Ešte raz, načo je nám silný štát?

Marek Maďarič napísal článok zdanlivo o tom, načo je nám silný štát, pričom sa snažil vypichnúť údajné trhliny slobodného trhu. Jeho článok je pre mňa pokrokový v tom, že sa (pre SMERákov netypicky) aspoň posnažil použiť ekonomické argumenty, aby obhájil minulé a budúce krádeže silného štátu v prevedení Smeru. Všimnite si, že v článku hovorí o potrebe štátu, ale nikde nehovorí, prečo nestačí „slabý“ štát. A všimnite si, že v celom článku nehovorí o chybe v trhu, ktorá by spôsobila súčasnú krízu, zároveň však hľadá recept z nej. Preberme si jeho tvrdenia jedno za druhým... Na úvod tvrdí, že trh funguje efektívne iba vtedy, ak stojí na základoch silného štátu. Ako sa neraz v histórii preukázalo, naopak, silný štát deformuje trh. Účastníci trhu dostávajú nesprávne informácie o tom, ako sa správať. Vedie to ku skrytým problémom (čítajte o tom, prečo môže HDP rásť a nemusí to byť dobré), ktoré sa v ekonomike akumulujú a ako bublina istý moment spľasnú. Momentálne sme práve vo fáze spľasnutia a to posledné, čo potrebujeme, je silný štát (či nebodaj európsky superštát), ktorý nás do tejto situácie dostal. Ďalej potom demagógiou hľadá oporu v „našich“ vlastných radoch. Vraj aj klasickí neoliberáli vyžadujú silný štát, napríklad pri jeho zasahovaní proti porušovaniu konkurencie na trhu. Áno, niektorí. Je ale rozdiel medzi silným štátom, ktorý nekompromisne bráni právo jedinca na slobodu (súdnictvo a polícia) a medzi silným štátom v ponímaní socialistov, ktorý neefektívne rozhadzuje peniaze. Pokračuje: "To, že trh nedokáže len svojimi mechanizmami zabezpečiť svoje vlastné účinné fungovanie nie je prevratné konštatovanie." Prevratné konštatovanie to naozaj nie je, ale nie je ani správne. Trh tu bol dávno pred tým než štát a nezrútil sa, pretože vznikol organicky, je výsledkom dobrovoľných interakcií ľudí. Maďaričove tvrdenie je podobné, ako by povedal, že sa o seba nevie postarať sama príroda.

1. Spravodlivá súťaž. Takýmto stavom by sme mohli nazvať podnikanie, v ktorom majú všetci zúčastnení rovnaké podmienky. V praxi sa však silní stávajú ešte silnejšími, zákazky získavajú ľahšie, majú viac možností na odstavenie konkurencie. Výsledkom je tendencia k monopolizácií a presadzovanie ekonomickej nadvlády aj vo sfére ovplyvňovania exekutívy, súdov i zákonodarstva. Bez pevnej ruky štátu sa takéto tendencie stávajú neudržateľnými a trh nie je slobodný, ale v rukách monopolov a mafií.

V praxi sa silní stávajú silnejšími len vďaka silnému štátu! Silný štát s vysokým odvodovým zaťažením a reguláciami úspešne zabraňuje tomu, aby tým silným vznikala konkurencia, ktorá by ich silu znížila, či úplne zrušila. Len vďaka štátnej regulácii sa náklady začatia alebo napredovania podnikania vyšplhali do takých výšok, že aj zdravé projekty z obavy pred neúspechom radšej nezačnú a zdravé firmy radšej neexpandujú. Mafie, drogové kartely a iné vysoko organizované zločinecké živly sú absolútnym výsledkom prílišnej regulácie štátu. Zákazom drog, prostitúcie, hazardných hier, (dosaďte si čokoľvek) štát vytvára obrovskú bariéru na vstup na takýto trh, zároveň tu však dopyt po týchto produktoch zostal. Táto situácia nahráva vysoko organizovaným zločineckým skupinám (viď. vznik Al Caponeho skupiny v roku 1920 a prohibícia/zákaz alkoholu v USA), ktoré majú prostriedky a možnosti ako zákon/políciu obísť. Nezákonné produkty sa navyše kvôli menšej dostupnosti predražujú a stávajú sa „luxusným“ produktom, čím sa táto oblasť „podnikania“ stáva veľmi atraktívnou - výnosy sú tak obrovské, že pokryjú riziko (prípadné väznenie) s nimi spojené. Ak by štát zlegalizoval napr. drogy a v podstate ktokoľvek by mohol začať v tomto obore podnikať, mafia by neexistovala, viac etická konkurencia by ju zničila.

2. Kapitál a etika. U nás už samotné takéto slovné spojenie znie ako anachronizmus. Iste, aj vo vyspelých ekonomikách je motorom ziskuchtivosť jednotlivca a mnohokrát sú odmeňovaní nepoctiví. Ale rámec, ktorý im tam vytvoril štát legislatívou, represívnym aparátom a motiváciami na podnikanie v záujme verejnosti, znamená účinné obmedzenie možnosti dosiahnuť konkurenčnú výhodu akýmikoľvek prostriedkami. Dokonca sú štáty, kde väčšina ľudí už aj špekulatívne podnikanie pokladá za nedôstojné.

Pán Maďarič, čítali ste to po sebe? Zakázať dosiahnutie konkurenčnej výhody je klinickou smrťou spoločnosti, návrat pred rok 1989. Ak ste mysleli na obmedzenie prostriedkov len na tie etické, na to štát nepotrebujeme. Ako ste sám napísal, ľudia špekulatívne podnikanie považujú za nedôstojné, je tomu tak vďaka ich skúsenostiam s takými firmami a teda vďaka trhu. Alebo chcete tvrdiť, že im to nariadil štát? Nepoctiví boli odmeňovaní aj za vašej silnej vlády a tvrdím, že ich bolo viac a vo väčšej miere, než keby bol štát v istých oblastiach slabší.

3. Ceny produktov bez zvýhodnených nákladov. Snaha výrobcov znižovať ceny vedie bez kontroly štátu často k prenášaniu nákladov na iné subjekty, teritóriá či odvetvia. Trh sám o sebe nemá mechanizmy, ktoré by zabezpečovali, aby výrobcovia dodržiavali bezpečnostné normy, aby nakladali s odpadmi bez ohrozovania okolia, aby platili zamestnancom spravodlivú mzdu. Nadnárodné spoločnosti často aj s politickým vplyvom, získavajú aj neoprávnené výhody na úkor spoločnosti.

Takže pán Maďarič, chcete silný štát, ale zároveň uznávate, že spoločnosti (len nadnárodné?) majú vplyv na jeho rozhodovanie. Čo keby nebolo mať na čo vplyv? Pred tým, než štát prebral väčšinu regulácií, trh sa reguloval sám. Pre bezpečnostné, ale aj iné normy vznikali od štátu nezávislé asociácie s jasne danými pravidlami a zákazníci vedeli, že ak nakupujú od firmy patriacej k asociácii, majú zabezpečenú istú kvalitu. Decentralizované asociácie boli zložené z odborníkov daných firiem, ktoré sa navzájom kontrolovali a nie byrokratmi, ktorí na tom nemajú žiadny priamy záujem a v podstate hľadia len na to, kto ich ako podplatí. Normy vo voľnom trhu sami vznikali - jazyk, etické princípy (ako aj Hippokratova prísaha) neprišli od štátu, vznikli u ľudí. Bezpečnostné normy, ktoré majú zmysel, vznikajú sami - žiaden štát nemusel výrobcom elektrických spotrebičov hovoriť, aby ich robili bezpečnými, rovnako tak, nikto nemusel určiť spôsob istenia pri výškových prácach. Proti odpadom, ktoré ohrozujú okolie kohokoľvek, stačia aj zákony na ochranu vlastníctva. Kde je tam potrebný silný štát vo forme, akej ho presadzuje Smer? Spravodlivú mzdu by zamestnanci dostávali vtedy, keby na firmy neboli uvalené nezmyselné reštrikcie, ktoré zvyšujú náklady na výrobu, či prípadné prepúšťanie. Spravodlivú mzdu by zamestnanci dostávali až vtedy, keby štát prestal minimálnou mzdou zvýhodňovať strednú vrstvu (odborárov) hlavne na úkor spodných vrstiev spoločnosti. Spravodlivú mzdu by dostávali zamestnanci vtedy, keby im štát nebral 35 % výplaty na odvody, resp. presnejšie, keby štát nepredražoval zamestnávanie.

4. Trh nekoná automaticky v záujme verejnosti. Významné investície a služby, ako sú investície do vedeckého výskumu, bezpečnosti, súdnictva, školstva, dopravnej infraštruktúry, obrany zostávajú v rozhodujúcej miere „na krku" štátu. Pri verejných službách sú aj najzanietenejší trhoví fundamentalisti nútení uznať nezastupiteľnú úlohu štátu.

Verejnosť žiadny záujem nemá, jedine človek má záujem. Aj keď osobne som za štát, ktorý sa postará o súdnictvo, bezpečnosť a obranu (možno aj tú dopravu), existujú teórie a dôkazy z praxe, ktoré hovoria o tom, že trh by sa postaral aj o tieto problémy a efektnejšie ako štát. Čo sa týka vedeckého výskumu, trh nám aj v tomto smere dal omnoho viac než štát.

5. Sociálny rozmer trhu. Samotný trh neobsahuje v sebe sociálny rozmer. V trhovom systéme je tendencia, aby vlastníci kapitálu zvyšovali svoje príjmy a tí, ktorí svoju prácu predávajú, stagnujú či upadajú. Výsledkom sú neúmerné rozdiely a sociálne napätie. Štát je zodpovedný za sociálnu únosnosť trhových mechanizmov a má sa snažiť o nepretržité obnovovanie spravodlivosti resp. o priblíženie sa stavu, kde bohatnú poctiví podnikatelia popri dobre zabezpečených zamestnancoch.

Znovu to tvrdenie, že existuje nejaká prirodzená sila, ktorá robí z bohatších ešte bohatších a z chudobných ešte chudobnejších. Ako som už zdôvodnil, za tento fenomén môže predovšetkým štát. Ak by sme aj pripustili Maďaričovu argumentáciu, že je potrebné bohatým brať a chudobným dávať, tvrdím, že žiadny zákon to nedokáže. Napr. banková daň neokresá zisky bánk, náklady sa vo veľkej miere presunú na klientov bánk (tých chudobnejších). Ak chceme naozaj podporiť chudobnejších, musíme zastaviť snahu trestať bohatých za to, že sú bohatí. Pán Maďarič robí základnú chybu, keď berie ľudskú interakciu len ako win-loose situáciu, kedy niekto môže získať len tak, že iný stratí. V praxi tomu tak ale nie je. Ak je kooperácia dobrovoľná (nikto nenúti zamestnanca pracovať práve pre toho zamestnávateľa, pre ktorého robí), je to win-win situácia. Zamestnanie je dobrovoľná dohoda zamestnávateľa a zamestnanca, situácia, keď obidvaja vyhrávajú, resp. obidvaja prehrávajú - zamestnanec by chcel vždy vyšší plat a zamestnávateľ chce vždy platiť menej, stretli sa niekde medzi. Sociálne napätie? Spravodlivosť? Nenechajte sa vysmiať... Handicapovaným beriete ich jedinú konkurenčnú výhodu (nízka cena práce) a nenecháte ich pracovať za cenu nižšiu (ani keby chceli!), než je minimálna mzda. Štát je primárnym dôvodom, prečo nemajú prácu. Potom prídete s vládnym programom sociálnych podnikov, ktoré väčšinu prostriedkov ukradnú a požerú. Sociálne podniky vďaka podpore na handicapovaných zamestnancov získali konkurenčnú výhodu a mohli ísť svojimi cenami pod ceny zdravých konkurentov. Konkurenti museli svoje podniky zavrieť. Následne sa vyšetrilo, že sociálne podniky okrádajú štát a boli zrušené. Lenže zdravé podniky už zkrachovali... takéto deformácie spravodlivosti zanecháva v spoločnosti každý štátny zásah do ekonomiky. Deklarujete, že navyše zdaníte vysoké príjmy. Kde je v tom spravodlivosť? Alebo rovno hovoríte, že tí, čo zarábajú nad vami určenú hranicu 33000 eur, sa k takejto výplate dostali nepoctivo? Čiže aj vy sám? Kde je potom motivácia robiť viac, robiť efektívnejšie, aby ste zarobili viac?

6. Ekologická udržateľnosť. Trh sám v sebe neobsahuje obmedzenia, ktoré zabraňujú vykorisťovaniu prírody. Bez silnej ruky štátu a úsilia medzinárodného spoločenstva v záujme životného prostredia, trh bez dozoru a regulácie speje k ekologickej katastrofe.

O globálnom otepľovaní si môže myslieť každý svoje, vraj sa niekto sekol v jednom čísle. Ale budiž... milujeme prírodu. Už len zrušiť vývoz emisií na Cyprus, nech z toho niečo máme.

7. Cesta z dlhovej a hospodárskej krízy. Určite je to jeden z najvážnejších problémov a politické strany vo volebnej kampani už ponúkajú riešenia. Na niektorých existuje širšia zhoda. Napríklad na prísnych pravidlách pre finančnú disciplínu štátu a regulácii finančného sektora, najmä investičného finančníctva. No viac je toho na čom sa s pravicou nezhodneme.

O akej disciplíne štátu hovoríte? Myslím, že aj vy, aj niekoľko ďalších európskych štátov rozhadzovaním peňazí v minulých rokoch ukázalo, že nemajú absolútne žiadne právo ponúkať východiská, ktoré nás do tejto šlamastiky dostali.

Nezhodneme sa na potrebe veľkých verejných investícií zo strany štátu, ktoré by stimulovali rast a zamestnanosť.

Naskytá sa otázka, odkiaľ na tie verejné investície chcete zobrať, keď sa zároveň chcete zaviazať dodržiavať finančnú disciplínu? Ak myslíte na PPP projekty, tie nie sú ničím iným ako skrytým požičiavaním na 30 rokov. Namiesto toho, aby ste vytlačili a predali dlhopisy na požičanie peňazí, zaviažete sa platiť výpalné blízkym súkromným firmám na 30 rokov. Principiálne v tom nie je žiadny rozdiel, len sa javí, že tie PPP projekty budú setsakramentsky drahé.

Nezhodneme sa na tom, že prostriedky na takéto investície by mal štát získavať aj vyšším daňovým prispievaním bohatých fyzických a právnických osôb.

Len tým donútite inak poctivých ľudí vymýšľať spôsoby, ako sa plateniu daní vyhnúť. Dosť pravdepodobne nevyberiete o toľko viac, ako si myslíte. Tak, ako bolo mimoriadnym úspechom zavedenie rovnej dane, kedy sa pri znížení dane vybralo viac, než sa čakalo, tak bude opačný proces fiaskom.

Nezhodneme sa ani na tom, že štát nemôže byť škrtený až do úrovne straty základnej funkčnosti a poskytovania vyššie spomenutých verejných služieb.

Štát sa má sústrediť na ochranu slobody ich občanov a ochranu ich vlastníctva, ostatné si spravíme sami.

Pretože slabý štát, ako tvrdí britský politológ Tony Judt, je jedným z dôvodov krikľavého rozdielu medzi osobným bohatstvom a zanedbanosťou verejného sektoru. A je tiež dôvodom toho, voči čomu dnes protestujú milióny ľudí, že kritériom dobra a zla prestal byť spoločný záujem, solidarita a súdržnosť spoločnosti, ale stal sa ním len sebecký materiálny prospech jednotlivca na úkor všetkých ostatných. Aj preto potrebujeme silný štát a nie jeho súčasnú demontáž.

Politológ by sa nikdy nemal pchať do ekonómie, končí to výrokmi ako tento. Verejný sektor je zanedbaný, pretože je verejný, vraj patrí všetkým, ale v skutočnosti nepatrí nikomu. Ľudia zatiaľ nie sú samaritáni a verejné veci budú spravovať tak, aby si z toho čo najviac vytiahli pre seba. Volať po súdržnosti a spoločnom záujme môže len demagóg, alebo niekto, kto má osobný záujem na tom, aby nejaká politika prešla. Nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Milton Friedman raz povedal: "Spoločnosť, ktorá sa snaží o a volí rovnosť jedincov pred ich slobodou, skončí tak, že nebude mať ani rovnosť ani slobodu (vsuvka autora: viď komunizmus). Ale spoločnosť, ktorá sa stará predovšetkým o slobodu jedinca, síce neskončí rovnosťou jedincov, ale skončí s väčšou mierou rovnosti v spoločnosti, než akýkoľvek iný systém." http://www.youtube.com/watch?v=pKxCWheH5Vk