktorá sa ocitla na pokraji platobnej neschopnosti, požiadala o úverový program. Výmenou za lacnejšie pôžičky musela vláda prijať konsolidačné balíčky a reformy dohodnuté s veriteľmi. Na zárukách a kapitáli sa však museli podieľať všetky členské štáty vrátane chudobnejších krajín strednej a východnej Európy, ktorých daňoví poplatníci tak nepriamo ručili za záväzky štátov s výrazne vyššou priemernou mzdou či dôchodkami.

Na Slovensku viedol spor o euroval k jednej z najväčších politických kríz v modernej histórii. V októbri 2011 spojila premiérka Iveta Radičová schvaľovanie navýšenia dočasného eurovalu s hlasovaním o dôvere vláde. Koaličná strana SaS odmietla za mechanizmus zahlasovať s argumentom, že odmieta nútiť slovenských občanov skladať sa na dlhy cudzích vlád a záchranu nezodpovedných zahraničných bánk. Vláda padla, euroval o dva dni neskôr prešiel s hlasmi vtedajšej opozície a predčasné voľby zásadne zmenili politickú mapu krajiny.

Prečo o tom píšeme

Zástancovia eurovalu tvrdia, že mechanizmus zabránil reťazovému krachu bánk a chaotickému rozpadu celej eurozóny. Z pohľadu voľného trhu a obmedzeného štátu však euroval vytvoril masívny morálny hazard a poprel základné pravidlá kapitalizmu. Bankrot má byť prirodzenou trhovou očistou a riziká zlých investícií majú niesť tí, ktorí ich urobili — nezodpovedné vlády a veritelia, ktorí im naivne požičiavali. Euroval namiesto toho straty socializoval a preniesol ich na plecia širokej verejnosti. Zároveň sa ním v mene politickej stability fakticky obišla pôvodná zmluvná zásada, podľa ktorej štáty eurozóny za svoje dlhy nemali ručiť navzájom.

Pojem sa vyskytuje v článkoch Ekonómia po lopate #9 – Centrálna banka, otras sa!, Programové vyhlásenie vlády: Štátny rozpočet ignoruje realitu a vedie štát do krachu a Daňová gilotína na autá: Keď nefunguje osveta, nastúpi osemstoeurová pokuta.